Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 

 

  1. svetová vojna – dôležitá dejinná udalosť 20. storočia


  • Trvala od roku 1914 do roku 1918

  • Boj Trojspolku (Rakúsko-Uhorsko, Taliansko a Nemecko) proti Dohode (Francúzsko, Rusko, Veľká Británia), postupne sa pridali aj ďalšie krajiny

  • Zapojenie mnohých štátov, ľudí

  • Priniesla veľké materiálne, ľudské škody, psychické problémy

  • Začala sa v nej využívať moderná vojenská technika (tanky, delostrelectvo, letectvo,...)

  • Prvýkrát bol použitý jedovatý plyn

  • Zasiahla aj zázemie

  • Po nej v Európe vypukla španielska chrípka – zabila viac ľudí ako vojna


 

Pavol Országh Hviezdoslav – Krvavé sonety – obdobie slovenské literárneho realizmu

 

  • Lyrická skladba

  • Jedno z prvých protivojnových diel v slovenskej ale aj svetovej literatúre

  • Napísané už v roku 1914, vyšlo len v roku 1919

  • Odsudzuje nezmyselnosť vojny a zabíjania, zdôrazňuje práve všetkých ľudí na pokojný život a slobodu

  • Vojna zasiahla Hviezdoslava na sklonku života, mal už 65 rokov,  vojnové udalosti niesol veľmi ťažko, hoci nebol priamym účastníkom vojny - videl utrpenie ľudí, kruté zabíjanie, ničenie tovární, kultúrnych pamiatok, preto nemohol ostať mčať

 

Kompozícia:

Dielo tvorí 32 sonetov (sonet – lyrický útvar zo 14 veršov. V prípade Hviezdoslava má usporiadanie 4-4-6). V jednotlivých sonetoch sú rozpracované nasledovné motívy:

 

1. spev o krvi

2. obraz vojny

3. obžaloba ľudstva a kresťanstva

4. hľadanie vinníka

5. úvaha o mieri

6. Slovanstvo a Slováci

7. privolávanie mieru

 

Skladba je rámcovaná sonetmi o mieri. V úvode sú dva sonety o preliatej krvi, na záver je sonet „Nuž, iďte zbohom, piesne krvavé!“.

Básnik v diele najprv spieva o krvi, ale nie o tej, ktorá „žiari sťa ruže kvet, pýr studu v dievčenskej tvári...“, ale o krvi, ktorá prináša hnev, zlosť a bolesť. Pýta sa, kde má človek nájsť útočisko pred utrpením, kde sa má ukryť? Prináša obraz vojny a utrpenia, ktoré sa s ňou spája: „...víchrica utrpenia...“. Poukazuje na pošliapanie ľudskej dôstojnosti, na umieranie mladých, na ničenie všetkého okolo, na veľké utrpenie starých ľudí, ktorým by podľa autora bolo lepšie v hrobe. Zobrazenie vojny vrcholí v 15. sonete, kde vojnu prirovnáva k bájnemu Leviatanovi ( z hebr. Leviatan – morská obluda), ktorý požiera všetko živé i neživé. Sonet dosahuje veľkú silu vo veršoch:

 

„Pred spravodlivosťou kto raz históriou,

kto pred Bohom to všetko zodpovie!?“

 

V ďalších sonetoch autor obžalúva človeka, že sa nedrží kresťanských právd, obviňuje kresťanstvo z falošnosti a nedostatočnému postupu voči zlu:

 

„Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!“

.....

„K oltárom lezieš, utieknúc sa v chrám,

však modlu na srdci, v jejž službe háraš:

hej, o pokore, bázni leda táraš,

si ošemetník pred Bohom i tam!“

 

Autor bol zbožným človekom, napriek tomu ostro hovorí ku kresťanom, ktorí ako prví mali dodržiavať Božie prikázanie: „Nezabiješ.“ Človek sa podľa autora vrátil k barbarstvu. Za hlavnú príčinu vojny autor označil sebectvo ľudí, ich panovačnosť.

 

„Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené

nebolo nikdy od príkazu Krista:

Blížneho miluj ako seba! sčista

a bez výhrady splna, iskrenne.“

 

V ďalšej časti autor uvažuje nad mierom, pýta sa, čo vlastne bude po vojne, či zvíťazí pravda, či bude pre všetkých dosť chleba.

 

„A keď sa toto peklo vyvzteká,

i ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?

Nenávisť ovládze- li sama seba,

z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,

a pravda sadne za stôl odveká?“


Autor nevie nájsť odpovede na tie otázky a utieka sa k Bohu. Neverí tým, ktorí tvrdia, že vojna je trest Boží, lebo Boh – láska takéto skúšky nepotrebuje. Prosí Boha, aby mu pomohol uvidieť, ako z týchto udalostí vyjde Slovanstvo. Nestane sa aj v budúcnosti zúrodňovateľom cudzích lánov? Polemizuje s myšlienkou Puškina, že všetky slovanské národy ako potoky sa musia „stiecť – zliať“ v ruskom mori. Právo na samostatný život majú jedni i druhí.

Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že sa skončí čas bezprávia a začnú konečne rozhodovať sami o sebe. V závere autor privoláva mier:

 

„Ó, vrať sa skoro, mieru milený!

zavítaj s ratolesťou olivovou

a  buď nám zdravím, veselím o chovou,

v snažení ostňom, kovom v rameni!“

 

Básnik sa lúči s „piesňami krvavými“, posiela ich k ľuďom, aby ich čítali s očami „slzavými“. Aj keď nebol na fronte, bolestne trpel s nimi.



 

Martin Rázus – To je vojna – medzigenerácia (prechodná generácia)


  • protivojnová zbierka spolu s ďalšou pod názvom Hoj, zem drahá (súčasťou oboch sú aj básne o postavení Slovenska v Rakúsko - Uhorsku a vzniku Československej republiky)

 

Báseň Návšteva – autor v nej píše o vojne. Na jej zobrazenie využil alegóriu.

Ježiš Kristus sa po nekonečných prosbách veriacich vracia na zem. Keď zbadal množstvo krížov a začul zvuk zvonov, bol šťastný, že na Golgote nezomrel zbytočne. Odrazu zbadal stisk, začul vravu – symbol vojny, boja – snaží sa súperiacim ľuďom pripomenúť svoje učenie, lebo sú kresťania:


„Ľudia. Kto chytá meč. zahynie od meča.

Milovať máte tých, ktorí vám zlorečia!“


Zdvihli sa päste a bodáky, uvrhli ho do temnice:


„Zaplakal Kristus Pán v hlbokom zármutku,

na bielom oblaku vzniesol sa naskutku...

Toľké sklamanie...takáto nehoda!

Veru sa za ten svet umrieť viac neoddá!“



Balada Matka – sociálna balada

Matke odíde syn na vojnu. Dostane od neho list, v ktorom jej napíše, že bude prechádzať rodným krajom, cez svoju dedinu a chce aspoň vidieť svoju matku. Matka sa vyberie ho vyzerať, zoberie kúsok jedla do vrecka a v tuhej zime na stanici ho vyzerá v každom vlaku, ktorý prechádza stanicou. Trpezlivo ho čaká, veľmi túži ho zazrieť, ale syna nevidí. Stanicu večer zatvoria, ale ona neodíde domov. Oprie sa o neďaleký plot a čaká ďalej. Začne mrznúť a v halucináciách vidí svojho syna. Ráno ju nájdu zamrznutú. Ľudia, ktorí ju odnesú domov, nájdu doma odkaz od jej syna, že pôjde iným krajom.

Balada má tragický záver – smrť matky nezapríčinilo nejaké jej previnenie, ale zlé sociálne pomery – vojna.



 

Emil Boleslav Lukáč – Hymny k sláve Hosudarovej – básnická skladba


  • básnická zbierka vznikla v roku 1916

  • dominuje v nej téma vojny, smrti a krvi

  • autor si všíma najmä veľké utrpenie matiek a žien počas vojny

  • zbierka plná smútku, pesimizmu

  • autor plne využíva zmyslové vnemy, farby a zvukomalebnosť slov na počiarknutie obrazov vojny a utrpenia


„Svet je západ a východ,

sever a juh,

svet je odchod i príchod,

telo a duch.

Človek zmenil ho v krvavý lúh.“



K téme 1. svetovej vojny sa vyjadrili aj autori, ktorí predstavujú literatúru po roku 1945:


František Hečko – Červené víno – autor v románe zachytil aj vypuknutie 1. svetovej vojny a osudy rodiny Habdžovcov počas nej. Prišla po dobrých rokoch a ľudí zasiahla tvrdo a nekompromisne. Urban Habdža musel odísť na front, Marek Habdža robil práce vo vinohrade ako desaťročný, v rodine umierajú dvojičky, Kristína ochorie a neskôr umrie. Život rodiny i dediny sa zmení od základov. Román je autobiografický, postavy Urbana a Kristíny majú prototypy v rodičoch autora, autor sa skrýva v postave Mareka, teda v románe sledujeme osudy autorovej rodiny počas vojny, ale aj osudy ľudí v autorom rodisku (Suchá nad Parnou).


Peter Jaroš – Tisícročná včela – dedinský román s historickým pohľadom na vývoj a zmenu liptovskej dediny Hybe od revolúcie 1848, cez obdobie 1. svetovej vojny po vznik ČSR. V uvedených historických obdobiach sledujeme ságu rodiny Pichandovcov – rodinu slávnych murárov, ktorí prešli mnohé mestá Rakúsko – Uhorska i Európy.


 

Použitá literatúra:

MAZÁK, P. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 3. Novšia literatúra 1918 - 1945. 1. vyd. 1986. SPN Bratislava. ISBN 67-396-86

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

Timrava, B. S.: Hrdinovia. 1985. Tatran. Bratislava

VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4