Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Kresťanská
cirkev prešla za stáročia svojej existencie vývojom, ktorý z prostých
nasledovníkov Krista a jeho apoštolov vytvoril organizáciu s politickou a ekonomickou mocou a
svetovládnymi ambíciami. Po rokoch krutého prenasledovania došlo v roku 380 k
povýšeniu kresťanstva na úroveň štátneho náboženstva Rímskej ríše a
prepojeniu cirkevných a štátnych funkcií. V stredovekých európskych štátoch,
dedičoch antického Ríma, pokračovala tradícia prepájania cirkevnej a
svetskej moci. To spôsobovalo, že cirkevné úrady sa obsadzovali nie podľa
zbožnosti a mravného života kandidáta, ale podľa jeho politických ambícií.
Existencia pápežského štátu, ktorý na svoj chod potreboval dane,
administratívu, armádu, si taktiež vyžadovala zručnosti politické a nie
teologické; pápeži si nárokovali právo
obsadzovať vysoké cirkevné úrady (investitúra) a tým aj zasahovať do
vnútorných záležitostí štátov. Christianizácia pohanského obyvateľstva (ktorá
prebiehala nie vždy nenásilnou formou), priniesla so sebou prenikanie
pohanských náboženských zvyklostí do cirkevného učenia, ktoré sa tak
odklonilo od svojich pôvodných myšlienok.
Kláštorný život, ktorý mal
pestovať zbožnosť, prešiel za svojej existencie tiež niekoľkými reformami, no
hoci zohral pozitívnu úlohu na poli kultúrnom (uchovávanie a opisovanie diel
antických autorov, širenie vzdelanosti), pre mravné poklesky mníchov a mníšok
bol často skôr terčom kritiky a posmechu ako vzorom pre ostatných. Výsmechom
Kristovho učenia bolo predávanie odpustkov, čo bol pre pápežskú kúriu jeden z
najväčších zdrojov finančných príjmov. Počas mnohých storočí sa sčasu načas
zjavovali hnutia, ktoré chceli cirkev vrátiť k pôvodnému učeniu a stavu, no
nikdy nenašli všeobecný ohlas a podporu a spravidla boli veľmi kruto potlačené.
Medzi poslednými bolo husitské hnutie v Čechách. Myšlienky, ktoré
prinieslo nachádzame aj v učení prvého veľkého cirkevného reformátora,
Martina Luthera. Začiatkom 16. storočia nastal čas, keď sa vedomie krízy
kresťanstva rozšírilo medzi širšie vrstvy spoločnosti. Prispeli k tomu aj idey humanizmu
a renesancie, ktoré vyzdvihovali individualitu človeka a svojím obdivom k
antike oživili záujem o antické jazyky, teda aj gréčtinu, ktorou je napísaný
Nový zákon. Nové myšlienky sa mohli rýchlejšie šíriť pomocou kníhtlače,
ktorá znížila náklady na vydávanie kníh a sprístupnila ich väčšiemu množstvu
čitateľov. Zámorské objavy zase vyvrátili starý, cirkvou propagovaný
obraz sveta. Krajinou, kde sa reformácia začala sa stalo Nemecko, ktoré
bolo tradičným miestom odpustkových kampaní. Tie nesmiernym spôsobom
pohoršovali augustiniánskeho mnícha Martina Luthera, vzdelaného teológa,
ktorý už dlhšie vo svojom štúdiu listov apoštola Pavla prichádzal na to, že
cirkev chybne vykladá mnohé základné pravdy kresťanstva.
V r. 1517 vystúpil s 95
tézami proti odpustkom vo Wittenbergu, kde prednášal filozofiu na
univerzite. Jeho stúpenci ich údajne pribili na vráta kostola, čo spôsobilo
rozhorčenie cirkevnej vrchnosti. V roku 1520 Luther vydal spis Kresťanskej
šľachte nemeckého národa, v ktorom vyložil svoje myšlienky a za ochrancov
kresťanstva označil ríšske kniežatá. Pápež tento spis odsúdil kliatbou, no
Luther pápežskú bulu na protest spálil a v r. 1521 na ríšskom sneme vo
Wormse odmietol odvolať svoje tvrdenia, čím na seba privolal aj kliatbu
ríšsku, do ktorej ho uvrhol cisár Karol V. Na Lutherovu stranu sa však
postavilo mnoho ríšskych kniežat, lebo jeho učenie im vyhovovalo v sporoch s
cisárom aj pápežom. Lutherovi poskytol azyl saský kurfirst Fridrich Múry, na
ktorého hrade Wartburgu Luther preložil do nemčiny Nový zákon. Myšlienky
nového reformátora sa rýchlo šírili a získavali ohlas medzi širokými vrstvami
obyvateľstva. V r. 1524-26 sa dokonca na jeho podporu chopili zbraní sedliaci v
nemeckej sedliackej vojne, čo si však ani sám Luther neprial a vítal jej
porážku. V r. 1529 väčšina účastníkov na ríšskom sneme v Špajeri
podporila Lutherove názory a protestovala proti zákazu reformácie, z čoho
neskôr vyplynul názov protestanti. V r. 1530 na ríšskom sneme v
Augsburgu predložili protestanti svoje vyznanie viery, tzv. Augsburgskú
konfesiu, ktorú Luther vypracoval so svojim blízkym spolupracovníkom
Filipom Melanchtonom.V nej označili za jediný zdroj viery Bibliu (sola
scriptura) a za jediný spôsob ako prísť k spáse vieru a milosť Božiu preukázanú Kristovou obetou (sola
fide, sola gratia).
Cisár Karol V., podporovaný katolíckymi kniežatami
cítil povinnosť proti luteránstvu bojovať. Náboženskú vojnu, ktorá v Ríši
vypukla ukončil až jeho brat Ferdinand I., ktorý v r. 1555 v Augsburgu
uzavrel so zástupcami protestantizmu náboženský mier na základe
kompromisného riešenia, podľa ktorého si ľud musel zvoliť náboženstvo podľa
vierovyznania svojho pána (cuius regio, eius religio). Reformácia sa po
svojom upevnení a vzniku samostatnej cirkevnej organizácie začala šíriť po
celej Európe a získavala si mnohých priaznivcov. V Švédsku bol jeho
nasledovateľom samotný kráľ Gustav I. Vasa (1523-1560), ktorý už v roku
1527 predložil švédskemu snemu návrh na prijatie reformácie. Snem tento návrh
prijal a do polovice štyridsiatych rokov 16. storočia už bolo celé Švédsko
luteránske. V Dánsku sa podobne na stranu reformácie postavil kráľ
Kristián III. (1533-1559) a v r. 1536 sám zaviedol v krajine reformáciu
luteránskeho smeru.
Podobným spôsobom, teda nariadením zhora, bola zavedená reformácia aj v Anglicku. Kráľ Henrich VIII. (1509-1547), totiž potreboval od pápeža povolenie k rozvodu so svojou manželkou Katarínou Aragónskou, ktorá nebola schopná porodiť mu syna a dediča trónu. Keď Henrich nepochodil u pápeža, obrátil sa na anglické duchovenstvo, ktoré mu jeho žiadosť odobrilo. Kráľ sa v r. 1533 prehlásil za obrancu viery a preniesol na seba doterajšie pápežské práva. Tak vznikla anglikánska cirkev, ktorá sa v počiatkoch len málo odlišovala od katolíckej. Jej vyznanie viery z čias Henrichovho nástupcu Eduarda VI. (1547-1553), však už vychádzalo z luteránskeho učenia a zavádzalo prijímanie po obojím, kňažské manželstvá a obrad v národnom jazyku. Neskôr našli v Anglicku ohlas hlavne myšlienky Jána Kalvína, ktoré oslovovali hlavne tých veriacich, ktorým nepostačovala hĺbka a dôslednosť anglickej reformácie. V Švajčiarsku Lutherove myšlienky oslovili Ulricha Zwingliho, ktorý v r. 1523 založil v Zürichu novú cirkvenú obec. S Lutherom sa rozišiel v učení o Večeri Pánovej, v ktorej videl nie skutočnú, ale len symbolickú prítomnosť Kristovu. Proti reformácii sa však vo Švajčiarsku ostro postavili tzv. horské kantóny a vypukla vojna, v ktorej Zwingli r. 1531 zahynul. Ešte za jeho života jeden z jeho stúpencov, Baltazar Hubmaier prišiel s myšlienkou, že krstiť sa majú len dospelí ľudia, pretože len tí sú si vedomí svojej hriešnosti a môžu si uvedomiť význam krstu ako prihlásenia sa ku Kristovej obeti. Stúpenci jeho učenia, novokrstenci (anabaptisti), vytvárali náboženské komúny, kde sa snažili žiť ako prvotní kresťania a mali spoločný majetok. V rokoch 1533-5 existovala takáto komúna v Münsteri, no bola násilne rozprášená. Kruto prenasledovaní novokrstenci sa rozpŕchli po okolitých krajoch, niekoľko sa ich usadilo na Morave a západnom Slovensku, kde ich ľudia volali habáni. Iný významný reformátor Ján Kalvín (pôvodom z francúzskej Picardie), vystúpil najprv v Bazileji, kde uverejnil r. 1536 dielo Základy kresťanskej viery, v ktorom uviedol náuku o predestinácii (predurčení), podľa ktorej Boh už vopred predurčil ľudí k spáse alebo k zatrateniu a len spoločenstvo skutočne vyvolených tvorí neviditeľnú cirkev Kristovu, ktorej poznávacím znamením je prísny mravný život podľa biblických vzorov. Svoje myšlienky Kalvín uskutočnil v Ženeve, kde cirkevné konzistórium riadilo verejný život a zasahovalo aj do súkromia rodín. Kalvínova reformácia sa začala šíriť najprv v Švajčiarsku, neskôr vo Francúzsku, kde si jeho prívrženci hovorili hugenoti, v Nizozemsku, Anglicku (tu sa kalvinistom hovorilo puritáni) a v Novom svete. Reakcia katolíckej cirkvi na odchod obrovského množstva veriacich na seba nenechala dlho čakať. Počiatočné snahy o zmierenie sa rozplynuli na tridenskom koncile (1545-1563), ktorého sa spočiatku zúčastnili aj zástupcovia protestantov. Keďže však ani jedna strana nebola ochodná upustiť zo svojich zásad, koncil sa skončil definitívnym potvrdením rozpadu katolíckeho univerzalizmu. Povinné vyznanie viery (professio fidei Tridentina) a záväzná príručka pre výuku základov viery (rímsky katechizmus), ukotvovali mnohé učenia, s ktorými protestanti nesúhlasili (uctievanie Márie, výsadné postavenie kňazov, uctievanie sv. obrazov, modlitby k svätým).Na podporu katolicizmu založil r. 1540 Ignác z LoyolyRád tovarišstva Ježišovho (societas Jesu - jezuiti), ktorý šíril katolícku vieru prostredníctvom kázania, misijnej činnosti a pôsobenia medzi mládežou, hlavne zakladaním škôl. Katolícka cirkev na potlačenie reformácie využívala i politickú moc obrovskej Habsburskej ríše, ktorej vládnuci rod sa stal v nasledujúcich rokoch jej najväčšou oporou. Náboženské vojny a povstania, ktoré vyvrcholili v Európe tridsaťročnou vojnou, na dlhú dobu rozdelili národy a štáty a ich následky v podstate pretrvávajú dodnes.
Otázky:
- Aké boli príčiny a predpoklady vzniku reformácie?
- Popíš osobu a dielo Martina Luthera a charakterizuj Augsburgské vyznanie.
- Na akej zásade spočíval Augsburský náboženský mier?
- Ako prebehla reformácia v Anglicku a škandinávskych krajinách?
- Popíš učenie Jána Kalvína o predestinácii.
- V čom spočívalo učenie novokrstencov?
- Aké boli závery tridentského koncilu?
- Popíš činnosť jezuistkého rádu. Čo bolo jeho cieľom?
Zoznam použitej literatúry:
kol. aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
Lane, T.: Dějiny křesťanského myšlení, Návrat domů, Praha 1996