Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš



Prechod medzi ranným a klasickým obdobím gréckej filozofie tvorili sofisti. Sofisti boli potulní učitelia, ktorí vyučovali za peniaze. Vyučovali predovšetkým rétoriku – umenie reči. Ľudí učili, ako vyjadriť svoje myšlienky prostredníctvom slov, naučili ich šikovné jazykové prešmyčky, vďaka ktorým dokázali presadiť práve svoje argumenty. Učili ich presviedčať argumentmi svoje publikum a nakloniť si ho. Práve preto ich mnohí (vrátane Platóna) označovali za klamárov, či prekrúcačov slov. Pojem „sofisti“ preto nadobudol hanlivý význam. Boli veľmi praktickí, vypočítaví a realistickí. Nezaujímali ich teoretické otázky. Dokázali však pritiahnuť masy. Význam sofistov je predovšetkým v rozvoji logiky, rétoriky či lingvistiky. Učenie preniesli hlavne na námestia a trhy medzi ľudí. Dokonca sa odvážili skritizovať aj politiku v Aténach. Hlavnými predstaviteľmi boli Kritias, Protagoras, Georgias. Sofisti pripravili cestu zlatému veku gréckej filozofie a jej trom veľkým filozofom.


Obdobie klasickej gréckej filozofie sa nazýva aj obdobím sokratovským, lebo sa začína obdobím života Sokrata, jedným z najväčších filozofov. Toto obdobie sa ohraničuje na polovicu 5 storočia p.n.l. až do roku 322 p.n.l. (je to rok smrti Aristotela). Filozofia bola sústredená hlavne v Aténach. Toto obdobie nesie v sebe paradox, ktorý spočíva v tom, že kým grécka filozofia zažíva zlatý vek, Grécko ako také zažíva spoločensko – politický úpadok. Politika a morálka bola témami troch významných filozofov tohto obdobia, ktorými boli: Sokrates, Platón a Aristoteles.


 

Sokrates 470 – 399 p­.n.l.


 

Sokrates pochádzal z obyčajnej rodiny. Jeho otec bol kamenár a jeho matka bola pôrodnou babicou. Aj napriek svojmu chudobnému pôvodu sa stal jednou z najvýznamnejších osobností dejín ľudstva. Sokrates mal ženu Xantipu. Trpela hystériou, ktorá ju smutne preslávila. Rovnako ako jeho matka privádzala deti na svet, on privádzal ľudí k rozvoju rozumu. Jeho cieľom bolo pomáhať ľudom pri zrode ich vlastných myšlienok. Svoje umenie preto nazval maieutika. Neskôr bol kvôli svojej filozofií obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže. V tomto okamihu sa však nezachoval ako zbabelec, ale ako muž presvedčenia. Neutiekol pred obvineniami, ba naopak predniesol duchaplné reči podporujúce jeho učenie a potom spáchal samovraždu vypitím jedu. Zaujímavé je, že Sokrates nenapísal ani jedno dielo. Dozvedáme sa o ňom a jeho filozofii sprostredkovane, hlavne z diel Aristotela.

Svojou filozofiou sa snažil predovšetkým o rozvoj abstraktného myslenia. Používal na jeho rozvoj dialóg. Snažil sa totiž svojho dotyčného, s ktorým viedol debatu, zneistiť vo veciach, ktoré tento považoval za samozrejmé a prinútiť ho tak k rozmýšľaniu o veciach. V dialógoch, ktoré zvykol viesť na trhoviskách, alebo na miestach s veľkým počtom ľudí používal takzvanú metódu sokratovskej irónie. Táto metóda spočíva z troch častí a to:


  1. ironická časť - Okoloidúcich na trhu sa pýtal najprv otázky na jednoduché veci (pojmy). Postupne však začal klásť otázky, na zložitejšie veci (zlo, dobro). Sám pritom vystupoval ako nevedomý, ktorý by sa rád poučil z odpovedí. Snažil sa pri týchto otázkach priviesť človeka do situácie, kedy začne pochybovať o veciach, ktoré sa zdali byť samozrejmé a nemenné.

  2. maieutická – Postupne sa dotyční priznali, že pojmy a slová, ktoré používajú ako samozrejmosť, nevedia vysvetliť. Sokrates ich teda prinútil hľadať odpovede na tieto problémy. Snažil sa hlavne o to, aby našli pravdu sami a nie s jeho pomocou.

  3. definícia – po istej úvahe došlo na definovanie istého pojmu, alebo istého problému daným človekom. (Človek sa snaží na novo definovať pojem, ktorý považoval sa samozrejmý).


Sokrates sa snažil vystihovať predovšetkým mravné pojmy. Práve o ne v diskusiách išlo. Na diskusiu si vyberal hlavne ľudí z vyššej vrstvy a ľudí samoľúbych a namyslených.


Sokrates bol presvedčený, že každý človek je vo svojej podstate predurčený konať dobro. Človek musí svojim vlastným myslením pochopiť, čo je to dobro a čo je zlo. Ak človek raz pochopí, čo je to dobro, nikdy nebude konať žiadne zlo. Sokrates tvrdil, že v každom človeku je istý vnútorný hlas „daimonion“. Tento hlas spolupracuje s rozumom a napovedá človeku čo je to dobro a čo je to zlo. Rozum je jeden aspekt života, ktorý je základom života človeka. Aj keď bol Sokrates racionalista, uznával existenciu Boha.



Platón (427 – 347 pred n. l.)



Platón pochádzal z aristokratickej rodiny. Bol potomkom slávneho mudrca Solóna a bol aj Sokratovým žiakom. Zastával aristokratickú vrstvu, za čo si vyslúžil nemalú kritiku. Občianskym menom sa volal Aristoklés. Bol veľmi vzdelaný a venoval sa umeniu, atletike, ale aj politike. Stretnutie so Sokratom ho ale zlomilo natoľko, že sa rozhodol svoj život sústrediť na filozofiu. Sokrata obdivoval a jeho smrť ho hlboko zasiahla. Platón založil v roku 385 pred n. l. svoju školu, ktorú nazval po bájnom hrdinovi Akadémovi „Akadémia“. Výučba v tejto akadémií prebiehala formou dialógov. Platón postavil svoju filozofiu na základoch večných a dokonalých ideí. Za ideu pritom považoval niečo nemenné večné a dokonalé. Čo tým konkrétne myslel sa dozvieme v jeho chápaní sveta:


Platón bol dualista, lebo priznával existenciu dvoch svetov:


  1. Svet zmyslovo vnímateľný – je to svet, ktorý vnímame pomocou našich zmyslov. V tomto svete žijeme. Je to svet, v ktorom sa nachádza len nepravé a nedokonalé bytie. Je to svet, ktorý je len obyčajnou kópiou a napodobeninou sveta ideí.

  1. Svet ideí – je svetom, pravého a dokonalého bytia. Tento svet tvoria večné, nemenné a hierarchicky usporiadané idei, ktoré sú prazákladmi všetkých vecí. Najvyššou ideou je pritom idea dobra, ktorá je aj konečným cieľom a zmyslom bytia.


Svet ideí je podľa Platóna spoznateľný len cez čisté myslenie. Idei ako také, sú akoby všeobecným, večným a nemenným pravzorom, ktorý v zmyslovo poznateľnom svete, cez poznanie určuje isté správanie sa. (Napr. idea krásy je len jedna. Ale vo svete zmyslovo vnímateľnom môže byť krásna žena, auto, kvet, človek, atd.) Týmito tvrdeniami sa Platón zaradil medzi racionalistov. V jeho filozofií je viditeľná aj dialektika - prechádza cez zmyslové poznanie až k čistému mysleniu.


Platón dokonca tvrdil, že aj duša človeka predtým, ako sa spojila s nesmrteľným telom prebývala vo svete ideí. Potom, ako sa spojila s nesmrteľným telom, však všetko zabudla. Preto Platón telo človeka nazýva rakvou duše. Cez poznávanie človeka, sa duša rozpamätáva na to, čo videla vo svete ideí. Rozpamätávanie sa súvisí aj so silou Eros. Eros je sila túžiaca po ideách (krásy, dobra spravodlivosti). Eros pomáha rozumu cez myslenie dôjsť k pravému poznaniu. Platón pritom rozlišuje 3 stupne Erosa:


  1. spoznanie tela a jeho krásy

  2. prechod od spoznania krásy tela k poznaniu krásy duše

  3. objavenie krásy v samotnom spoznávaní (vznik radosti z  spoznávania = vyššia forma žiadostivosti)


Na lepšie pochopenie svojho učenia Platón utvoril podobenstvo (príbeh) o jaskyni: V jaskyni sú ľudia od začiatku pripútaní tak, že sa svojim zrakom pozerajú na zadnú stenu jaskyne a nedokážu sa pozrieť na protichodnú stranu, kde ústi otvor do sveta ideí. Vidia len isté tiene, ktoré sa pohybujú na zadnej strane jaskyne. Tieto tiene vznikajú od vecí pohybujúcich sa pred otvorom do sveta ideí. Jednému „väzňovi“ sa však podarí oslobodiť a vychádza z jaskyne von do sveta ideí. Keďže žije celý život v jaskyni, je pre neho svetlo tohto pre neho nového sveta oslepujúce, ale postupne si privyká. Nedokáže sa vynadívať na tú krásu a nádheru okolo seba. Napokon sa rozhoduje, či sa vráti späť do jaskyne, kde všetko vyrozpráva ostatným, no rozhodne sa ostať, lebo by mu ostatní aj tak neverili.


Platón sa venoval aj politike a vytvoril svoj model ideálneho štátu. Platón ho prezentuje nasledovne: Štát by mal fungovať tak, ako funguje organizmus človeka. Mal by však predovšetkým tvoriť celok. Tak ako telo človeka sa skladá z hlavy, hrude a brucha, sa skladá štát z vládcu, strážcov a výrobcov. Hlava človeka značí rozum – teda sa snaží o cnosť – múdrosť. Rovnako aj vládca by mal mať cnosť múdrosti. Hruď človeka súvisí s vôľou a snaží sa o cnosť – statočnosť. Aj strážcovia by mali byť statočný. Brucho človeka spája s chuťou, žiadostivosťou a snaží sa o umiernenosť. Rovnako aj výrobcovia by mali mať cnosť umiernenosti. Nad všetkými týmito časťami štátu musí stáť zákon. Tento zákon však musí byť nadosobný.

Platón vo svojich dielach prestavil svoju víziu ideálneho štátu, v ktorom by nebolo súkromné vlastníctvo, všetko by patrilo všetkým. Keďže kládol dôraz na zdravé a správne vychované potomstvo, mal by práve štát určovať vhodných partnerov pre výchovu. Potomstvo má totiž zaručovať fungovanie štátu aj do budúcnosti a z tohto dôvodu je veľmi dôležité.

Na rozdiel od Sokrata sa po Platónovi zachovalo veľa diel. Dokopy napísal až 35 diel, ktoré boli písané formou dialógov. Hlavnou postavou bol predovšetkým Sokrates a potom jeho spolubesedníci. Boli to diela: Timaios, Štát, Faidros, Faidon, Obrana Sokratova, Zákony.



Otázky na zopakovanie:


  1. Charakterizujte klasickú grécku filozofiu (hlavné ciele a úlohy, predstaviteľov...)

  2. Kto to boli sofisti?

  3. Porozprávajte o živote Sokrata

  4. Čo je sokratovská irónia?

  5. Kto to bol Platón? Porozprávajte o jeho živote.

  6. Kedy založil Platón svoju akadémiu.

  7. Prečo bol Platón dualista?

  8. Kto bol autorom podobenstva o jaskyni?

  9. Porozprávajte čo o tomto podobenstve viete!

  10. Čo chápal Sokrates pod pojmom „daimonion“?



Použitá literatúra:

1, Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

2, A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

3, I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005


Zdroj obrázkov:

  1. http://biografie.eu.interia.pl/biografie/img/sokrates.jpg

  2. http://profeblog.es/blog/juanjo/files/2008/10/platon2.jpg