O filozofii osvietenstva existuje množstvo prác, ktoré boli napísané v rôznych dobách. Vychádzali z rozličných filozofických i teoretických pozícií a sledujú rozmanité zámery a ciele. Novú úroveň kvality historickofilozofických skúmaní predstavuje práca E. Cassirera- Die Philosophie der Aufklärung. Jeho filozofia osvietenstva je presvedčivým dôkazom kritického a problémového prístupu k spracovaniu témy osvietenstva. Išlo mu hlavne o uplatnenie intenzívneho prístupu k skúmaniu. Nesnažil sa pochopiť osvietenstvo v celej jeho šírke, nešlo mu o epickú správu o chode a osude tejto filozofie.
Jeho prioritou sa stalo ukázanie vnútorného pohybu a dramatickej akcie myslenia. Jeho cieľom bolo zachytiť tento problém v jednote jeho pôvodu a určujúceho princípu. Osvietenskú filozofiu sa snaží ukázať predovšetkým cez tie sily, ktoré ju utvárali a formovali. Podľa neho osvietenstvo nadväzuje na dedičstvo predchádzajúcich období a oveľa viac ho stvárňuje, formuje a rozvíja, než vytvára nové originálne myšlienkové motívy.
Obdobie osvietenstva
Vytvorilo celkom novú a pritom vlastnú formu filozofického myslenia. To nové na osvietenstve je , že sa inak pozerá na univerzálny proces filozofovania a určuje ho inak jako predtým. Doterajšia forma filozofovania- forma metafyzických systémov je chápaná v tejto době skôr ako prekážka filozofického rozumu. Namiesto filozofie uzatvorenej do budovy učenia, kde vždy platia axiómy, má byť filozofia slobodnou a jej úlohou má byť sprístupnenie základnej formy skutočnosti jako formy všetkého prírodného a duchovného bytia.
Vlastná filozofia osvietenstva je a ostáva podľa Cassirera niečím iným, ako je súhrn toho , čo jej veľké postavy Voltaire, Montesquieu, Hume, Condillac, Diderot a ďalší mysleli a učili. Zmysel jeho analýzy vidieť v tom, že skúmal dejiny ideí osvietenstva, pričom ich nechcel podať v abstraktne teoretickom poňatí. Chcel ich ukázať v bezprostrednej účinnosti. Je veľmi zaujímavé sledovať Cassirerov dialóg s touto filozofiou 18. storočia. Primárne ho zaujal spôsob myslenia obdobia osvietenstva 18. storočie bolo preniknuté v jednotu a nemennosť rozumu, ktorý mal byť ten istý pre mysliace subjekty. Na základe zmien mravných maxím a presvedčení sa vydelil jeho trvalejší, presnejší stav.
Rozum sa potom v dôsledku týchtozmien mysliteľom osvietenstva zdal ako sám sebe stály. V tejto jeho identite a nemennosti mohli vyjadriť jeho vlastnú podstatu. Avšak tento fundamentálny nástroj osvietenstva nemožno pokladať za východiskový bod historickofilozofických skúmaní. Podľa Cassirera pojem rozum stratil svoju jednoduchosť a jednoznačnú určitosť.
Filozofia 18. storočia všade nadväzovala na metodickú paradigmu Newtonovej fyziky, pričom ju využívala univerzálne.V analýze videla nevyhnutný nástroj pre myslenie vôbec.