Umenie už od svojho vzniku ako cieľavedomej ľudskej činnosti smerujúcej ku kráse, krásnu sa vedome i nevedome vytváralo ako dielo kompaktné, ktoré vo svojej celistvosti ponúkalo potešenie a oblaženie duše. Ak bolo dielo nedokončené, neúplné, nemohlo byť prezentované verejne, spoločnosť by ho neprijala, pretože kvôli svojej neucelenosti nemohlo poskytnúť taký zážitok, aký sa  sa od neho očakával. Môžeme nájsť diela(najmä torzá), z ktorých sa zachovali iba fragmenty, ale keď tieto diela vznikali, boli úplné. Grékov ako umelecky vyspelých občanov nenadchýňali zvyšky, časti tela, ale ľudská postava v celej svojej kráse, pohybe, dokonalosti, ktorá je vo fragmentoch síce zachytiteľná no nie až tak účinná. Pre nás sú torzá  iba predmetom tajomným, pretože si nie sme istí, ako vyzerala postava vcelku, môžeme si to iba predstavovať a to robí tieto súčasti antických diel  pre nás hodnotné.Práve tá tajomnosť ich robí pre nás tak krásnymi a zaujímavými. Existujú však i diela, ktorých súčasti boli vyňaté z kontextu a nanovo zobrazené ako parafráza umeleckého diela. Pripúšťame vytrhnutie časti diela pre potreby kunshistorického a odborného výkladu a interpretácie, posúdenia. Ale pri umelej selekcii určitej časti sa vynárajú etické aj estetické problémy. Vytvorilo sa však týmto činom nové dielo, či sa len to staré, pôvodné trochu zmenilo, či už k lepšiemu alebo horšiemu? Dielo zastáva a vyznáva ducha svojho autora, ktorý mu vdýchol život a ktorý mu dal tvar podľa svojej fantázie na svoj obraz. Ak časť tohto diela vytrhneme a snažíme sa mu vtlačiť svoj obraz, pôvodné dielo doslova znásilňujeme, pretože nebolo vytvorené pre dopĺňanie, ale ako celistvé, vo svojej dobe a podobe dokonalé, pretože ho tak chcel autor. Je autorovým zosobnením, výrazom obrazu jeho duše a teda každé nové zobrazenie je niečím nové, neopakovateľné, lebo podmienky, aké mal umelec k vytvoreniu diela sa už nezopakujú.      Parafráza diela       Doplnením pôvodného diela alebo jeho parafrázou sa síce vytvára nová skutočnosť, nový obsah a posolstvo, ktoré nový autor do neho vložil, ale to pôvodné sa stráca, znehodnocuje. Umelec má taktiež právo na nezasahovanie  do celistvosti svojej tvorby, v čom ho podporuje aj právo. Tvorca má svoju predstavu, koncepciu, podľa ktorej chce tvoriť, a od ktorej sa nechce odkloniť pokiaľ mu nenapadne iná, lepšia. Často to však býva dôvodom na rozpor medzi zaužívaným a tým novým, čo prelamuje hranice vžitého vytvárajúc nové, vyššie. Tento rozpor nastal mnohokrát, keď páni sveta chceli svoju moc interpretovať nesprávnym smerom a zakázať tvorbu alebo už vyhotovené dielo, pretože nezodpovedalo ich požiadavkám a predstavám. Ak však umelec prekoná takéto prekážky, jeho dielo sa stane prelomovým, lebo určite prinesie nový pohľad na známu i neznámu skutočnosť. Porušením celistvosti diela vznikne disharmónia, rozčlenenie predtým jednoliateho celku. Môže to však slúžiť na vyzdvihnutie detailu, na priblíženie a zvýraznenie niečoho, čo je podľa parafrázujúceho umelca dôležité a na čo sa zabúda, samozrejme hodnotené subjektívne.      Opäť otázka vkusu      O možnosti trhať umelecké diela na kusy môžeme uvažovať v niekoľkých rovinách: kvôli peniazom, nedostatku vlastnej tvorivosti či prílišnému alebo fanatickému obdivu k dielu. Väčšinou sa tak deje pre peniaze: filmový soundtrack dostupný na audio nosičoch, pričom sa stráca pôvodný zámer vytvorenia hudby pre podporu obrazu a jeho lepšie vnímanie, výrezy a parafrázy  umeleckých diel v instantnej podobe na pohľadniciach, určené všetkým a všade; prívesky na kľúče v podobe Eiffelovej veže či Sochy slobody...Konzumnosti sa medze nekladú a všetci vynaliezaví majú dvere otvorené. No je tu namieste hovoriť o dehonestácii a degradácii umenia na obyčajný prostriedok podpory predaja. Pri nedostatku vlastnej tvorivosti sa človek uchýli ku kopírovaniu alebo už spomínanému parafrázovaniu s úmyslom zisku či slávy, možno uspokojenia. Obdivovatelia si najčastejšie vyberajú svoje najobľúbenejšie pasáže a ostatné, čo sa im až tak nepáči, je pre nich zabudnuté. Jediným činiteľom redukujúcim takto vzniknuté produkty (zámerne nespomínam diela) je vkus ako nevyhnutný poradca pri formovaní krásy a dokonalosti, aj keď subjektívne chápanej. Až ten nám umožní subjektívne porovnať videné s poznaným a tak si vytvoriť názor na dielo ako celok, na zosúladenie obsahu a formy, ktoré na nás esteticky pôsobia a na vydarenosť a hodnotu tohto diela. Keďže dielo je obraznou pravdivou výpoveďou o skutočnosti z hľadiska estetického vkusu človeka, delením tejto výpovede sa zobrazovaná skutočnosť redukuje a tak nedosahuje plnú silu výpovede. Každé umelecké dielo je jednotou, ktorá sa nemá porušiť, je spojením zvláštneho a všeobecného, individuálneho, čo do neho dal tvorca, a spoločenského, čo chce tvorca dať spoločnosti.