Ján Smrek (*1898 - †1982) Básnik životného optimizmu, predstaviteľ vitalizmu. Jeho začiatky sú spojené so symbolizmom, no tieto vplyvy a pesimizmus na rozdiel od Lukáča prekonal dosť skoro. Hlavnými témami tvorby sa stali láska k človeku a oslava života. Básnická zbierka Odsúdení k večitej řízni – sú tu motívy smútku a depresie. Vplyv symbolizmu (ťažké detstvo – bol sirota, počas 1. svetovej vojny na fronte, kde prekonal rôzne útrapy). Nový pohľad na život sa objavil v poslednej básni: Dnes milujem svoj deň. Zbierka Cválajúce dni – venuje sa láske, kráse, mladosti. Ospevuje život, životný elán. Jeho poézia sa stala radostným pohľadom na svet, na ľudí. Je plná optimizmu, oslavuje mladosť a lásku – vitalizmus. Hlavnou postavou väčšiny básní a nositeľom kladných životných hodnôt sa stala žena. Božské uzly – ľúbostné a prírodné motívy i obrazy dediny a mesta, domova a cudziny, vyznania života a jeho krása. Smrek vie neopakovateľne pretlmočiť citový zážitok so všetkými detailmi. Má rytmicky ľahký verš. Iba oči – zbierka – ľúbostné, prírodné, sociálne i cestovateľské motívy. Vyzdvihuje tu krásu života a možnosti naplno ho prežívať. Básnik a žena – básnická skladba – vznikala dlhší čas, patrí medzi klenoty slovenskej ľúbostnej lyriky. Obdivný vzťah k žene tu vyjadril novou formou pokusom o básnickú poviedku. Je tu 5 častí, jeho názory na poéziu, miesto ženy v živote, na vzťah k životu. Striedajú sa tu monologické pasáže s dialogickými. Dialóg medzi básnikom a ženou. Lásku predstavuje ako vzácnu hodnotu, ktorá dáva zmysel ľudskému životu. Zrno – zbierka – priklonil sa tu k rodnej zemi a k domovu. Pokladá za povinnosť básnika básniť o tom, čo mu je najbližšie. Vyznáva tu lásku k domovu. Sú tu i spomienky, keď sa na konci 1. svetovej vojny dostal ako frontový vojak až do Turecka a Palestíny. Touto zbierkou sa zavŕšilo vitalistické obdobie jeho tvorby. Z obdobia vojny – zbierky: Hostina, Studňa. Je to protifašistická poézia. Sú tu básne, v ktorých bránil právo človeka na lásku, pohodu, zdravie, smiech i víno. Dával ho do protikladu k vojnovému vraždeniu. Vyjadril tu túžbu ľudstva po miery. Úplne však nepodľahol pesimistickým náladám a aj tu v mnohých básniach sa objavuje jeho sklon k životnému optimizmu, radosti, túžbe po harmónií. Po 2. svetovej vojne píše ľúbostné básne, no i také, ktoré zasvätil zmyslu poézie a života. Sú tu témy starnutia a obáv zo staroby. Napríklad zbierky: Struny, Nerušte moje kruhy a podobne. V roku 1989 vyšli 2 zväzky jeho memoárov pod názvom Poézia, moja láska. Emil Boleslav Lukáč (*1900 - †1979) Jeden z hlavných predstaviteľov slovenskej medzivojnovej poézie. Študoval teológiu a filológiu. Učil slovenský jazyk, redigoval viaceré noviny a časopisy. Prekladal z francúzštiny a maďarčiny poézie. Jeho básnický vývin je zložitý. Jeho začiatky súviseli so symbolizmom. Jeho tvorba je protikladná k tvorbe jeho generačného druha Jána Smreka. Prevažujú v nej temné tóny, tragika, pesimizmus. Spoveď – prevláda smútok, pesimizmus, nedôvera ku skutočnosti, čo vyplýva z jeho zážitkov z vojny. Z čias jeho štúdií z Paríža je jeho zbierka: Dunaj a Seina – cudzina na neho pôsobila nepríjemne až nepriateľsky. Mravnú silu a istotu nachádzal v domovine. Čistý a blízky mu pripadal dedinský spôsob života. Neprijal mestskú morálku hoci sa po štúdiách usadil v Bratislave. Sú tu protiklady domova a sveta, dediny a mesta, rodného kraja a cudziny, pričom dedina ako symbol rodného kraja zanechávala u neho kladné mravné hodnoty a mesto je pre neho symbolom neresti a záporných spoločenských mravov. Ľúbostné motívy sú v popredí v zbierke O láske neláskavej – už v názve naznačil svoje chápanie ľudského citu. Jeho ľúbostnými veršami zmietali pochybnosti, túžba po zmyselnej láske, ale i jej odriekanie. Lásku zobrazil v protikladných polohách, skrýva sa v nej rozkoš i utrpenie. Postupne sa dostal k spoločenským témam súvisiacich so situáciami, v ktorých sa Európa ocitla v medzivojnovom období. Zbierka Križovatky – zaoberá sa tu spoločenskými témami, ktoré súvisia so situáciou v Európe v medzivojnovom období. Vyjadruje sa pomocou symbolov, poukazuje na vtedajšiu zložitú problematiku. V tejto i v ďalších zbierkach cíti nebezpečenstvo zo strany fašizmu. Zaznieva tu bezvýchodiskovosť a bezmocnosť. Lukáča sa zmocňuje nepokoj, zamýšľa sa nad otázkami bytia, nad pominuteľnosťou človeka nad rozpormi vo svete. Je to jedna z najpochmúrnejších kníh slovenskej poézie. V zbierke Spev vlkov ospevuje rodnú zem, slovenskú prírodu, najmä z okolia Hodruše, kde sa narodil. Domov pokladá za najbezpečnejšiu istotu. Elixír je to spoločenská problematika, cítiť tu i predtuchu vojny, zbierka je ladená tragicky a pesimisticky. Je tu boj o vnútornú rovnováhu vo svete plnom rozporov. Zbierka vyznieva ako obžaloba fašizmu. Moloch – (Boh Slnka, ohňa a vojny – synonymum pre niekoho krutého a vyžadujúceho ťažké obete – na zmierenie sa mu prinášali obete detí). Odmieta tu tragické udalosti, ktoré ústia do vojny. Podáva svojskú filozofiu dejín. Je tu i báseň, ktorá je ohlasom na boje občianskej vojny v Španielsku, je to varovanie ľudstva pred totálnym zničením. Bábel (hovorovo zmätok, chaos, neporiadok) – odmieta tu nacizmus. Vystupuje proti vojne, hlása humanizmus a porozumenie medzi ľuďmi a národmi. K medzivojnovom období a vojne sa vyjadril aj v básnickej skladbe Stĺp hanby, kde opisuje pocity človeka od čias dospievania až po súčasnosť, ktorá má byť výsledkom práce a boja celých generácií. Je to historicko-filozofická báseň. Po vojne zobrazuje myšlienky o slobode, bratstve, zážitky z Francúzska, opisuje vzťah básnika a poézie a podobne. Parížske romance, Srdce pod Kaukazom. Andrej Žarnov (*1903 - †1982) Významný komunistickým režimom prenasledovaný básnik. Študoval medicínu, zaujímal sa o grécku poéziu, ktorú neskôr i prekladal. Básnickej tvorbe sa začal venovať už ako stredoškolák. Debutoval zbierkou Stráž pri Morave – je tu túžba po spravodlivosti a pravde, vyjadruje sa tu otvorene i o politických problémoch, preto bola zbierka hneď po vydaní nadriadenými orgánmi skonfiškovaná (1925). Žarnov mnohé skutočnosti zveličil, štylizoval sa do pózy národného bojovníka za slobodu a spravodlivosť a pomstiteľa krívd páchaných na bezbranných Slovákoch. V básnickej zbierke Brázda cez úhory – je vidieť, že už nadobudol racionálnejší pohľad na mnohé životné a politické fakty. Ako vysokoškolák mal možnosť nazrieť do tajov vysokej politiky. Bol predstaviteľom Hlinkovej mládeže – v 1926 bol vybraný do delegácie, ktorá sprevádzala A. Hlinku na jeho cestách po centrách slovenských krajanov v USA. Básnická zbierka Štít vyjadruje obavy o národný a mravný vývin Slovákov. Poukazuje tu na veľké osobnosti našich dejín. Obracia pozornosť i na aktuálnu problematiku a v závere je vlastenecká lyrika, ktorou dosiahol veľkú popularitu u čitateľov. Smrť jeho 7-ročného syna vyvolala vznik zbierky Mŕtvy. Je plná bezmocného smútku, sú tu predstavy o nestálosti ľudského šťastia, o bolestnom údele človeka, o neodvratných odchodoch do sveta večných tieňov. V roku 1944 boli v Katyňskom lese v Smolensku v Rusku objavené masové hroby poľských dôstojníkov. Bola sem vyslaná medzinárodná komisia lekárov a súdnych znalcov medzi nimi i Žarnov, ktorý určili termín vrážd na rok 1940, keď bola oblasť obsadená Sovietskym zväzom. Po návrate domov Žarnov predniesol v Bratislave prednášku Pravda o Katyňskom lese, kde otvorene uviedol argumenty proti ZSSR. Bol za to súdený a väznený, neskôr preložený ako obvodný lekár do Trnavy. Žil pod policajným dozorom, preto sa spojil s priateľmi žijúcimi v exile a ilegálne odišiel aj s rodinou do Rakúska a napokon sa usadil v USA, kde i zomrel. Tu uverejňoval svoje básne a články v krajanských časopisoch a jedna z najkrajších básní slovenskej emigračnej poézie bolo Slovenský žiaľ. Je plná bolesti, spomienok a smútku nad mravnou i hmotnou devastáciou Slovenska. Píše tu o ponižovaní a bezmocnosti svojich rodákov a protestuje proti politickým neprávostiam. Jeho posledná básnická zbierka je Presievač piesku. Je tu jeho osobný postoj k negatívnym faktom spoločenskej a politickej reality, spomína na mladosť a je tu i báseň, ktorá vznikla v 1968 na protest proti intervencií vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Maša Haľamová (*1908 - †1995) Jej poézia sa vyznačuje melodickým veršom. Písala aj pre deti, prekladala. Bola úradníčkou, dlho žila s manželom (lekár) vo Vysokých Tatrách, neskôr bola redaktorkou. Dar – prvá básnická zbierka – motívom je láska a ľúbostný zážitok. Je tu však prítomné sklamanie. Nadväzuje na Kraskovskú poéziu. Sú tu i sociálne motívy – ovplyvnila ich poézia Wolkera. Jej poézia nepôsobí melancholicky, opisuje i prírodu, najmä z okolia Vysokých Tatier. Červený most – menej trpkosti zo sklamaní, viac sa venuje okolitému svetu a objektívnym životným hodnotám. Sú tu i zážitky z jej cesty do Paríža. Potom sa nadlho odmlčala, až po smrti manžela vydala zbierku Smrť tvoju žijem – tragický zlom v jej živote, strata najbližšieho a najdrahšieho človeka podnietila k napísaniu básní plných bolestí a smútku. Podľa literárnej kritiky je to jej vrcholná tvorba. Sú tu spomienky na šťastné obdobie so životným druhom i verše plné otázok nad tajomstvami plynutia času a života. Nevie sa zbaviť pocitu smútku a pomocou spomienok prekonáva bolesť z vlastnej samoty. Ladislav Novomeský (*1904 - †1976) Patrí k najlepším básnikom medzivojnovej poézie i celej našej modernej literatúry. Bol novinárom, redaktorom ľavicových novín, za revolučnú činnosť bol väznený. V roku 1944 sa podieľal na príprave SNP. Po skončení vojny sa venoval politickej činnosti a do roku 1950, keď bol nespravodlivo obvinený z nepriateľského postoja k republike a v roku 1954 odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1963 bol rehabilitovaný a opäť sa vrátil do literatúry. Básnická zbierka Nedeľa patrí k proletárskej revolučnej poézií. Vystupuje tu ako básnik silného sociálneho cítenia (poznal skutočný život, sociálnu drsnosť, osudy nezamestnaných, hladujúcich). Sú tu básne, v ktorých prejavuje mladícky zápal, nadšenie, chuť po živote, čím pripomína Smrekov vitalizmus. Sú tu i ľúbostné motívy, no v posledných básniach sa objavuje melanchólia, smútok i tragika. Básnická zbierka Romboid završuje proces jeho básnického dozrievania. Sú tu melancholické básne. Je očarený cestami a diaľkami. Hľadá spojenie so staršou slovenskou poéziou. Podobne ako Wolker oživuje veci. Zbierka Otvorené okná – spoločenské motívy, hrozba vojny, vysťahovalectvo i téma domova. Zbierka Svätý za dedinou – básne so španielskou tematikou (Novomeský bol na fronte v španielskej občianskej vojne), objavila sa hrozba vojenskej katastrofy. Básnik charakterizoval dobu ako čas prevrátených hodnôt, keď je všetko naopak. Domnieval sa, že poéziu v tomto čase nikto nepotrebuje. Po oslobodení vyšlo pod názvom Pašovanou ceruzkou 10 básní, ktoré napísal vo väzení v Iľave. Objavuje sa tu motív cesty spojený s kolobehom ľudského života. Sú tu i básne z obdobia fašizmu v popredí je smútok nad neľudskosťou a krušným položením národa. Poéma Vila Tereza vyznieva ako umelecký hold októbrovej revolúcií. Poému Do mesta 30 minút venoval pamiatke svojho druha, politika a štátnika Vladimíra Clementisa, nespravodlivo obvineného a popraveného v 50. rokoch. Má spomienkový charakter – básnik sa po dlhom čase vracia do rodného kraja a celá báseň sa „odohrá“ počas jeho cesty zo železničnej stanice do mesta. V zbierke Stamodtiaľ a iné sú básne, v ktorých sa objavujú narážky na najťažšie roky jeho života – na stratu občianskej slobody v 50. rokoch. Vítězslav Nezval (*1900 - †1958) Vedúca osobnosť českej poézie. Písal verše, prózu, divadelné hry, venoval sa hudobnej tvorbe a maliarstvu a písal kritické práce o literárnych a iných druhoch umenia. Spolutvorca poetizmu, zakladateľ českého surrealizmu. Jeho tvorba vyrastala z dvoch zdrojov: zo silných zážitkov z detstva na dedine a vľúdneho prostredia domova a z otrasného poznania sociálneho útlaku a vedomia revolučných možností oslobodenia človeka. Básnickou zbierkou Pantomíma sa začína v jeho vývine obdobie poetizmu. Tu vyjadril svoje názory na umenie. Teoretickú stať o týchto otázkach nazval Papoušek na motocykli – vysvetľuje tu zásady poetizmu, pričom podčiarkuje fantazijné a lyrické zdroje umenia. V zbierke Menší rúžová zahrada – vyjadril svoj celoživotný program. Dôkazom jeho predstavivosti a schopnosti zachytiť protirečivé javy skutočnosti je poéma Edison. Nejde tu len o oslavu techniky, spojenej s vynálezom elektrickej žiarovky. Jej stredobodom je obraz kontrastných zážitkov z večerného veľkomesta, v ktorých vyjadruje básnik radosť zo života i trpké vidiny umierania. V polovici 30. rokov minulého storočia prešiel Nezval od poetizmu k surrealizmu. Viaceré jeho básne vznikali ako tzv. automatické pásma (zbierky – Žena v množném čísle, Praha s prsty deště, Absolutní hrobař). V čase ohrozenia republiky fašizmom hľadal tradičné formy a básnické námety a jednoduchšie výrazové prostriedky – zbierka Matka naděje – pojem matky mu splýva s pojmom národa. Po skončení vojny najväčší ohlas získali skladby: Zpěv míru a Z domoviny napísané na oslavu a obranu mierového života a v druhej (skladbe) knihe autor pod ťarchou choroby mužne účtuje so životom a spomína na rodnú dedinu a mladosť. Pamäti Z mého života – nedokončené svedectvo o ovzduší, v ktorom sa formovala česká avantgardná literatúra. Dramatika Manon Lescaut – Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou varoval ľudstvo pred jeho možnou skazou, ak sa zneužijú objavy vedy a techniky. V 30. rokoch Nezval poznal, že poetizmus už nedokázal zachytiť všetky stránky skutočnosti. Po návrate z Francúzska r. 1934 utvoril surrealistickú skupinu do ktorej sa prihlásili viacerí z bývalých členov Devětsilu. Nezvalova básnická tvorba bola založená na surrealistickej poetike, mala mnoho spoločných čŕt s francúzskym surrealizmom. Jej základnou významovou zložkou bol rozpor sna a skutočnosti. Českí surrealisti písali metódou automatických záznamov, z básnických prostriedkov najviac vyzdvihovali metaforu. Nezval v surrealizme videl jednu z možností, ako zaktivizovať umenia a zapojiť ho do ľudských snáh o revolučnú premenu života. V rokoch 1934-38, keď existovala surrealistická skupina, bola umelecká a politická činnosť Nezvala veľmi intenzívna. Zúčastňoval sa na medzinárodných kongresoch na obranu kultúry proti fašizmu, hodne cestoval a ustavične písal. Jeho tvorba má tiež svoje rozpory i svoje úskalia. V základe však znamenal jeho surrealizmus obohatenie českej poézie. Keď Nezval videl, že skupina českých surrealistov nebola už názorovo a umelecky jednotná, že sa rozchádzala v chápaní vzťahov literatúry a politiky, v marci roku 1938 ju rozpustil. Jaroslav Seifert (*1901 - †1986) Významný lyrik 20. storočia. Narodil sa a žil v Prahe, pracoval v redakcii viacerých časopisov a denníkov. Už v prvých básniach sa nadchýna technikou, využíva poetizmus a výraznú grafickú úpravu. Mesto v slzách – tu i v iných zbierkach z počiatku jeho tvorby sú sociálne i politické motívy, využíva tu skúsenosti z pražského Žižkova, kde sa narodil i z matkinho a otcovho života a stáva sa bojovníkom proti krivde a násiliu. Slávik zpíva špatně, Poštovní holub, Jaro, sbohen – to je tvorba, ktorou sa hlásil k poetizmu, vyjadruje tu lásku k životu, žene a prírode. Počas okupácie sa v jeho tvorbe objavuje príklon k domovu, vzťah k národným dejinám, k vedúcim zjavom českej kultúry, k obyčajným ľuďom i k českým ženám – Zhasněte světla, Vějíř Boženy Němcové. Zvlášť mocne pocítil Seifert silu domova a jeho mravné hodnoty v časoch okupácie a pri oslobodzovaní Československa na jar 1945. Vtedy sa objavuje v jeho tvorbe občianska tematika – Přilba hlíny. S veľkým ohlasom sa stretli jeho zbierky, ktoré vydal v 50. rokoch – Šel maliř chudě do světa, Píseň o Vikorce, Chlapec a hvězdy, no hlavne zbierka Maminka je oslavou matky, spoveďou básnika, ktorý zobrazil vlastnú matku ako symbol dobrej a láskyplnej ženy. Zbierky 60. rokov – Halleyova kometa, Odlévaní zvonu. Ako vedúci predstaviteľ Zväzu československých spisovateľov vystupoval proti vládnej politike v kultúre a umení, proti jednoznačne prijatému socialistickému realizmu, za čo ho kritizovali, a preto sa básnicky odmlčal. V roku 1984 dostal Nobelovu cenu.