Narodila sa 20. jula 1914 vo Vrutkach. Ludovu a mestiansku skolu vychodila v rodisku, potom studovala na Ucitelskom ustave v Bratislave. V rokoch 19371939 pracovala ako redaktorka casopisov Slovensky vychod a Novosti v Kosiciach. Pocas vojny zila v Presove a Bratislave a venovala sa literarnej tvorbe. V rokoch 19451951 bola riaditelkou nakladatelstva Svojet v Kosiciach. Po prestahovani sa do Bratislavy pracovala najskor v podniku Obnova (19511954) a potom v Zapadoslovenskych vodarnach a kanalizaciach (19541960). Roku 1960 sa stala redaktorkou detskeho casopisu Zornicka, kde posobila az do odchodu na dochodok roku 1972. V rokoch 19901992 bola poslankynou NR SR za DS. Zije v Bratislave. Po viacrocnej casopiseckej priprave knizne debutovala zbierkou poviedok a crt Zrkadlovy most (1941). V 40. rokoch napisala dramy Maria (1943), Ktosi je za dverami (1944) a Zijem cudzi zivot (1947) o osudoch mladych zien. V prvom romane Pristav pokoja (1944) zobrazila zivotne pribehy viacerych generacii zemianskeho rodu z Liptova. V trilogii Anjelska zem (1946), Hora pokusenia (1948) a Dievocka, vstan! (1948) opisala zivotny pribeh dievciny z horskej samoty. V nasledujucom romane Diablov cardas (1958) tematicky siahla do obdobia prvych povojnovych rokov. V nasledujucich rokoch sa zamerala na tvorbu pre deti a mladez. V kratsich prozach Jakubko (1959) a Siva huska (1959), ako aj v novelovom triptychu Taka cudna jar (1962), sirsie komponovanej novele Bosy general (1962) a v neskor vydanej knihe poviedok Otec, povedz pravdu (1977) vyrozpravala pribehy malych deti z rokov vojny a SNP. V dievcenskom romane Vecer nepridem (1964) sa tematicky vratila do sucasnosti a zobrazila v nom citovy zivot dievcata na prahu dospievania. Ako psychologicku sondu do duse dospievajuceho chlapca mozno charakterizovat aj roman Moja je pomsta (1967). Romantizujucu kompoziciu i stylizaciu ma roman Hriesna krajina Atlantis (1966). V 60. rokoch pre najmensie deti este napisala autorske rozpravky Do videnia, Zuzanka (1966) a Hanibal za branou (1970), Pehavy nostek (1970), Matko a ja (1986), ako aj babkovu hru Bambusova princezna (1966). Po desatroci tvorby pre deti a mladez sa opat vratila k pisaniu pre dospelych. Najskor to bola kniha poviedok Kamenny ruzenec (1970), potom napisala historicku trilogiu Alzbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrozy (1977), v ktorej zobrazila zivotne osudy styroch generacii viacerych zemianskych rodin v Turci od 18. storocia az do nedavnej minulosti. V subore noviel Hodina zazihania sviec (1979) sa tematicky vratila do sucasnosti. Po tomto kratkom obdobi sa opat vratila k historickej teme. Zivotne osudy viacerych generacii garbiarov opisala v romanoch Hodvabna cesta (1980), Smad (1981) a Klukaty let motyla (1983). V beletrizovanych memoaroch Vejar s fialkami (1986) predstavila celu galeriu svojich priatelov a literarnych druhov. Temou romanu Hlas starych husli (1988) je zivot a medziludske vztahy v domove dochodcov. Sondou do zivota rodiny a skoly sucasnych mestskych deti zo sidliska je proza pre mladez Spat na slnku (1988). V romane Nocny koncert (1989) vyrozpravala osud skupiny davnych slovenskych vystahovalcov, ktori dozivaju v domove dochodcov v Kanade daleko od vlasti. V romane Vino kralov (1993) zobrazila zivotne osudy skupiny maturantov z roku 1939. V romane Harlekynove miliony (1994) tematicky siahla do prostredia a zakulisia parlamentnej praxe. Zivotny pribeh stareho manzelskeho paru vyrozpravala v romane Vranie oci (1995). Osudy dvoch zien, ktore sa nikdy nevideli a neuvidia, zachytila v romane Dve slova (1966). Vztah manzelov Adama a Evy a ich synov Petra a Pavla obnazila zasa v romane Aj v raji prsi (1997). Osud mladeho narkomana a jeho tazkohorky navrat z dna nicoty opisala v knihe Ruza zo sameho dna (1997). Svoje sukromie odhalila v spomienkovej proze s nazvom Este raz (1998).