Existencializmus (Neme ko – filozofia, Francúzsko – literatúra) - literárny smer 40.-tych rokov, ktorý si všíma človeka ako jednotlivca (indivídum) samostatne i v spoločnosti. Vznik prúdu je ovplyvnený vojnou, v nej sa človek často nachádza i v extrémnych situáciách a musí sa rozhodnúť. Vojna vháňa ľudí často do krajných neriešiteľných situácií. Autori ukazujú, že aj vtedy má človek voľbu ako konať, že si slobodne vyberá čin a zodpovedá zaň. Postavy sa často nachádzajú v absurdnej situácií, v nepriateľskom svete, keď sa rozhodujú čo urobiť. Predstavitelia (Francúzsko): Jean Paul Sartre - Múr - dejiskom je španielska občianska vojna, hlavným hrdinom je Pablo Ibiet, republikán, ktorého vo väzení vypočúvajú, kde sa skrýva jeho priateľ Ramon, čaká na smrť. Pablo sa správa ako hrdina, nechce zradiť svojho priateľa, rozhodol sa vydržať mučenie, robí si srandu zo svojich ďalších 2 spoluväzňov, zo srandy šplechne, že Roman sa vraj skrýva na cintoríne, nevediac, že naozaj zmenil skrýšu a jetam. Ide o absurdnú situáciu, hoci sa obetoval, nechtiac ho vyzradil a čaká ho smrť. Hlavný hrdina sa nachádza v krajnej situáciia volí vlastnú slobodnú voľbu, zaprie, že vie kde je jeho priateľ. Je nepodstatné, či nakoniec umrie, to sa ani nedozvieme, ide o biologické prejavy. Ibieta si spomína na milú Konču, po ktorej ešte včera túžil dal by si ruku odrezať, aby ju aspoň 5 minút videl, dnes je rád, že ho takto nevidí, chce aby si nechala peknú spomienku, Konča ho prestáva zaujímať, lebo hovorí, že: „zomrieť idem ja!“ Nastáva zvrat, keď sa pozerá na seba akoby od inakadiaľ, rozdvojenie osobnosti: „to telo sa potilo, zosinelo, mlčalo, nohavice prepotené alebo premočené“ dochádza k odosobneniu, odcudzeniu svojmu telu, ide o psychické a bilogické pocity odcudzeného osamelého človeka. Autor využíva úlne bežný, jednoduchý štýl, suchopárny opis. Existenica nie je v slovníku, ale vo filozofii, v pocite absurdity, zbytočnosti, nezmyselnosti, úzkosti a beznádeje. Ďaľším predstaviteľom bol Camus - Mor - španielske mestečko Oran sa nachádza v krajnej situácii, pretože tam vládne mor, v uzavretom meste kosí choroba bez rozdielu. Táto situácia mnohým „dovolí“ ukázať svoj charakter. Každý sa môže slobodne rozhodnúť či sa chce vrátiť v ústrety smrti alebo nie. Autor odhaľuje pocity hlbokého utrpenia – láska mladých mileneckých dvojíc, manželstiev, lásku ale i žiarlivosť, obetavosť, vernosť ale i neveru. Po more ľudia oslavujú, smejú sa, radjú, výčitky si tíšia tým, že postavia pomník, pamätnú tabuľu, budú rečniť, veď mŕtvych si treba uctiť, autor ironizuje, veď je to už za nimia ich sa to už netýka. Lekár Rieux so starcom zhora z terasy pozerajú na oslavný dav pod nimi, ale oni prežívajú smútok, depresiu, vedia, že mor sa celkom nezničil, baktérie moru žijú v nábytku, bielizni, v nás, mor nikdy neumrie, bude driemať, kým nenakazí napr.potkana a opäť sa začne šíriť. Mor je symbolom špiny, ktorú okolo seba šírime, ale aj symbolom morálnej špiny (vojna, fašizmus), je to zlo v človeku, ktoré raz vyjde na povrch.