Názov renesancia pochádza z talianskeho slova rinascita – znovuzrodenie klasickej antickej kultúry. Kolískou renesancie je Taliansko.

V architektúre sa stáva základným článkom nie cirkevná, ale svetská stavba, ako napr. sídlo šľachty – palác a meštiansky dom. Architektúra opúšťa vysoké a rozsiahle priestory a prispôsobuje ich človeku. Základným prvkom renesančného slohu je horizontálna priamka, prísna harmónia a súmernosť jednotlivých častí, ktoré pôsobia chladnou a premyslenou vážnosťou a racionálnosťou. Renesančný sloh je strohý, takmer bez ozdôb, klasicky čistý.

Okrem početných kostolov a chrámov sa v renesančnom slohu stavali zámky, pevnosti, mestské opevnenia, paláce, letné sídla, obytné doby, nemocnice, cechové domy, knižnice a pod. Rozmanitosť stavieb podmieňuje individuálna ľubovoľnosť, pri ktorej sa používajú iba jednotlivé architektonické články.

 

Zmena životného štýlu

Renesancia vyrastá z prebudeného záujmu o antickú vzdelanosť, vedu, filozofiu i umenie a pod ich vplyvom sa tu utvára nový svetový názor, na ktorom sa podielajú poznatky z ciest po Európe a iných svetadieloch aj výsledky štúdií prírodných vied. Doterajšie večné pravdy, ako ich hlásala cirkev, sa podrobujú kritike a prežívajú dogmata. Logickým dôsledkom je zmena životného štýlu, opúšťa sa stredoveký ideál pozemského žitia iba ako prípravy na večný posmrtný život a naopak renesančný človek sa snaží vychutnať si život čo najviac. Život sa zosväťuje, uvoľňuje a tento obrat sa nutne odráža aj v umení. Umenie sa stavia prevažne do služieb človeka, namiesto kostolov sa základnými architektúrami stávajú šľachtické zámky a paláce a mešťanské domy. Umelci odkladajú anonymitu, sú ctení. Mocným činiteľom sa stávajú mesta s rozvinutým obchodom a výrobou

 

Typické architektonické články renesančného slohu sú stena (bola dôležitým miestom maliarskej výzdoby, ktorú pokrývali obrazy často veľkých rozmerov), klenba (používala sa pologuľovitá, hranatá kopula, mušľovitá kopula/vejárovitá), stĺp (bol hladký a oblý, používal sa ako podporný článok), oblúk (charakteristický článok použitý najmä v arkádach – rad oblúkov spojených stĺpmi), rímsy (mohutné profilované a článkované pásy), pilastre (polopiliere pri stene, ktorých účelom bolo optické vyjadrenie opory), balustrády (zábradlia z kužeľovitých balustrov), okná ( obdĺžnikového tvaru, nad ktorými boli trojuholníkové alebo oblúkové nadstavce, používali sa aj polooblúkové okná, v cirkevných stavbách aj kruhové).

 

Medzi najznámejších renesančných architektov patria Brunelleschi (bol zakladateľom a tvorcom renesančnej architektúry, vybudoval vo florencii chrám S. Lorenzo a povestný palác Pitti), Bramante (jeden z najväčších architektov nielen renesančnej doby, ale architektúry vôbec, prvý navrhol a začal stavať mohutný chrám svätého Petra v Ríme-najväčšia renesančná stavba), Raffael Santi (pokračovateľ v stavbe chrámu svätého Petra, bol tiež vynikajúcim maliarom), Michelangelo (sochár, staviteľ, maliar, básnik, jeden z najväčších umelcov vôbec, pokračoval na stavbe chrámu sv. Petra, podľa jeho návrhu bola vytvorená kopula).

Renesancia mimo Talianska

 

Z Talianska sa renesancia šírila aj do ostatných krajín, ale nikde nedosiahla taký rozmach ako v Taliansku. Vyplývalo to z pomalšieho hospodárskeho a politického vývoja. Architektúra sa len veľmi ťažko vymaňovala z gotickej strnulosti. Charakter talianskej renesancie malo veľmi málo stavieb a aj tie stavali talianski stavitelia. Zlučovali sa talianske prvky s domácimi, čím vznikali rozličné druhy renesancií, napr. francúzska, nemecká, španielska. Renesančné prvky sa ujali najviac v svetských stavbách, v chrámovej stavbe len málo. Mnohé kostoly sa začali stavať v gotike a dokončili sa v renesancii. z európskych renesančných stavieb sú najznámejšie: Louvre v Paríži – svetoznáma galéria výtvarného umenia, jedna z najväčších na svete a Escorial – zámok v Španielsku, letné a jesenné sídlo španielskych kráľov.