Stúpenci učenia J. Husa, ktoré sa stalo ideologickou zbraňou husitského  revolučného hnutia. Sa najprv (najmä od roku 1419) schádzali v jednotlivých krajoch Čiech na návršiach a kopcoch, na tzv. púťach na horách, kde im kazatelia hlásali husitskú náuku a chiliastické myšlienky. Najväčšie púte boli pri Hradci Králové na hore Oreb a v južných Čechách na hore Tábor. Otvorené bojové vystúpenie husitov v Prahe zorganizoval v lete a v jeseni 1419 Jan Želivský, ktorý zaútočil vo svojich kázňach proti feudálom a prudko napadol kráľa Václava IV. Nové búrky nepokojov nastali v septembri 1419 po správe o úmrtí kráľa. K bojujúcemu ľudu sa pridal veliteľ Vyšehradskej posádky Jan Žižka z Rocnova. Husiti sa rozštiepili na dva základne prúdy na radikálne, ľudové krídlo, ktoré požadovalo odstránenie feudalistického poriadku a nastolenie spoločenskej rovnosti, a na meštianske krídlo, usilujúce sa iba o reformu cirkvi. Kráľ Žigmund sa rozhodol vojenský poraziť husitov a dosiahol u pápeža vyhlásenie  križiackej výpravy proti husitským Čechám. Pod vedením Jana Žižku porazili 14. 7. 11420 husiti križiakov na Vitkove. V čase obliehania Prahy vznikol spoločný husitský program, tzv. štyri pražské artikuly, ktorý vyvieral z triednych záujmov meštiansko.- šľachtického krídla husitského hnutia. Prvý článok žiadal slobodu pre kazateľov, druhý zavádzal prijímanie z kalicha, tretí mieril proti bohatej cirkvi, ktorej sa mal odňať majetok, a štvrtý žiadal trestať všetky hriechy u celého obyvateľstva. V septembri 1420 vytýčili ďalších 12 článkov ale tie meštiansko-šľachtická časť pražských husitov odmietla prijať. Rozpory medzi meštianskou opozíciou a chudobou vyvrcholili v otvorenom boji v ktorom v r. 1421-1422 boli revolučné skupiny potlačené. V husitskom hnutí nastalo obdobie prevahy meštiackej opozície, trvajúce do r. 1437. V zhode s jej zásadami postupoval aj Jan Žižka. Za pomoci domácich nepriateľov zorganizoval kráľ Žigmund ďalšie vojenské vpády proti husitom, ktoré sa skončili víťazstvami husitov. Vpády križiakov do Čiech odplácali husiti výpadmi za hranice (spanilé jazdy), no ich zmyslom nebola iba odveta, ale aj snaha získať v okolitých krajinách spojencov. V r. 1428 smerovala ich výprava do Sliezska a v r. 1429-1430 do Nemecka. Husitské manifesty sa objavujú aj vo vzdialenejších krajinách. Na Slovensku sa šírilo husitské revolučné hnutie spočiatku prostredníctvom slovenských študentov na pražskej univerzite. V r. 1428-1433 ovládli husiti značnú časť juhozápadného Slovenska a prenikli aj do severných stolíc (Spiš). Roku 1429 rokovali v Bratislave na čele s Prokopom Veľkým s odporcami o obsahu pražských artikul. Pod vplyvom husitov zosilnel u nás triedny boj vidieckeho ľudu, mestskej chudoby i drobného meštianstva proti cirkvi, svetským feudálom a nemeckému patriciátu. Medzitým však revolučný duch husitov klesal, meštianstvo zrádzalo jeho zásady a pristúpilo k rokovaniu na cirkevnom sneme v Bazilej r. 1433, ktoré pokračovalo v Prahe. Jeho výsledkom bol prísľub uznania zvláštneho postavenia  cirkvi v Čechách. Vojska panskej jednoty a meštianstva porazili 30. mája 1434 poľné vojská táboritov a sirotkov, ktoré ešte bránili revolučné myšlienky husitstva. Definitívny úder poľným vojskám zasadila r. 1437 poprava Jana Roháča z Dubé a jeho spolubojovníkov. V husitskom revolučnom hnutí povstali v nevídanom rozsahu masy vykorisťovaného ľudu proti feudálnemu útlaku. Po potlačení husitského hnutia zriaďovali sa menšie skupiny husitov v pohraničných slovensko-poľských oblastiach, ktoré sa stali zárodkom nového „bratíckeho“ hnutia.