Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 
Uhorský snem bol od konca 13. storočia najvyšším zhromaždením privilegovaných stavov a vrstiev Uhorska. V 15. storočí, keď sa i v Uhorsku presadila forma stavovskej monarchie, sa posilnila jeho úloha ako zákonodárneho orgánu krajiny a vytvorila sa jeho organizácia, ktorá fakticky pretrvala až do zániku uhorského štátu. Snem tvorili dve tabule (čiže komory): horná a dolná. V hornej tabuli rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie, v dolnej sa schádzali zástupcovia strednej šľachty, od roku 1441 i zástupcovia slobodných kráľovských miest. Tabule rokovali samostatne a hlasy členov sa nesčítavali, ale vážili: hlas vyššieho šľachtica mal väčšiu váhu ako hlas stredného šľachtica. Mestá disponovali dohromady iba jedným hlasom. Rokovacím jazykom uhorského snemu bola latinčina. Snem bol podriadený panovníkovi, ktorý ho aj zvolával (od r. 1655 každý tretí rok) a mal v prerokúvaných záležitostiach vždy rozhodujúce slovo. Odsúhlasené návrhy sa spisovali vo forme dekrétu. V rokoch 1536 až 1848 sa rokovania snemu konali v Bratislave. Posledný stavovský snem, ktorý zasadal v Bratislave, sa konal od novembra 1847 do marca 1848. Správy o revolúcii v Paríži a následne v Budapešti (15. marca 1848) spôsobili, že aj rokovanie snemu malo revolučný charakter. Prijali sa nové zákony, známe ako Bratislavská marcová ústava, ktoré panovník najskôr odmietol, ale neskôr pod tlakom spoločensko-politických udalostí ich v apríli 1848 potvrdil.


Budova Uhorského snemu v Bratislave



Zasadania revolučného uhorského snemu v Bratislave sa ako poslanec zúčastnil i Ľudovít Štúr. Štúr sa uchádzal o poslanecký mandát slobodného kráľovského mesta Zvolen. Mandát mu pomohol získať Mikuláš Ostrolúcky (otec Adely Ostrolúckej), bývalý podžupan Zvolenskej stolice, zasadzoval sa zaňho i katolícky kňaz Jozef Kozáček. Začiatkom novembra sa do Bratislavy začali schádzať snemoví vyslanci z celého Uhorska. Boli medzi nimi aj Chorváti Ľ. Gaj, J. Rajačić, Š. Pejaković (medzi nimi bol aj Slovák Štefan Moyzes), s ktorými bol Štúr neustále v kontakte.


Gejza Szalay: Ľudovít Štúr na uhorskom sneme.



 
Ešte pred zasadaním snemu Štúr uverejnil v Slovenských národných novinách článok Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu snemu. Podal v ňom politický program hnutia slovenských národných obrodencov:
1. Zrušenie poddanstva
2. Zrušenie patrimoniálneho súdnictva (tzv. panských stolíc).
3. Zmena súdneho postavenia zemepanských miest.
4. Zrovnoprávnenie postavenia slobodných kráľovských miest na sneme.
5. Zdanenie zemianstva a duchovenstva.
6. Praktizovanie a úprava zákona, podľa ktorého i osoba nešľachtického pôvodu môže zastávať krajinské verejné úrady.
7. Úprava trestného zákonníka.
8. Úprava postavenia učiteľov, zavedenie štipendií, sprísnenie dohľadu nad školskou dochádzkou.
9. Slovenské školstvo.
10. Uznanie slovenčiny ako úradného jazyka na území slovenských stolíc.


Prvýkrát verejne vystúpil Ľ. Štúr na sneme 17. novembra 1847, keď sa rokovalo o hlasovacom práve slobodných kráľovských miest. Hovorilo sa o snemovom návrhu, podľa ktorého 48 miest malo dostať iba 16 hlasov. Štúr v tom videl veľkú krivdu voči mestám a ich obyvateľom. Text svojho prejavu (ako i ďalších zo svojich 5 vystúpení na sneme) uverejnil i v Slovenských národných novinách.: „My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba... Ak teda ju chceme napomôcť, dajme mestám politické práva tým viac, že ich ony mali a len po nepravde o ne prišli. Ale sa hovorí, že u nás slobody dosť, na to ale odpovedám, že áno, bolo jej dosť, a až mnoho zemianskej, ale opravdivej ľudskej veľmi málo. Všetko naše usporiadanie o tom svedčí. Keby mestá boli väčšie slobody a politické práva ubezpečené mali, nikdy by sa ani ľud nebol tak utlačil, nikdy by do takéhoto rabského jarma nebol upadol;...“


21. decembra 1847 Štúr vystúpil znovu, tentokrát ako účastník rokovania o zrušení poddanstva: „Ak jesto v krajine našej vec dôležitá, a jej šťastlivé rozhodnutie medzi najvrúcnejšie a najspravodlivešie túžby prislúcha, to je iste podľa môjho náhľadu do porady vzatý predmet urbárskeho odkúpenia; ak jesto, povedám, vec, ktorá u nás najväčšej pozornosti zákonodarcov zasluhuje, to je istotne vykúpenie úbohého ľudu poplatného. Každému je známe, v akom stave sa nachádza v krajine našej úbohý ľud poplatný, jeden každý zná a vidí, že je potlačený; samo cudzozemie až priveľmi dobre pozná vlasť našu po ňom ako miseram contribuentem plebem.“


dagerotypická snímka Ľudovíta Štúra


Z hľadiska slovenskej národnej politiky je významná reč, ktorú Štúr na sneme predniesol 15. januára 1848, keď sa prijímal zákon o povinnom vyučovaní maďarčiny na všetkých školách v Uhorsku: „Že sa živá reč miesto mŕtvej latinskej za diplomatickú vo vlasti našej povýšila, to, ako myslím, každý za dobré uzná, bo nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych, a živí nech žijú medzi živými. Ale tejto zásady platnosť a cena v tom najmä záleží, aby sa živí napospol tým lepšie a cieľuprimeranejšie rozvíjať a vzdelávať mohli, čo je aj hlavná námera veku nášho, že vzdelanosť všeobecne rozšíriť sa namáha... A zo stanoviska tohoto prosím stavy a rady, aby ráčili také poriadky urobiť, podľa ktorých by sa v takzvaných elementárnych (počiatočných) školách vo všetkom vynaučovaní reč materinská zadržala, menovite v školách ľudu slovenského rečou vynaučnou slovenská ostala. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujmoch našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálskymi vzťahmi a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné zeme, a na horných stranách Uhorska v pomere omoc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na dolnej zemi, a tak jej vtok na ľud omoc ťažší ako tuto... Žiadam teda, žeby sa slová v návrhu po tých slovách: „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má" nasledujúce slová „ohľadne jej uvedenia za reč všeobecného vyučovania s ohľadom na okolnosti nech patričné vrchnosti poriadky porobia" vynechali a na ich miesto položilo: „ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská". “

 

6. marca 1848, v predvečer revolučného výbuchu vo Viedni a Pešti Štúr znovu vystupuje s požiadavkou zrušenia poddanstva a vo svojej reči jasne poukazuje na príčiny zaostalosti poddanského ľudu: „Ja najmä o to prosím stavy a rady, aby sa vec táto, t. j. vyslobodenie ľudu spopod urbárskych pomerov, čím najskôr, čím najchytrejšie rozhodla, bo aj na nás pozerá prísna tvár času a nás napomína. Už predošlou príležitosťou, držiac o tejto veci reč, som povedal a predniesol, kde tieto pomery úbohý ľud náš poplatný v krajine našej doviedli - toto viac opakovať nechcem, len to v krátkosti poznamenávam, že kroz tieto pomery sa dostal náš ľud do duchovne a hmotne biedneho a nešťastného stavu. Ja som všetko, čo ľud pod menom urbára robí a dáva, vypočítal, a keď k začudovaniu môjmu som spoznal, že to 21 000 000 zl. str. obnáša, keď daň vojenská s domácou len voľakoľko miliónov zl. str. robí. Netlačí teda ľud ani daň domáca ani vojenská, ale ho tlačí urbár, ten najväčšmi potlačuje!“



Interiér dolnej tabule (komory) uhorského snemu



Štúrova posledná reč z 13. marca 1848 sa opäť týkala mestských práv a slobôd: „...Zo všetkých týchto dôvodov žiadam, aby sa menším slobodným kráľovským mestám politické práva naspäť vrátili a keby sa im každému po jednom hlase nedalo, žiadam aspoň to, aby sa im všetkým spolu dali hlasy na sneme v takom pomere, v akom sa väčším mestám udelia.“


13. marca 1848 vypukla vo Viedni revolúcia. Pod tlakom ľudových nepokojov cisár Ferdinand V. odvolal nenávideného kancelára K. Metternicha a prisľúbil vypracovanie ústavy.


Básnik Sándor Petőfi uprostred revolučného davu v Pešti


15. marca vypukla revolúcia aj v Pešti. Pod vplyvom revolučného vrenia prijal uhorský snem 31 zákonov – tzv. marcové zákony, ktoré zrušili robotu, cirkevný desiatok a poddanstvo (ale len urbárskych poddaných a za náhradu), deklarovali základné ľudské slobody a práva, zaviedli všeobecné zdanenie a nezávislú uhorskú vládu, ktorá sa nezodpovedala panovníkovi, ale uhorskému snemu. Zákony však neriešili národnostnú otázku Uhorska. Bola vymenovaná prvá uhorská vláda na čele s grófom Ľudovítom Batthányim. Marcové zákony priniesli nespochybniteľný pokrok oproti minulosti, nespĺňali však nádeje a požiadavky poddaných, ani naplnenie snáh slovenského národného hnutia. Cisár ich podpísal 11. apríla a ukončil zasadnutie snemu.

Revolučné vrenie podnietilo k akcii i predstaviteľov nášho národného hnutia. Pôvodný plán Ľ. Štúra: zvolávať verejné zhromaždenia v jednotlivých slovenských stoliciach, ktoré mali formulovať požiadavky Slovákov v nich žijúcich, a následne zvolať celonárodné zhromaždenie s úlohou prijať petíciu so slovenskými požiadavkami, sa nepodarilo zrealizovať. Zo stoličných zhromaždení však vzišli dokumenty, ktoré sa stali podkladmi pre vytvorenie celonárodných žiadostí. 28. marca 1848 sa v Liptovskom Mikuláši v stoličnom dome konalo verejné zhromaždenie, na ktorom Ľudovít Klein, hybský notár, prečítal požiadavky liptovských Slovákov: 1. viesť všetky rokovania v Liptovskej stolici v slovenskom jazyku, 2. do slovenského jazyka prekladať všetky súdne rozhodnutia a úradné oznamy, 3. slovenčinu mať ako vyučovací jazyk v národných školách, 4. voľby do uhorského snemu, 5. zaistenie politickej a spoločenskej slobody a práv slovenskej národnosti v zákone 6. zapísať túto žiadosť do úradnej liptovskej stoličnej zápisnice, rozoslať všetkým stoliciam, ústredným orgánom, uhorskej vláde a palatínovi Štefanovi Habsburskému. Žiadosti boli v priebehu niekoľkých týždňov vládou a stoličnými úradníkmi anulované. 28. apríla 1848 v Brezovej pod Bradlom boli niekoľkotisícovým zhromaždením, zvolaným z iniciatívy J. M. Hurbana, prijaté Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. Išlo o tieto požiadavky: 1. aby slovenský národ v Nitrianskej stolici mal patričné zastúpenie v stoličných orgánoch a aby sa v slovenských stoliciach úradovalo po slovensky; 2. aby Slovákov súdili len slovenskí alebo po slovensky hovoriaci sudcovia a všetky súdne výnosy a úradné oznámenia sa vydávali v slovenskom jazyku; 3. aby boli zriadené národné elementárne, reálne, meštiacke i vyššie školy a ústavy so slovenským vyučovacím jazykom; 4. aby sa vyriešili otázky snemového zastúpenia; 5. aby sa uznali národné práva Slovákov rovné s ostatnými národmi Uhorska a zabezpečili sa zákonom; 6. aby Slováci mohli používať popri krajinskej zástave aj národnú zástavu; 7. aby sa v maďarských stoliciach na vyšších školách a ústavoch pozakladali katedry slovenskej reči pre Maďarov a aby sa aj na slovenských školách vyučovala maďarská reč a oba národy si tak rozumeli a zblížili sa. 8. aby sa kopaničiarski poddaní vyslobodili z poddanstva a získali späť lúky, lesy a pasienky, ktoré im v minulosti zabrala šľachta, 9. Aby boli J. Kráľ a J. Rotarides prepustení z väzenia. Požiadavky sa mali zapísať do úradnej stoličnej zápisnice a dať na známosť všetkým krajinským orgánom Uhorska, Chorvátska a Slavónska, palatínovi Štefanovi a uhorskej vláde. Ani táto petícia nenašla u uhorskej vládnej moci kladnú odozvu, naopak, vyslala na juhozápadné Slovensko vojsko a viacerých organizátorov zhromaždenia dala uväzniť.

Po týchto udalostiach prišli J. Francisci a Š. M. Daxner s iniciatívou, aby sa stretli reprezentanti slovenského národného hnutia a vypracovali petíciu, ktorá bude čo najlepšie vystihovať potreby Slovákov.

Stará evanjelická fara v Liptovskom Mikuláši


10. mája 1848 sa na fare Michala M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši stretlo do 30 štúrovcov. Výsledkom ich rokovania boli Žiadosti národa slovenského - najucelenejší slovenský program z revolučných rokov meruôsmych. Žiadosti obsahovali 14 bodov:
1. uznanie rovnoprávnosti všetkých uhorských národov
2. povinnosť národných zástupcov používať na rokovaní krajinského snemu materinský jazyk
3. zriadenie národných snemov
4. zástupcovia národov na krajinskom sneme zodpovedajú národu, ktorý ich vyslal
5. slovenčina má byť na slovenskom území úradným jazykom
6. zriadenie národných škôl elementárnych, reálnych, meštianskych, dievčenských ústavov, ústavov pre vyučovanie učiteľov a kňazov, gymnázií, lýceí, akadémie, polytechnického ústavu a jednej univerzity
7. zriadenie katedier reči slovenskej v maďarských stoliciach v školách a vyšších i nižších literárnych ústavoch a katedier reči maďarskej v slovenských stoliciach.
8. národná samostatnosť sa mala navonok prejavovať červeno-bielou národnou zástavou a národnými gardami
9. zavedenie všeobecného rovného hlasovacieho práva neobmedzeného majetkom ani vzdelaním
10. sloboda tlače a vydávanie novín bez kaucie
11. zrušenie poddanskej závislosti aj pre neurbárskych poddaných a vrátenie pôdy roľníkom, ktorú im zemepáni odobrali
12. prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia
13. nastolenie spravodlivosti pre haličských Poliakov
14. Slovenský národ v odkladaní alebo obchádzaní týchto žiadostí bude vidieť odsudzovanie národa ku bývalej slepote a služobnosti.

 
Žiadosti boli verejne vyhlásené na zhromaždení 11. mája 1848. Ešte predtým, ako ich autori zaslali panovníkovi, vláde a snemu, uhorská vláda vyhlásila petičnú akciu za protiústavnú a panslavistickú, vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a uväznila viacerých aktérov národného hnutia. Tak sa slovenské národné hnutie ocitlo v ilegalite. Uhorská vláda mala totiž v tom čase informácie o chystanom zjazde Slovanov, ktorého podnet vzišiel z aprílových rokovaní Ľ. Štúra a Chorváta I. Kukuljevića vo Viedni.

 

Hellich Vojtěch: Osobnosti Slovanského zjazdu v Prahe

 
Slovanský zjazd sa konal v Prahe v dňoch 2. - 12. júna 1848. Zúčastnila sa ho intelektuálna elita slovanských národov Habsburskej monarchie (340 delegátov). Jeho cieľom bolo reagovať na novovzniknuté pomery v krajine a nájsť spoločný postup Slovanov pri presadzovaní národných požiadaviek. Predsedom zjazdu bol František Palacký. Na sneme sa vytvorili tri sekcie - najpočetnejšiu česko-slovenskú viedol P. J. Šafárik, ďalšou bola poľsko-ukrajinská a juhoslovanská. Na rokovaniach sa Štúr dostal do konfliktu s Palackého austroslavistickou koncepciou usporiadania Habsburskej monarchie, v záujme dosiahnutia jednotného stanoviska však svoje pôvodné zámery modifikoval. Účastníci zjazdu prijali dokument Manifest k európskym národom, v ktorom odsúdili potláčanie národov. Slovenskí účastníci zjazdu prijali programový dokument: Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských. Predniesol ich J. M. Hurban. V štátoprávnej a národnej otázke sa takmer zhodovali so Žiadosťami národa slovenského. Žiadali uznanie Slovákov za národ, zákaz národnej nadradenosti, federalizáciu Uhorska, slovenský snem a všetky stupne slovenských škôl. Konkrétnejšie sa zaoberali vytvorením slovensko-rusínskeho výboru (vlády), ktorý mal zodpovedať slovenskému snemu (nie uhorskej vláde). Rovnaké práva žiadali pre uhorských Rusínov. Na rozdiel od Žiadostí národa slovenského neobsahovali požiadavky týkajúce sa sociálnych otázok a demokratizácie verejného života. Slovanský zjazd bol predčasne ukončený kvôli vypuknutiu pražského povstania. Povstalecké boje na barikádach, ktorých sa zúčastnili aj Štúr, Hurban a Hodža, sa skončili porážkou. Za týchto okolností sa Štúr s Hurbanom rozhodli Prahu opustiť.

 
 
Otázky:

  1. Ktoré mesto zastupoval Ľ. Štúr na uhorskom sneme?
  2. Popíš politický program štúrovcov podľa článku Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu snemu.
  3. Vymenuj najdôležitejšie body Žiadostí národa slovenského.
  4. V čom bol rozdiel medzi Žiadosťami národa slovenského a Žiadosťami Slovákov a Rusínov v Uhorsku?
  5. Popíš rozdiely medzi tzv. Liptovskými a tzv. Nitrianskymi žiadosťami.

 
Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut.: Dejiny Slovenska IV, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
Kol. aut.: Dejiny Slovenska, AEP, Bartislava, 2000
Kol. aut.: Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava 1997
www.wikipedia.sk,
www.stur.sk