Najznámejším predstaviteľom symbolizmu bol Charles Baudelaire/Šárl Bodlér/. Jeho najznámejšou zbierkou je zbierka Kvety zla. Už názov ukazuje, že hrdina je rozpoltený, plný protichodných pocitov, sem patrí i báseň Človek a more. Porovnávam hľadá ich spoločné a rozdielne vlastnosti. Človek: slobodný, ľúbi more, duša ako hladina – hladka, hlbina nepoznateľná, „ako priepasť bezdná“, človek je nepoznateľný, stráži si svoje vnútro. More: temné, zastreté, hlbinné, nepoznateľné, stráži si vnútro, stráži si svoj taj, ryčí, plače. Majú spoločné to, že nedokážu bez seba žiť: sú rovnakí ale nezmieriteľní bratia, veční sokovia, večné prepojenie človeka a mora. Autor tvorí metódou kontrastu človek – more = príroda. Pomocou priorvnaní ukazuje úzky vzťah medzi nimi, ukazuje je človek i more sú plné rozporov. Zároveň vidíme vzťah k romantizmu – človek – živel plný rozporov. Jedna z tých zaujímavých básní je aj báseň Mrcina. Opisuje ako ide s mladou dámou a pri ceste leží mrcina. Opisuje jej rozklad apoukazu na to, že aj my raz skončíme ako ona. Využíva expresívne až naturalistické výrazy. Ďaľším predstaviteľom bol Arthur Rimbaud /Artur Rembó/: Viedol búrlivý život, ušiel z domu, túlal sa po Európe, vo svojich básniach vyjadruje vzťah k buržoázii, meštianstvu – nenávidí ich. Svojimi básňami chce urýchliť rozpad spoločnosti. Tvorí pod vplyvom impresionizmu – výtvarné zachytenie momentálneho pocitu, chvíľky, momentu, vyjadruje subjektívny cit – vo výtvarnom umení forma tieňovania, bodkovania. Zbierky: Iluminácie I, II; Pobyt v pekle. Vzťah rebelanta k spoločnost vidíme v básňach: U muziky, V zelenej krčmičke a Paríž sa zaľudňuje. Je to subjektívna lyrika, kde hlavným hrdinom je sám autor, ktorý pozoruje ľudí v parku na nedeľnej prechádzke, hrá hudba, v parku sú rôzne spoločneské vrstvy: břicháči, dívenky, meštiaci, buržoázia, tučné dievky, vychovávateľky, deti, notár, ale aj on sám. Jeho životný pocit je: otylí meštíci, žvania blbiny – tón je ironický, kritický, vôbec si ich neváži, je kritický až satirický, vyjadruje i postoj k pekným dievčatám – slovník je už jemnejší – dívenky, smiech, vlasy, korzet, pas, záda, krivky ramen... Predstavuje si podväzky pod šatami – vidíme skutočnosť/realita. Verše sú plné otvorenej zmyslovosti – uvedomuje si záujem dievčat, neskrýva svoju radosť, svojou otvorenosťou provokuje meštianstvo. Jeho slovník je opisný, plný protikladov medzi provokatívnou hrubosťou – silné, zhoršujúce výrazy a na druhej strane zmysly, senzualizmus, jemnosť. V básni V zelenej krčmičke je opäť lyrický hrdina sám autor. Unavený, zaprášený tulák si prichádza do kčmičky oddýchnuť, je veľmi rozotpašný, vníma jedlo, servírku – fantázia, zmyslovosť, zobrazuje životný pocit v danom mometne – moment chvíľky, vidí prsnatú bohyňu, ktorá po ňom blýska očami, tuší, že sa jej páči, vie, že je skúsená, neodmietne ho, nebojí sa bozku, ale na druhej strane má nevinné, čisté oblečenie, no osoba už nie je nevinná. Pracuje pomocou fantázie, ale údené na tanieri, pena na pive – to všetko vníma zmyslami. S témou ironicky korešponduje sonet – veď v podstate hovorím eo téme lásky – ale o pominuteľnej, momentálnej.Báseň Paríž sa zaľudňuje je angažovaná báseň, ide o obraz Paríža, do ktorého sa vracajú po páde komúny bývalé cisárske sily s cisárom. Podľa autora sú to spiatočnícke sily – moc a tak sa Paríž zaľudňuje: „Ó mesto prizabité, v jeho žilách mrvia sa červíky, šváby, cudzopasné krivdy, mľandravým ručičkám, keď bez práce padnú prachy.“ Kráľ je pre autora šašo, blázon, Paríž zase prostitútka. Paríž sa zaľudňuje týmito hnidami a práve tu kumuluje všetky naturalizmy, ale v závere: „Lampáš plynový čo škamre na stene, plápolá zlovestne k šedivej oblohe.“ Paríž je špinavý, šedivý, ale svetlo je odjakživa symbolom vzbury, lampáš plápolá – symbol nového dňa, síce sa len škamre, plápolá, ale vidíme ho tu, stále je nejaká nádej.