Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


Príčiny pozoruhodného obrodného procesu tzv. „socializmu s ľudskou tvárou „, ktorý vyvrcholil v Československu v roku 1968, treba hľadať vo vývoji domácej i zahraničnej sociálnej, ekonomickej a politickej situácie. Československo patrilo od roku 1948 do sovietskej sféry vplyvu; vedenie štátu, predstavované Komunistickou stranou Československa (KSČ), nemohlo vykonávať samostatnú domácu ani zahraničnú politiku, všetko sa dialo len so súhlasom politického vedenia ZSSR. Vystúpenie generálneho tajomníka Nikitu Chruščova v r. 1956, na XX. zjazde Komunistickej strany ZSSR (KSSZ), ktorý odsúdil kult osobnosti a poodhalil tak skutočnú tvár stalinizmu, vyvolalo v svete obrovskú reakciu.


Vedenie KSČ, ktoré spočiatku nechcelo na udalosti v ZSSR ani zareagovať, bolo nútené aspoň čiastočne uvoľniť putá tvrdého režimu, čo sa prejavilo predovšetkým revíziou niektorých politických procesov a čiastočným prepúšťaním, prípadne aj rehabilitáciou politických väzňov. Nepokoje v Poľsku a Maďarsku, kde sa ľudia otvorene búrili proti komunistickej diktatúre, však viedli k opätovnému sprísneniu kontroly verejného života. V roku 1957 vystriedal A. Zápotockého v prezidentskom kresle Antonín Novotný, vstúpenec tvrdej, stalinistickej línie v strane a nádeje na zmenu sa rozplynuli. V roku 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá premenovala ČSR na Československú socialistickú republiku (ČSSR) a zlikvidovala doteraz existujúce prvky slovenskej autonómie. Predstaviteľov diktatúry jednej strany však začala zrádzať centrálne plánovaná ekonomika: kolektivizácia poľnohospodárstva priniesla koniec sebestačnosti štátu vo výrobe potravín, priemyselné výrobky neboli schopné konkurovať na zahraničnom trhu, jednostranná industrializácia Slovenska priniesla úpadok priemyslu v českej časti štátu.


Od r. 1963 sa začalo otvorenejšie hovoriť o potrebe ekonomickej reformy a vedenie strany pristúpilo i na akýsi kompromis, ktorý vytvorili ekonómovia pod vedením Otu Šika, a súhlasilo s tézou, že je možné spojiť pôsobenie trhu so socialistickým plánovaním. Vývoj svetových udalostí (vojna vo Vietname, študentské nepokoje v USA i v západnej Európe, snaha amerického čierneho obyvateľstva o emancipáciu pod vedením M. L. Kinga, hnutie hippies) našiel svoju odozvu aj u nás, predovšetkým u mladých ľudí, a podporoval túžbu po zmene. Keď na XXII. zjazde KSSZ došlo znovu ku kritike stalinizmu, povzbudilo to československú inteligenciu k odvážnejšiemu vystúpeniu v prospech slobody slova, tvorby a prejavu.  V roku 1967 postupne najprv s opatrnou, no neskôr už s otvorenou kritikou práva KSČ na vedúcu úlohu v spoločnosti a jej činnosti v 50. rokoch vystúpili predstavitelia ČSM (Československého zväzu mládeže), delegáti IV. zjazdu československých spisovateľov a koncom roku s kritikou vedenia strany (ÚV KSČ) vyšli aj základné organizácie KSČ. Kritika sa zniesla najmä na nepopulárneho prezidenta A. Novotného, ktorý bol v januári 1968 zbavený funkcie prvého tajomníka KSČ a tým prakticky stratil mocenské postavenie. Na jeho miesto nastúpil Alexander Dubček, ktorý si svojim neformálnym, ústretovým správaním získal popularitu medzi ľuďmi. Spolu s reformne orientovanými komunistami (Oldřich Černík, Josef Smrkovský, Zdeněk Mlynář), prijali myšlienku demokratizácie verejného a straníckeho života, čo však neznamenalo zmenu režimu (napr. pripustenie iných politických strán), ani plánovanej ekonomiky, ale len lepšie, spravodlivejšie spravovanie verejných vecí.


V marci 1968 rezignoval A. Novotný na funkciu prezidenta a v úrade ho nahradil obľúbený generál Ludvík Svoboda, ktorý vymenoval novú vládu na čele s O. Černíkom. Tá zareagovala na slovenské volanie po náprave nespravodlivého centralizmu a začala pripravovať projekt federatívneho usporiadania štátu. V apríli prijal ústredný výbor strany Akčný plán KSČ, ktorý zahŕňal zvýšenie slobody tlače, lepšiu dostupnosť spotrebného tovaru a možnosť vlády viacerých strán. V máji ústredný výbor uvoľnil putá  plánovanej ekonomiky a pripustil zavedenie trhového modelu hospodárstva. Situácia v ČSSR však vyvolala nevôľu najvyššieho vedenia ZSSR na čele s Leonidom Brežnevom, ako aj predstaviteľov tvrdej straníckej línie štátov Varšavskej zmluvy. I v samotnej KSČ to vrelo, zástancovia tradičnej stalinistickej línie (V. Biľak, E. Rigo, A. Indra) nesúhlasili s vývojom situácie a volali po zásahu ZSSR. Obavy z toho, že sa vedeniu KSČ vymkne reforma z rúk sa začali napĺňať v máji, keď reformné nadšenie preniklo do širokých vrstiev spoločnosti a ľudia sa začali združovať do rôznych nestraníckych organizácií (napr. KAN – klub angažovaných nestraníkov, Klub 231 – bývalí politickí väzni), došlo k obnoveniu Sokola a Junáka, noviny začali tlačiť necenzurovanú kritiku KSČ a jej praktík.


V júni vyšlo v tlači „Pre hlásenie 2000 slov“, kde spisovateľ L. Vaculík vyzýval k prehĺbeniu reforiem. Hoci Dubček, vedenie strany i vláda Vaculíkov manifest odsúdili, mračná nad reformným procesom sa začali sťahovať. Veď v tom istom mesiaci sa konalo štábne cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy na československom území a vyvolalo tak nepríjemné spomienky na roky 1938 a 1939. V júli spoločné zasadnutie predstaviteľov ZSSR, NDR, Bulharska, Poľska a Maďarska vo Varšave prijalo tzv. Brežnevovu doktrínu, povinnosť komunistických strán brániť socializmus a medzinárodné postavenie socialistického spoločenstva, z čoho vyplývalo právo zasahovať do vnútorných záležitostí socialistických štátov. Na prelome júla a augusta sa stretli predstavitelia ÚV KSSZ a ÚV KSČ v Čiernej nad Tisou, 3. augusta v Bratislave (práve tu odovzdali predstavitelia trvdého jadra KSČ Brežnevovi „pozývací list“, ktorý „oprávňoval“ ZSSR na zásah v ČSSR), kde zazneli jasné varovania zo sovietskej strany, ktoré však predstavitelia KSČ nepochopili ako vyhrážanie ozbrojeným zásahom. V noci z 20. na 21.8. 1968 vpadli na územie ČSSR vojská Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska a Juhoslávie), predstavitelia štátu (Dubček, Smrkovský, Černík, F. Kriegel, B. Šimon, J. Špaček) boli unesení na sovietske územie. Obyvateľstvo spontánne zareagovalo manifestáciami, štrajkami, plagátmi, nápismi, vysielalo náhradné rozhlasové vysielanie, ľudia vyjadrovali podporu vedeniu štátu. Hoci nevznikol ozbrojený odpor, invázii padlo za obeť niekoľko desiatok nevinných civilistov. 23. augusta bolo v Moskve zahájené československo-sovietske jednanie. Hoci naša delegácia vedela o situácii doma, kde na XIV. zjazde KSČ bola vznesená požiadavka odchodu okupačných vojsk a odpor voči invázii silnel, podriadila sa sovietskemu diktátu a okrem F. Kriegla podpísala tzv. moskovský protokol, ktorý prijal, a tak  legalizoval „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk na našom území.


Na západe vyvolala invázia do ČSSR vlnu kritiky a odsúdenia zo strany oficiálnych miest, skutočnú pomoc však neposkytol ČSSR nikto.  Mimoriadny zjazd KSČ pod vedením G. Husáka 28. augusta 1968 odmietol požiadavku odchodu okupačných vojsk a nastúpil tak na trend opätovného podriadenia sa sovietskemu diktátu. Predstavitelia štátu sa po návrate z Moskvy snažili zachovať aspoň sčasti výdobytky reformného procesu, no postupne boli odstavovaní zo svojich funkcií a nahrádzaní predstaviteľmi „zdravého jadra“ strany (A. Indra, V. Biľak, D. Kolder, O. Švestka, J.Lenárt a iní). V októbri 1968 bol prijatý zákon o československej federácii, ktorý prvýkrát v histórii zakotvil rovnoprávne postavenie českých zemí a Slovenska. ČSSR sa odteraz delila na Českú socialistickú republiku a Slovenskú socialistickú republiku, ktoré mali obe národné vlády aj parlamenty (ČNR a SNR), no v podmienkach diktatúry vedenia KSČ išlo len o formálnu zmenu. V spoločnosti však prevládali pocity dezilúzie, čo sa prejavilo zvýšením emigrácie, predovšetkým vysokoškolsky vzdelaných ľudí do 35 rokov.


Odpor k okupácii v obyvateľstve pretrvával, v januári  a februári 1969 naň upozornili drastické akty sebaupálenia českých študentov Jana Palacha  a Jana Zajíca, v marci protesty pri oslavách víťazstva nášho hokejového mužstva nad ZSSR na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v Stockholme. Tieto udalosti viedli L. Brežneva k myšlienke definitívnej likvidácie reformistov vo všetkých zložkách spoločnosti. Aprílové plénum ÚV KSČ odvolalo  A. Dubčeka z funkcie, na jeho miesto prišiel známy slovenský politik Gustáv Husák, ktorý v 50. rokoch pretrpel komunistické väzenie a bol medzi ľuďmi populárny. Pod jeho vedením sa až do roku 1971 odohrávala „očista“ spoločnosti: z KSČ bolo vylúčených 30 tisíc členov, z armády prepustených 17% veliteľov, z ŠtB tretina dôstojníkov, zo škôl odišla štvrtina učiteľov. Na jeseň 1970 prijala KSČ dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ, ktorý hodnotil inváziu ako bratskú pomoc štátov Varšavskej zmluvy a udalosti rokov 1968-9 ako kontrarevolúciu. Postupným odstránením predstaviteľov reformizmu ako aj výdobytkov obrodného procesu z konca šesťdesiatych rokov začalo v ČSSR obdobie normalizácie, ktoré pretrvávalo až do rozpadu sovietskeho bloku v r. 1989.

 

 

Otázky:

  1. Aké boli príčiny reformného procesu v r. 1968 v ČSSR?
  2. Kto boli hlavní predstavitelia reformných komunistov?
  3. Kto pripravil ekonomickú reformu?
  4. Čo bolo cieľom Akčného plánu KSČ?
  5. Kto boli odporcovia reformného procesu v KSČ?
  6. Opíš situáciu po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21.8.1968?
  7. Čo obsahoval moskovský protokol?
  8. Ktoré udalosti r. 1969 potvrdili odpor obyvateľstva voči okupácii?
  9. Kto stál na čele normalizačného procesu?
  10. Ako sa volal a čo obsahoval dokument prijatý v r. 1970 KSČ k situácii v strane a v spoločnosti v r. 1968?

Použitá literatúra:

Kol. aut.: Dějiny zemí koruny české, Paseka, Praha, 1999

Rychlík, Jan: Česi a Slováci ve 20. století II, Academic Electronic Press, Bratislava, 1998