Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš
Orientálnu filozofiu zaraďujeme do obdobia prapočiatkov ľudského myslenia. Medzi orientálnu filozofiu zaraďujeme najmä antickú filozofiu, čínsku filozofiu, indickú filozofiu. Hlavnou úlohou filozofického myslenia tohto obdobia je riešenie predovšetkým otázky pôvodu sveta, bytia, ale aj praktické riešenia pre uľahčenie života (hlavne čínska filozofia).
Filozofia starej Číny
Čínska filozofia bola zameraná prakticky, čo znamená že sa nezoaberala otázkou bytia, ktorú riešili skoro všetky filozofické smery toho obdobia, ale zaoberala sa hľadaním praktických rád, ktoré by priniesli človeku uľahčenie života. Aj dnes poznáme a učíme sa o rovnováhe Jing a Jang. Jin a jang sú chápané ako 2 princípy sveta. Jing je pasívny princíp ženy, jang je aktívny princíp muža. Jing a jang tvoria harmóniu a disharmóniu sveta. Pokým sú v rovnováhe všetko je v harmónií, ale keď sa jeden vychýli a je ho viac, harmónia sa naruší a to prináša aj negatívne následky.
Obratec prezentovaný ako jing a jang v harmónií
Konfucionizmus
Majstrom tohto čínskeho filozofického smeru je Kchung Fu´c (551 - 479 pr.n.l.). Konfucionizmus vznikol v Číne, ale postupne sa zakorenil aj na území dnešnej Kórei, Japonska, a Vietnamu. Kchung Fu´c (Konfucius) bol v tedajších časoch významou osobnosťou v čínskom štáte Lu. Nezastával však dlho žiaden verejný úrad, aj keď mal mnoho ponúk na miesto verejného činiteľa. Konfucius tvrdil, že človek nemá pachtiť po moci, spoločenskom postavení alebo po pocte. Naopak má sa usilovať o to aby takéhoto postavenia bol hoden. Konfucius cestoval po celej Číne a učil morálny kódex, ktorý bol založený na etike, humanite a láske. Podľa Konfuciovej etiky, je totiž dôležité, aby človek začal konať dobro od seba. Týmto dobrom pri tom Konfucius myslí, že by človek nemal myslieť sebecky iba na seba, ale i na druhých pre ktorých by mal byť vzorom. Iba keď človek polepší seba može usporiadať svoju rodinu. A jedine usporiadaná rodina môže byť súčasťou usporiadanej spoločnosti. Konfucius tvrdí, že urodzený muž musí mať 5 zručností a to:
-
vyberané správanie
-
ušlachtilosť
-
dobrú vôlu
-
usilovnosť
-
láskavosť
V Číne tohto obdobia bola rodina tou najdôležitejšou jednotkou spoločnosti. Konfucius považoval usporiadanú rodinu za najdôležitejší stavebný kameň spoločnosti, v ktorej sa dá ukutočniť dobrá výchova. V rodine sa odohrávajú tri základné vzťahy a to
-
vzťah otca a syna – ten je najsilnejší
-
vzťah manžela a manželky
-
vzťah staršieho a mladšieho brata
Ostatné vzťahy sa odohrávajú mimo rodinného zväzku a nie sú také silné ako sú vzťahy v rodine. Tu existujú 2 vzťahy mimo rodiny a to sú:
-
vzťah medzi priateľmi (je v tejto skupine najsilnejší)
-
vzťah medzi poddaným a panovníkom
Konfucius rovnako vyhlásil, že ľudí nemáme cielene pretvárať, ale neustálou sebavýchovou im dávať nasledovaniahodný príklad. Tento príklad môžu ľudia potom nasledovať a samovýchovou sa petvárať. Tento princíp by mal nasledovať hlavne panovník, ktorý by mal byť tým najlepším príkladom hodným nasledovania. Veľmi príznačné znaky konfucionizmu môžeme sledovať i v Konfuciových výrokoch:
Konfucia sa jedného dňa opýtal jeho študent: "Existuje slovo, ktoré by mohlo vystihnúť všetky povinnosti človeka?" Konfucius na túto otázku odpovedal: "Pocit súnaležitosti je možno to slovo. Nerob druhému to, čo by si nechcel aby tento druhý robil tebe". Tieto výroky vypovedajú o veľkej sile a myšlienkach Konfucia.
Taoizmus
Najvýznamnejším predstaviteľom je Lao´c (žil okolo 600 - 550 pr.n.l.). Názov Taoizmus pochádza zo slova "tao" znamená to v preklade "cesta" alebo "spôsob". Taoizmus sa odkláňa od tradičného čínskeho myslenia. Venuje sa síce praktickým radám pre uľahčenie života, ale venuje sa aj otázkou bytia. Tao má označiť niečo, čo sa nedá pomenovať, lebo ľudské poznanie nikdy nemôže dosiahnuť poznanie zdroja bytia, základu všetkého čo jestvuje. Toto poznanie je človeku vzdialené a nedosiahnuteľné. Tieto úvahy sa dotýkajú predovšetkým praktických častí života a cností. Taoizmus považuje za pravú cnosť takú, ktorá vychádza predovšetkým zo snahy o sebaprekonanie sa. Sebaprekonanie sa je totižto omnoho ťažšie ako sebapresadenie sa. Tao nám ukazuje, že je správne na dobré a zlé odpovedať jedine dobrom a na lásku a nenávisť odpovedať jedine láskou. Cieľom ľudského života je splynúť s taom, lebo v tao všetko vzniká a v tao všetko aj zanikne. Rozdiel v konfucionizme a v taoizme je okrem iného aj v chápaní vzdelania (poznania). Kým konfucionizmus ho podporuje a vidí v ňom nástroj k sebavýchove, taoizmus ich považuje za nástroj ktorým sa ľudia stávajú neposlušnými a veľmi arogantnými či sebeckými. Taoizmus si predstajuje ideálnu spoločnosť v malom štáte v ktorom sa vládca nespolieha na rozumné rozhodovanie sa, ale na svoju autoritu. Taoizmus tvrdí dokonca aj to, že štát by mal byť voči okolitému svetu úplne uzavretý a ľudia by mali žiť len vrámci neho. Tento štát by nemal mať ani vojsko a v prípade napadnutia by sa štát nemal brániť, lebo ľudom je v podstate jedno v akom štáte žijú (ak nažívajú v mieri a pokoji).
Zaujímavé na mnohých čínskych filozofických systémoch je to, že hlásajú uzavretosť voči ostatnému svetu. (Ríša stredu oddelená čínskym múrom, od novoveku mohli cudzinci v Číne vstúpiť jedine na územie Šanghaja, dnes sa komunistický režim Mao Ce-Tunga uzatvára pred svetom).
Otázky na zopakovanie:
1. Definujte konfucioizmus a predstavte učenie Konfucia
2. Čo je to tao?
3. Kto bol výzmanmým predstaviteľom taoizmu?
4. Aký je postoj oboch učení k poznaniu a vzdelaniu?
5. Čo je to jing a jang? Aký majú význam?
6. Aké úlohy rieši čínska filozofia?
Použitá literatúra:
-
Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
-
A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
-
I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005
Zdroj obrázkov: