Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
1. Literatúra
Archaické obdobie (240-81 pr. Kr.)
Najstaršie latinské literárne pamiatky sú právnické a kultové knihy (zákony XII. tabúľ, Carmina). V roku 240 p.n.l. sa do programu rímskych diel prvýkrát zaradilo dramatické predstavenie, pričom vytvorením drám bol poverený Livius Andronicus, ktorý z gréčtiny voľne preložil jednu komédiu a jednu tragédiu. Naviazať na grécku literatúru a prispôsobiť ju svojim potrebám sa tak stalo pre rímskych spisovateľov najjednoduchším a najprirodzenejším spôsobom. To, že nevznikala z domácich ľudových tradícií a vyvíjala sa v iných historických podmienkach, jej vtislo osobitý ráz. V archaickom období prekvitá dráma, epos, satira, dejepisectvo a rečníctvo. Okrem Plautových a Terrentiových komédií a Catonovho spisu De agri cultura sa však dochovali len menšie alebo väčšie zlomky.
Titus Maccius PLAUTUS (251 – 184 pr. Kr.) je jedným z najznámejších autorov komédií, ktorých údajne napísal až 130, no zachovalo sa ich len 21. Pri väčšine zo svojich diel voľne vychádzal z komédií Menandra, Difila a menších dramatikov tzv. „novej gréckej komédie“, no jeho postavy, hoci ide o rovnaké charakterové typy ako u Manandra, majú latinské mená. Ide vždy o niekoľko opakujúcich sa ľudských typov ako naivný mladík, zištná kurtizána, chvastúnsky vojak, chamtivec, kupliarka, či chlipný starec. Najobľúbenejšou Plautovou postavou je však prefíkaný otrok, ktorý sa objavuje vo viacerých jeho hrách. Zápletky Plautových komédií taktiež vychádzajú z novej gréckej komédie. V zásade ide o dve schémy: dvaja protivníci, usilujúci sa o jednu vec (ženu, alebo peniaze, pričom víťazom nad chlipným starcom, kupliarom, alebo obchodníkom s otrokmi, sa stáva naivný mladík za pomoci už spomínaného prefíkaného otroka), alebo zámenu (ktorá sa týka najčastejšie súrodencov, ktorí nevedia o svojom príbuzenstve, alebo slobodných žien, považovaných za otrokyne).
Komédie sú písané jazykom nižších vrstiev, v ktorých sa ich dej odohráva a repliky vo veľkej miere zachytávajú bežnú hovorovú reč.
Z jeho diel možno spomenúť: Komédiu o oslovi (Asinaria), Komédiu o hrnci (Aulularia), Zajatci (Captivi), či Chvastavý vojak (Miles gloriosus). Plautovo dielo malo veľký význam pre novodobú veselohru, od 16. storočia sa stalo inšpiráciou mnohých veľkých dramatikov ako Shakespeare, Moliére, či Corneille.
Plautus
Publius TERENTIUS Afer (195 – 159 pr. Kr.) bol autorom komédií uhladenejšieho typu, ktoré boli na rozdiel od Plautových určené skôr vyšším kruhom. Aj on vychádzal z princípov novej gréckej komédie, ale pridržiaval sa pôvodného gréckeho prostredia, gréckych mien postáv a ponechal svojim komédiám aj grécke názvy. Nepoužíva ľudový jazyk, skôr latinčinu vzdelanej strednej vrstvy. Protagonisti jeho hier sú rovnaké typy, ako u Plauta, no Terentius prichádza s hlbšou psychologizáciou postáv, ktorá narúša zaužívaný stereotyp: jeho svokry môžu byť ľudskejšie, ako sa od nich očakáva, otcovia zhovievajší k synom, hétery netúžiace iba po obohatení, ale schopné i pomáhať. Vytvoril aj nový typ prológu. Kým u Plauta prológ slúžil na to, aby uviedol diváka do deja, zoznámil ho s postavami a ich vzájomnými vzťahmi, aby sa mohol plne sústrediť na komický výkon na scéne, Terentius dej neprezrádzal, namiesto toho podal skôr štúdiu o svojom diele, obhajoval v ňom prezentované postoje, vyjadroval sa k technike a vkusu.
Na scéne preto jeho komédie nemali tak strhujúci obraz ako Plautove, masy boli zvyknuté skôr na variáciu na rovnakú tému s rovnakými postavami. Vysoko ho však hodnotila vzdelaná aristokracia, k obdivovateľom jeho hier patrili napríklad Cicero a Caesar.
Terentius napísal 6 komédií, zachovali sa všetky. Spomenúť možno: Dievča z Andru (Andria), Svokra (Hecyra), či Eunuch (Eunuchus).
Marcus Porcius CATO Starší, zvaný Censorius (234 – 149 pr. Kr.) vytvoril pravdepodobne prvé po latinsky písané prozaické a historiografické dielo. Jedinou úplne dochovanou je jeho kniha O poľnohospodárstve (De agri cultura), ktorá poskytuje cenné informácie o vidieckom živote v 2. storočí pred našim letopočtom. Skladá sa z predhovoru a 170 krátkych kapitol, v ktorých Cato pojednáva o vedení statku. Počiatky (Origines) – historické dielo v siedmich zväzkoch, pojednávajúce o dejinách Ríma od jeho mýtických počiatkov až do Catonovej doby, sa žiaľ nezachovalo, existujú len jeho zlomky, citované inými autormi.
Marcus Porcius Cato
Zlatý vek rímskej prózy – doba Cicerónova (81 – 31 pr. Kr.)
Marcus Tullius CICERO (106 – 43 pr. Kr.), bol významný politik, spisovateľ, filozof a najväčší rímsky rečník. Forma jazyka, ktorým písal, je dnes považovaná za vzor klasickej latinčiny. Jeho predkovia, pochádzajúci z Arpina, boli politicky bezvýznamní, takže Cicero bol „homo novus“, nový človek, t. j. prvý z rodiny, ktorý dosiahol vyšší úrad. V mladosti získal veľmi dobré vzdelanie, právo študoval u slávneho právnika Quinta Mucia Scaevolu, na Rodose bol žiakom rétora Apollonia Molona (u ktorého neskôr študoval aj Caesar), zástancu aticistickej formy rečníctva, ktorá uprednostňovala jednoduchý štýl pred vyumelkovanosťou. Keďže sa rozhodol pre politickú kariéru, musel slúžiť aj v armáde – v rokoch 90-88 pred našim letopočtom pôsobil vo vojskách Gnaea Pompeia Strabona a Lucia Cornelia Sullu.
Čoskoro sa preslávil ako obhajca, prvý veľký prípad, o ktorom sa zachoval písomný záznam, bola obhajoba Sexta Roscia, obvineného z otcovraždy. Žalobcom bol v tomto prípade Chrysogonus, prepustenec a chránenec diktátora Lucia Cornelia Sullu. Roscius bol na základe Cicerónovej bravúrnej obhajoby oslobodený.
Ako kvestor pohnal pred súd na žiadosť Sicílčanov prétora Gaia Verra, ktorý na Sicílii zneužíval svoje právomoci. Napriek tomu, že Verrov obhajca bol v tom čase najväčší rímsky právnik a rečník Quintus Hortensius Hortalus, Cicero ho dokázal usvedčiť a Verres musel odísť do vyhnanstva. Od tejto chvíle bol považovaný za najlepšieho rečníka v Ríme. Napriek svojmu pôvodu dosiahol v najkratšej zákonnej lehote (suo anno) všetky méty úradnej kariéry: v roku 75 (všetky ďalej uvádzané roky sú p.n.l.) bol kvestorom, r. 69 edilom, r. 66 prétorom, r. 63 ako konzul potlačil Catilinovo sprisahanie. V občianskej vojne sa pridal na Pompeiovu stranu, Caesar mu však odpustil. Po jeho smrti útočil na Antonia, ktorého považoval za pokračovateľa Caesarovej politiky a po uzavretí druhého triumvirátu bol na úteku z Ríma zavraždený. Jeho literárna činnosť bola rozsiahla a Ciceronove čiastočne zachované dielo sa môže rozdeliť nasledovne: súdne a politické reči (napr. O vrchnom velení Gnaea Pompeia, v ktorej odporúčal, aby mu bolo zverené vrchné velenie vo vojne proti Mithridatovi, Proti Catilinovi, 14 rečí proti Marcovi Antoniovi prednesených po Caesarovej smrti), rétorické spisy (napr. O rečníkovi pre brata Quinta), filozofické diela (napr. De Re publica, venované teórii štátu, Tusculské rozhovory – učiteľ a žiak debatujú o tom, čo je nevyhnutné pre šťastný život)a napokon korešpondencia.
Marcus Tullius Cicero
Gaius Julius CAESAR (100 – 44 pr. Kr.) sa popri vojenskej a politickej činnosti venoval aj činnosti literárnej. Bol vynikajúci rečník, mal rád poéziu a sám ju aj písal (napr. Iter-Cesta, veršovaný popis cesty do Hispánie), bol autorom gramatického spisu O analógii a z jeho podnetu vznikli Acta urbis – prvé noviny. Zachovali sa aj dve jeho memoárové diela: Zápisky o vojne Galskej a nedokončené Zápisky o vojne občianskej.
Zápisky o vojne Galskej boli napísané asi v roku 52 p.n.l. ako obrana proti obvineniam, že jeho galská kampaň nie je pre Rím ani užitočná, ani nevyhnutná a slúži iba jeho ctižiadostivým plánom. V siedmich knihách Caesar líči 7 rokov vojny (58 - 52 p.n.l.) a súčasne podáva aj množstvo informácii o živote Galov a ich susedov. Zápisky o vojne občianskej majú tri knihy a popisujú začiatky občianskej vojny medzi Caesarom a Pompeiom v rokoch 49 a 48 od prechodu Rubikonu až po príchod do Alexandrie. Sloh oboch diel je úmyselne jednoduchý a triezvy, bez rétorických ozdôb a pre zvýšenie dojmu objektívnosti Caesar píše v tretej osobe.
Caesar
Gaius Valerius CATULLUS (87 – 54pr. Kr.) bol najslávnejším príslušníkom neoterikov – básnikov, prikláňajúcich sa k hellenistickým vzorom. Z jeho diela sa zachovalo 116 básní rôzneho charakteru od epigramov až po lyrické básne, zachytávajúce autorove vnútorné pocity. Ústrednou témou jeho poézie je láska k Lesbii (čo je krycie meno pre Clodiu, sestru demagóga Clodia Pulchra a manželku Quinta Metella Celera, známu svojim neviazaným životom) od prvého okúzlenia po horké sklamanie a konečný rozchod.
Catullus a Lesbia
Titus LUCRETIUS Carus (97 – 55 pr. Kr.) bol tvorcom v hexametroch zloženého filozofického eposu De rerum natura – O prírode, ktorý v šiestich knihách vysvetľuje Epikurovu filozofiu.
Zlatý vek rímskej poézie – obdobie Augustovo (31 pr. Kr. – 14 n.l.)
Augustus sa počas svojej vlády usiloval o upevnenie štátu a štátny zlatý vek rímsky mala podľa neho posilňovať aj literárna tvorba. Preto podporoval hlavne tých básnikov, ktorí boli ochotní pripomínať staré rímske cnosti: plnenie záväzkov voči bohom, vlasti a rodine, statočnosť a poctivosť. Zároveň mala literatúra oslavovať staré tradície rímskeho národa. Tieto snahy o obrodu rímskeho impéria a návrat ku starým cnostiam propagoval vo svojich dielach najmä Publius VERGILIUS Maro (70 – 19). Vergilius je autorom troch diel svetovej úrovne. Prvým je zbierka desiatich básní, líčiacich idylický život pastierov, žijúcich len láskou a poéziou Bucolica (Spevy pastierske). Nasleduje Georgica (Roľnícke spevy) – didaktický epos, rozdelený do štyroch spevov, v ktorom pojednáva o poľnom hospodárstve, ovocinárstve a vinárstve, dobytkárstve a včelárstve. Najslávnejším Vergiliovým dielom je hrdinský epos Aeneis, ktorý vytvoril na Augustov podnet. Chcel v ňom osláviť minulosť rímskeho národa a zároveň iuliovskú dynastiu (ku ktorej ako adoptívny Caesarov syn patril aj Augustus), dokázať jej starobylosť a tým podporiť jej právo na vládu v Ríme. Hrdina Aeneas utiekol z horiacej Tróje, prežil rôzne dobrodružstvá na mori, navštívil mnoho krajín a zažil množstvo útrap až napokon sa riadením bohov dostal k brehom Itálie, kde mal z ich príkazu založiť mesto. Aeneovou najdôležitejšou vlastnosťou je plnenie povinností k bohom, vlasti a rodine, ktoré sú preňho dôležitejšie, ako osobné šťastie.
Quintus HORATIUS Flaccus (65 – 8 pr. Kr.) bol typom básnika, ktorého inšpirácia sa nezakladala na cite, ale rozumovej úvahe a skúsenostiach. Jeho básnická tvorba nie je veľmi rozsiahla. Satirae (Zmiešané básne, ktoré tvorí 18 básní v dvoch knihách) a Iambi (Útočné básne, nazývané aj Epódy) pojednávajú o rôznych príhodách autorovho života, o ľudských vadách a predsudkoch. V diele Ódy (Carmina) si po formálnej stránke vzal za vzor grécku lyriku. Ich témy sú rôzne, väčšinou ide o príležitostné básne, v ktorých opisuje prírodu, zaujíma sa o osud vlasti, či ospevuje Augusta. Listy (Epistulae) sa zaoberajú teoretickými úvahami o literatúre a filozofickými a etickými otázkami ako hľadanie ľudského šťastia.
Quintus Horatius Flaccus
Publius OVIDIUS Naso (45 př. Kr. - 18 n.l.) vynikal bohatou fantáziou, rozprávačským umením a plynulým, uhladeným veršom. V jeho literárnom vývoji rozlišujeme tri obdobia: erotické, mytologické a obdobie pobytu v exile. Do prvého z nich patrí milostná poézia – Lásky (Amores) venované básnikovej milenke Corinne, Milostné listy (Heroides) – 15 fiktívnych listov mileniek alebo manželiek mytologických hrdinov (napr. Penelope píše Odysseovi) a Umenie milovať (Ars amatoria), parodicko-didaktická báseň, v ktorej Ovidius poučuje, ako nájsť, získať a udržať si lásku. Na Umenie milovať nadväzuje Ako liečiť lásku a doplnkom je dielko O kozmetike. V druhom, mytologickom období, vytvoril svoje najväčšie dielo Premeny (Metamorphoses) – 250 bájí, ktoré sa končia premenou nejakej živej bytosti v neživú, alebo naopak. Príbehy sú zoradené chronologicky, počínajúc bájou o vzniku sveta z pradávneho chaosu a končiac premenou Caesarovej duše na kométu. Do tretieho obdobia patria Ovidiove básne z vyhnanstva v čiernomorskej osade Tomis, kde aj zomrel. Zbierky Žalospevy (Tristia) a Listy z Pontu (Epistulae ex Ponto), naplnené smútkom a rezignáciou, sú svedectvom postupného úpadku básnikovho jazyka, štýlu a fantázie.
Publius Ovidius Naso
Titus LIVIUS (59 pr. Kr. - 17 n.l.) bol najväčším prozaikom Augustovej doby. Ako tridsaťročný začal pracovať na najrosiahlejších dejinách Ríma, aké kedy vznikli – Od založenia mesta (Ab urbe condita), v ktorých v 142 knihách sú zachytené dejiny Ríma od legendárnych začiatkov až po rok 9 p.n.l. Z diela sa zachovala asi štvrtina. Livius k nemu pristupoval ako umelec, chcel čitateľom poskytnúť pútavý obraz rímskej histórie, no jeho dielo po vedeckej stránke nie je spoľahlivé, pretože málo používal pramene a dával prednosť spisom starých gréckych a rímskych dejepiscov, ktorých pravdivosť si neoveroval.
Strieborné obdobie rímskej literatúry do Traianovej smrti (14 – 117 n.l.)
Literatúru už netvoria len autori z Ríma, alebo romanizovaní Italikovia, ale ľudia z rôznych zemí, patriacich k rímskemu impériu. Ráz literatúry je významne ovplyvnený rétorikou, ktorá sa už nemôže uplatniť vo verejnom živote.
Lucius Annaeus SENECA (4 pr. Kr. - 65 n. l.), bol filozof, básnik a politik. Ako filozof bol predstaviteľom stoicizmu s dôrazom na etiku a nechuťou k čisto teoretickým otázkam.
Jeho drobnejšie filozofické pojednania boli čoskoro po jeho smrti usporiadané do zbierky 12 kníh Dialógy. Majú témy ako O prozreteľnosti, O stálosti mudrca, O duševnom kľude, či O hneve. Je aj autorom siedmych kníh Prírodné problémy (Naturales quaestiones) a dvadsiatich kníh Etické listy Luciliovi (Epistulae morales ad Licilium). Pod Senecovým menom sa zachovalo aj 10 tragédií s tradičným mytologickým námetom ako Trójanky, Oidipus, či Médea. Senecovi vďačíme aj za satiru Premena na tekvicu (Apocolocyntosis), ktorá je ostrou paródiou na zomrelého cisára Claudia, ktorý bol vyhlásený a boha.
Publius Cornelius TACITUS (55 – 120) bol nesporne najväčší rímsky historik. Vrcholom jeho činnosti sú dve rozsiahle diela Dejiny (Historiae), sú dejinami rokov 69 – 96 a Letopisy (Annales), známe aj pod názvom Od smrti božského Augusta opisujú roky 14 – 68. Tacitus čerpal z historických prameňov a overoval si ich vierohodnosť. Dovŕšil tak vývoj rímskeho dejepisectva a bol popri Thukydovi najväčším starovekým historikom.
Publius Cornelius Tacitus
Gaius PETRONIUS Arbiter (? - 66) žil na dvore cisára Neróna, kde bol rozhodcom vo veciach vkusu (arbiter elegantiarum). Bol to človek výstredný, ale nadaný a vzdelaný, ktorý po tom, čo upadol u cisára do nemilosti, spáchal samovraždu. Je autorom románu Satiricon, z ktorého sa zachovali len zlomky. Hrdinom románu je mladý, krásny a vzdelaný prepustenec Encolpius, ktorý je spolu so svojimi dvoma priateľmi stíhaný hnevom boha Priapa a štvaný po celom svete. Petronius vo svojom diele ironizuje povrchných básnikov, remeselných rečníkov a zosmiešňuje nevkus, nemorálnosť a povýšenosť zbohatlíkov.
Gaius Petronius Arbiter
Marcus Valerius MARTIALIS (40 – 104) bol najväčší rímsky epigramatik. Zachovalo sa od neho 15 kníh s približne 1500 epigramami, z ktorých väčšinu tvoria zlomyseľné portréty, pikantné anekdoty, duchaplné výroky, či vtipné sentencie. Na mušku si zobral typy ľudí ako lakomec, lekár, ktorý presedlal na hrobárčinu, žena, ktorá chce zastaviť čas farbením si vlasov, či pätolízač.
Decimus Iunius IUVENALIS (50 – 127) bol autorom satirickej poézie. Z jeho tvorby sa zachovalo 16 satír, rozdelených do piatich kníh, ktorých predmetom sú či už sexuálne výstrednosti mužov, nemravný život žien, zlé postavenie literátov, prepych, výchova, či fanatizmus orientálnych kultov.
Obdobie úpadku (117-476 n.l.)
Literárna tvorba je pomerne bohatá, hoci len málo diel vyniká nad priemer. Spomenúť možno Apuleiov dobrodružný román Premeny (alebo Zlatý osol). Archaizujúce tendencie nám uchovali správy a texty slúžiace k poznaniu literárnych a náboženských dejín ranného obdobia. Historia Augusta - súbor biografií cisárov a dielo Ammiana Marcellina patria medzi významné historiografické práce. V dejepisectve i iných vedných odboroch rástla obľuba výťahov, príručiek, encyklopédií a komentárov, Donatus, Servianus, či Martianus Capella veľmi prispievajú k pochopeniu a uchovaniu klasickej literatúry. Boethius zas veľmi obohatil rímsku kultúru o preklady a výklady gréckych filozofických diel. V poézii upútavajú lyrické diela zachované v zbierke Anthologia Latina. Od druhého storočia n. l. sa rozvíjala aj kresťanská literatúra (Tertullianus, Ambrosius, Hieronymus, Augustinus).
2. Výtvarné umenie a architektúra
Vo svojich začiatkoch bol Rím v umeleckej produkcii závislý na Etruskoch. Zo správ vieme, že na sochársku výzdobu chrámu Jupitera Kapitolského bol na konci 6. storočia p.n.l. povolaný sochár Vulka neďalekého etruského mesta Vejí a keď neskôr Rimania postupne dobývali jedno etruské mesto za druhým, prinášali domov s inou korisťou aj umelecké predmety. Ďalšie výboje priviedli Rimanov do styku s juhoitalskými Grékmi a ich vyspelým umením a záľuba v gréckych sochách a maľbách sa postupne rozmohla až v lúpežné drancovanie, ktorému sa oddávali nielen víťazní vojvodcovia, ale postupom času aj správcovia provincií. Keďže však zásoba gréckych diel nebola nevyčerpateľná, dochádza k ich kopírovaniu, ktoré môžeme vo veľkom meradle sledovať až do 3. storočia n.l. Po polovici 2. storočia p.n.l. Stavia architekt Hemodóros zo Salaminy cyperskej prvý grécky chrám v Ríme a od tej doby je možné sledovať činnosť gréckych umelcov priamo v Ríme. Často išlo o bývalých otrokov, ktorí ako prepustenci prijali mená svojich rímskych pánov. Vytvorili dva svojrázne umelecké druhy zodpovedajúce potrebám rímskej vládnucej triedy: portrét a historický reliéf. Príbytky a vily rímskych boháčov boli bohato zdobené nástennými maľbami. Tie svoje námety čerpajú predovšetkým z gréckej mytológie a ako vzor im boli zväčša výtvory gréckych maliarov. Remeselníci, ktorí ich vytvárali však v ich reprodukcii postupovali so značnou voľnosťou a v zobrazení zvierat, nádob, či potravín uplatňovali svoj vlastný svieži pohľad na skutočnosť.
Začiatok principátu sa výrazne prejavil aj vo výtvarnom umení. Augustus sa totiž, ako už bolo spomenuté, snažil, aby všetky odvetvia kultúry slúžili jeho vláde. Oslava starých tradícií a veľkosti Ríma aj tu, podobne ako v literatúre, stojí na prvom mieste. Ústredné postavenie má v cisárskom období podobizeň cisára.
Socha cisára Augusta
Na začiatku obdobia principátu je cisár znázorňovaný v rámci klasických gréckych vzorov s určitým idealizovaním čŕt tváre, ale ešte stále ako smrteľný človek. Čo sa týka historických reliéfov, z ranného principátu je najvýznamnejšia výzdoba Augustovho oltára mieru.
Oltár mieru (Ara Pacis), Rím
V cisárskom období bola vyvíjaná v celom impériu aj samotnom Ríme rozsiahla stavebná činnosť, pre ktorú je charakteristické spojenie praktického poslania s oslavou ríše. Dokonca aj technicky dokonalé cesty a mosty neslúžili len pre bežnú dopravu, ale boli plánované predovšetkým ako strategické cesty, uľahčujúce presun légií, takže neustále provinciám pripomínali rímsku moc.
Zachované zvyšky cesty Via Appia
Z početných mestských stavieb vynikajú vodovody, divadlá, amfiteátre pre gladiátorské a iné hry, veľké budovy verejných kúpeľov, cisárske paláce a mauzóleá. Veľká starostlivosť bola venovaná aj výstavbe mestských štvrtí, zvlášť úprave námestí (forum). V Ríme samotnom množstvo cisárov vybudovalo vlastné námestia, z ktorých je najväčšie Trajanovo fórum.
Slohový vývoj oficiálneho umenia v prvých troch storočiach n.l. vychádza z klasicizmu Augustovej doby. Za vlády cisára Hadriána bývajú grécke vzory sústavne, až otrocky napodobňované a od polovice druhého a ešte viac v treťom storočí sa prejavujú postupné príznaky rozkladu umeleckej formy. V sochárstve je zmysel pre plastický tvar nahradený záľubou v malebnej hre svetla a tieňa, v maliarstve nastupuje čisto dekoratívne uplatňovanie farieb, zvlášť pri mozaikách. Rímska architektúra ešte v druhom storočí zaznamenáva niektoré majstrovské diela ako Pantheon, preklenutý kopulou s priemerom 52 metrov.
Pantheon, Rím
No i tu už dochádza k postupnému prieniku úpadkových rysov, ako záľuba v kolosálnych dispozíciách, ktoré strácajú zmysel pre proporcie. Naplno sa úpadkové tendencie prejavujú od konca 3. storočia.
Jedným z príznakov úpadku je aj to, že sa na nové stavby a pamätníky začali často používať časti zo starších pamiatok. Na Konštantínovom víťaznom oblúku sú použité sochy a reliéfy čias Traiana, Antonina Pia a Marca Aurelia, často sa stretávame dokonca s portrétmi, ktoré vznikli povrchným prepracovaním starších hláv.
Od 4. storočia sa oficiálnou rímskou ideológiou stáva kresťanstvo. Vo výtvarnom umení sa to prejavuje pokusmi o popieranie hmotnej podstaty zobrazovaného a snahou o čisto duchovné stvárnenie, čím sa zdegenerovalo na čisto úžitkové, dekoratívne umenie. Priamy vplyv kresťanstva možno pozorovať v architektúre. Akonáhle sa stalo štátnym náboženstvom, vynorila sa potreba existencie reprezentatívnych priestorov, kde by sa odohrávali zhromaždenia a bohoslužby. Pre tento účel vzniká bazilika, tvorená jednou až piatimi pozdĺžnymi loďami, oddelenými stĺpmi. Stredná loď je uzavretá polkruhovým výklenkom (apsidou), pred ktorým bol priestor určený na samotné obrady a oltár, zvyčajne umiestnený nad hrobom niektorého svätca. Umelecké poňatie, zvlášť na počiatku, ustupuje do pozadia v prospech účelnosti, na stavbu sú často používané veľmi nesúrodé časti zo starších pamiatok. Steny obvykle zdobia mozaiky, ktorých námety čerpajú z príbehov kresťanského učenia. Postoje, proporcie i časti figúr bývajú silne skreslené, nerešpektujú sa priestorové dispozície. Význam zobrazených výjavov nie je priamy, pravidelne ide o zložitú symboliku (napr. páv ako symbol nesmrteľnosti, nakoľko sa verilo, že pávie mäso nehnije). Väčšinu sochárskej produkcie neskorej antiky predstavujú sarkofágy, kresťanstvo totiž celkom odmieta voľnú plastiku, z ktorej zostáva len podobizeň cisára.
Vcelku predstavuje neskoro antické umenie rozklad a úpadok antického realizmu, vytvorili sa tu však predpoklady pre ďalší vývoj umenia v stredoveku, ktorému tiež práve neskoro antická produkcia sprostredkovala poznanie aspoň niektorých zložiek antickej tradície.
Otázky:
-
Vymenuj jednotlivé periódy v rímskej literatúre.
-
Kto je autorom diela „O poľnohospodárstve“ (De agri cultura)?
-
Vymenuj tri obdobia v literárnej tvorbe Publia Ovidia Nasa.
-
Vymenuj a porovnaj diela Tita Livia a Publia Cornelia Tacita.
-
Charakterizuj ranokresťanské výtvarné umenie.
Literatúra:
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy,Z. :Dejepis-pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 2007
Kolektív autorov: Slovník antické kultury, Svoboda Praha, 1974