Milo Urban (medzivojnová literatúra – sociálno-psychologický realizmus – prozaici sa uberajú od tradície k modernosti. V ich tvorbe prevláda sociálna tématika. Hrdinom je obyčajný človek, veľmi mravný, autori sa ponárajú do vnútra postáv, na ich tvorbu mal vplyv psychologický román – Stendhal, Dovstojevsky. Študoval v RK na Gymnáziu. Diela: 1.poviedka vyšla v časopise Ružomberská Vatra – Ej, ten tanec, novela Jašek Kutliak spod Bučinky, kniha noviel Výkriky bez ozveny(sem patrí i Za vyšným mlynom- podklad na libreto pre Suchoňovu Krútňavu), romány: 1.sociálny Živý bič, jeho voľné pokračovanie Hmly na úsvite,ďalšie romány V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor. Najzámejšie dielo z jeho tvorby s tematikou 1. SV je jednoznačne Živý bič. Postoj dediny k vojne si všímame cez jednotlivcov a tiež ako celok=kolektív. dej sa odohrávadedine Ráztoky. Spočiatku sa ich vojna netýkala. Nerozumeli jej, bola kdesi ďaleko. Mali predstavu, že zabíja iba zlých ľudí. Ich postoj sa ale mení, keď sa tratí múka, nastáva dražoba. Autor vsúva do deja i obraz prírody: „slnko sa zatiahlo oceľovým oblakom, polia sa pretiahli“. Už tu badáme akýsi symbol názvu prvej časti „Stratené ruky“ – sú symbolom chýbajúcich chlapských rúk na poliach + tiež navždy stratené (Koreňova odťatá ruka). Vidíme teda jednoznačný vývin dedinského kolektívu. Keď sa Ondro Koreň vracia, prichádza zasiahnutý vojnou, mlčky (nemá jazyk - odťatý). Odťatý má aj kus nosa, na tvári jazvu. Ruku odťatú – je akýmsi výrazom pamätnej tabule – monument, pamätník, svedčí o vojne. Z jendotlivcov je zaujímavý postoj Ilčíčky. „Ovialo ju, zvolala, zhýkla, vybuchlo z nej.“ . Autor stupňuje a výsledkom je obraz pohnutého vnútra. Na druhej strane ale svojho syna odhovára aby neušiel do Poľska, aby narukoval. Aby nebol zbehom. Chce mu zachrániť život a tým to všetko urýchlila. Odsúdili ho za zabitie Rónu, ktorý sa správal veľmi neľudsky. Šikanoval, tyranizoval svoju jednotku. Štefan Ilčík je teda živelný hrdina, vývinová postava, je buričom, nechce narukovať, ale poslúchne matku,. Tam spácha vraždu, za ktorú je odsúdený. Zaujímavá je i situácia, keď si ide Ilčíčka pýtať telo svojho syna. Všetci ju nasledujú, ona sa chce prebiť k veliteľovi, ktorý ju mimovoľne napichne na bodák. Tragédia je výsledkom náhody. V závere teda vidíme i vývin ľudu, nie je to ten trpný, pasívny kolektív. Autor používa všeobecné podstatné mená – ľud, ženy, chlapi – ide o bezmenný dav, aby ukázal celok, kolektív a nie jednotlivca = unanimizmus. Veľmi zaujímavá je i postava Adama Hlavaj, ktorý tiež musel narukovať, nakoniec dezertuje, skrýva sa, chce sa pomstiť Okolickému, notárovi, ktorý zneužil jehoženu Evu Hlavajovú, ktorá bola svojho muža pýtať z frontu a Okolický využil situáciu, Eva poradila i jeho dieťa, no sľúbila mu, že nikomu nepovie kto je otcom, kvôli čomu musela trpieť rôzne narážky v dedine a Okolický jej sľúbil, že Adam sa vráti z frontu. Nakoniec ju nájdu utopenú v rieke. Tam nájdu neskôr i utopeného Okolického. Adam sa pripojí k búraciemu sa ľudu, podpálai krčmu. Autor tu hovorí: „vzal rukavicu a hodil ju budúcnosti do tváre.“ Vidíme, že i jednotlivci sa vyvíjajú k aktívnym, chcú bojovať za slobodu so spoločnosťou. Všetky postavy sú teda vývinové, ľud cíti, že za vojnu je zodpovedná vyššia moc. Vojna mzrzačila, ovplyvnila i brala ich životy, uvoľnila morálku, Kúrňava sa stáva udavačom, keď udá Adama, kde sa skrýva, preto ho dedinčania nemajú radi. Vojn avšak mala i jednu pozitívnu stránku a to, že utužila kolektív – dedinu, zaktivizovala ju.