Jozef Mak je príbeh odohrávajúci sa na dedine. Hrdinom je človek z ľudu, jeden z tých, na ktorých nezáleží. Ide o nemanželské dieťa chudobnej vdovy. Druhorodený syn Jozef Mak, ktorého charakterizuje už aj meno. Bol predurčený na utrpenie: „dávam ti ukrižované ruky a mlčiace ústa“ – nebudú sa žalovať. Jozef sa zaľúbil do dedinskej krásavice, ide o zmyslovú lásku, plánuje sobáš. Prvá.SV vojna ho povolá na front. Zatiaľ sa do jeho domu, ktorý postavil vlastnými rukami nasťahuje jeho brat a zoberie mu aj jeho Marušu. Keď sa Jozef vracia z vojny je sklamaný, sklamal sa v bratovi i v Maruši. Buduje si svoj život, zobral si Julu, ktorá bola postihnutá, berie ju ale takú, aká je, odhalil v sebe lásku, ale neskoro, rozhodol sa vychovať svojich synov. Maruša je preňho dedinská krásavica. Po vojne je preňho chladná, mrzká, protiví sa mu. Julu vníma očami, hľadá na nej chybu, ale nič nenachádza. Nemôže sa ňu nahnevať, udrieť ju. Pri pytačkách je Jula veľmi pokorná. Ide za ním ako psík. Celý dej sa odohráva na jeseň, kvitnú jesienky, jedle zošediveli, duby sa zčervenali sťa by sa hambili. Všetko dookola je unavené, akoby príroda odzrkadlovala ich vnútro, dušabojazlivosť, únavu, o láske nepadlo ani slovo. Text je plný kontrastov. Jozef bojoval s láskou k Maruši a neuveodmoval si rodiacu sa lásku k Jule, ktorá nakoniec zomiera. Aj pri smrteľnej posteli jej to chce povedať, ale nevie ako. Autor vyjadruje Makove pocity pomocou autorskej reči, jula to pochopila a zomiera ako nevesta. Autor odhaľuje citlivé vnútro postáv pomocou autorského plurálu a tiež vnútorného monológu, hovoríme akoby o pomyslenom dialógu. Príroda zohráva v diele veľkú úlohu, autor predstavuje typického hrdinu, pracovitého, mlčiaceho, ktorý sa nebude búriť, autor zostal realistom, ale spôsob vyjadrenia je skôr lyricky, využíva lyrické jazykové prostriedky.