Jeho prvým dielom s touto tematikou bolo dielo Maco Mlieč. Hlavnou postavou je Maco Mlieč – je to dedinský poľnohospodársky robotník, ktorý je duševne zaostalý, napoly hluchý, čo sa odzrkadlilo na jeho vzhľade. Ide o 18 ročného paholka pri koňoch, volali ho Maco, kedysi Macík, dievčatá sa mu vysmievali – pre nich bol Mlieč, Mliečník – bol hrbatý, krátky – dedinský hovorový jazyk, používa prorovnania „hluchý ako by ho z pňa odťal.“ Keď bol mladý staral sa o seba – holil sa, začesával si vlasy, no po 30 sa začal zanedbávať, neumýval sa. U gazdu (richtára) pracoval najprv pri koňoch, mal dôležitú funkciu – z paholka sa stal panský kočiš. Mal nehodu, po ktorej krýval, lebo si zlomil nohu, dali ho pracovať ku kravám a volom – no nevládal za nimi chodiť a tak sa dostal ku teľcom do teľatinca – spoločenský úpadok. Za prácu dostával staré šaty, ubytovanie v teľatinci, tabak do fajky, občas nejaký groš. Pred smrťou sa ide s gazdom porátať, opýtať sa ho, či mu nie je dlžeň, koľko má ešte slúžiť, aby splatil dlžoby a ďakuje mu za opateru v dome, bozkáva mu ruku ....a do rána v teľatinci zomrel. Hrdina je vďačný, skromný, ale aj hlúpy. Životná filozofia: „Poriadne robiť, sebe, či cuzdiemu, statočne zomrieť.“ – paradox, je, že to ja tak urobil. Výsledkom je hrdina pokorný, neuvedomelý, nebúri sa, je pasívny. Taký ako maco bola celá obec, autor gazdu pochválil za vystrojený pohreb, len sluhovia v obci si povrávali – ide o prvý stupeň uvedomenia v dedine, dedina sa začína vyvíjať – no pomaly. Autor povedal kritickú pravdu o národe, no nie s cieľom tupiť, ale otvárať oči a vychovávať. Vidí ich vo vykorisťovaní a v neuvedomelosti človeka. Ďaľším jeho dielom je Mamka pôstková. Ide o príbeh ženy, ktorá sa po smrti muža musí postarať o svoje deti, požiada v banke o pôžičku – 12 Sk, ktoré poctivo spláca. Len prežíva a deti neustále niečo žiadjú, cíti, že zimy sa nedožije a preto predáva perinu a spláca posledné 3 Sk napriek tomu, že v banke už na všetko zabudli. Ide o jednoduchú, mužom,synom i spoločnosťou ubitú ženu, je tiež neuvedomelá ale vrcholne čestná, vzor nie len pre svojich súčasníkov, ale aj pre nás. Vidíme, že autor obdivuje charakter svojich postáv, ktoré su na „dne spoločnosti.“ Posledným jeho dielom s tematikou dediny bolo dielo Mišo. Bol od narodenia zaostalý, trpí v rodine, lebo ihneď po smrti matky si otec doviedol do domu novú ženu a syna vyhadzuje. Mišo je poľnohospodársky robotník, chce si prilepšiť. Preto prichádza do mesta, tu sa stáva sluhom, pomocníkom u mäsiara, a neskôr keď sa ožení s Rózou na 5 krstinách a pohreboch príde o všetko. Nevzdáva sa, stáva sa robotníkom v továrni tu je robotníkom ako „vajce na žrdi“ – keď príde vojna vyhodia ho, stáva sa žobrákom, autor ho stretáva a hovorí: „chladnem s ním v súcite“ a plače nad ním, no zároveň ho obdivuje – jeho aktivitu, vieru v lepší život. Na príbehoch mužov i žien ukazuje, že príčinou tragédie je spoločnosť – vykorisťovanie, človek sám, (pijatika, lenivosť). V Tajovského próze je typ poľnohospodárskeho robotníka (pasívny, neuvedomelý), ktorý sa postupne vyvíja až v mestského robotníka, pracovitého, aktívneho, ale jeho výsledkom je napriek všetkému tragédia – ide o kritický postoj autora k spoločnosti a k človeku samému.