Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš



Mýty a mytológia


Filozofia je praveda, z ktorej sa vyvinuli všetky ostatné vedné disciplíny. Pojem „filozofia“ pochádza z gréckeho slova „phileo“, čo znamená láska a „sophia“, čo znamená múdrosť. Filozofiu teda môžeme na základe týchto pojmov definovať, ako lásku k múdrosti. Ako však vznikla filozofia?


Samotná filozofia vznikla vďaka otázkam. Ľudia sa sami seba pýtali: odkiaľ je tento svet?, prečo človek umiera?, prečo prší? a pod... Snažili sa nájsť odpoveď na tieto otázky. Odpovede pritom hľadali v prírode. Neraz však zapojili aj kus svojej fantázie. Práve tak vzniklo veľa bájí, či mýtov, ktoré mali vysvetliť rôzne prírodné javy či spoločenské udalosti. (Vznikli tak i grécke mýty a báje plné bohov či hrdinov). Mýtus bol teda odpoveďou na otázky o prírodných javoch, či spoločenských udalostiach. Bol prvým stupňom poznávania vecí okolo nás.


Pojem „mýtus“ pochádza z gréckeho slova „mythos“ čo znamená „príbeh, ústne podanie, báj, povesť, chýr, ale aj dôverné slovo“. Mýtus v sebe spája počiatky poznania a je prazákladom náboženstva, filozofie a aj všetkých vied. Mytológie sú pritom ucelené systémy mýtov. Práve mytológie sú odpoveďami na predvedecké a prednáboženské otázky ľudí. Dotýkajú sa mnohých tém a oblastí. Ide však predovšetkým o odpovede na otázky o počiatku sveta, o jeho vývoji, o vzniku najdôležitejších javov prírody, o svetovej harmónií, či všadeprítomnom chaose. Mýtus plnil veľmi dôležitú funkciu, zabezpečoval totiž zmenu tradícií a kontinuitu kultúry. Upevňoval tak aj istý systém hodnôt, správanie a duchovný život človeka. Mýtus však nie je len taká obyčajná povedačka, ale umelecké dielo vyjadrené v metaforách, emocionálnych či poetických obrazoch.


Neskôr, keď človek už nebol len pasívnym pozorovateľom sveta, ale začína si uvedomovať rozdiel medzi reálnym, skutočným na jednej strane a skrytým na strane druhej, ktoré nedokáže zmyslovo uchopiť, začína o tomto skrytom uvažovať v ďalšej rovine – začína filozofovať. Tu už mýty nestačia a tak človek postupuje k druhému stupňu poznania k abstrakcii a generalizácii. Vďaka týmto novým mechanizmom sa rozvinula aj praveda - filozofia. Človek sa stáva tvorcom, aktívnym členom sveta, ktorý má silu pretvárať, nie je už len pasívny pozorovateľ javov, či udalostí.


 

Vznik filozofie


Vznik filozofie je úzko spätý práve s rozvojom myslenia. Prvý stupeň poznávania sveta sa uskutočňoval pomocou mýtov. Mýty pomohli človekovi chápať základné prírodné javy a udalosti. Postupným rozvojom mechanizmu myslenia sa vyvinula abstrakcia a generalizácia. Abstrakcia je pritom súbor pojmov, ktoré definujú všeobecné vlastnosti vecí a vzťahy týchto vecí medzi sebou. (Abstrakcia je myslenie, ktoré na základe jednotlivých faktov o veciach dokáže tieto zovšeobecniť a priradiť veciam všeobecný súd. Napr. Janko, Margita, Filoména, Sokrates sú ľudia, ktorí vedia rozprávať. Z toho dokážem teda vyvodiť všeobecnú vlastnosť človeka, že vie rozprávať. Nedokážem však skontrolovať všetkých ľudí na svete, či vedia rozprávať. Predpokladám však, že to tak bude. A práve to je abstrakcia.) Generalizácia sa chápe zase ako zovšeobecňovanie, teda zovšeobecňujeme spoločne vydelené vlastnosti vecí do jedného pojmu (napr. jablko, hruška, čerešňa, egreš sú ovocím. Pojem ovocia je generalizovaný). Tieto nové mechanizmy myslenia človeka boli dôležité pre filozofovanie. Vďaka nim bol človek schopný vidieť ďalej, do novej dimenzie chápania sveta.


Východiskovými pojmami filozofie sú podľa rakúskeho filozofa Arna Anzenbachera pojmy skúsenosť, údiv a pochybovanie. Na počiatku totiž neexistuje nič iné len skúsenostný svet, ktorý človek poznáva zmyslami. Človek získa istý obraz o javoch resp. o fungovaní prírody a sveta. No objaví sa istá trhlina, istý fakt, ktorý si človek nedokáže vysvetliť a vzniká pochybnosť o predošlom chápaní fungovania daného javu. A práve to je skúsenosť človeka, ktorú si nevie vysvetliť pomocou starých mytologických obrazov. Takéto nové poznatky o svete podnecovali človeka ku kladeniu nových otázok, respektíve vytvoreniu nového uhla pohľadu na veci a problémy dávno známe. Samozrejme človek hľadal pre ne adekvátne odpovede. To však už nedokázal pomocou starej mytológie. Svet našej skúsenosti preto strácal svoju samozrejmosť a dôvernú známosť. Práve údiv a pochybovanie o skúsenostnom svete boli (a vždy sú a budú) podnetom na nové kladenie otázok a hľadanie nového uhla definovania problému, ktorý mytológia už nemá šancu vyriešiť. Takto filozofiu chápali Aristototeles, Descartes či Augustín.


 

Prírodní filozofi


Prvých gréckych filozofov nazývame aj filozofmi prírodnými. Sú to filozofi, ktorí sa zaoberali prírodou a prírodnými procesmi. Spoločné pre všetkých prírodných filozofov bolo to, že hľadali pralátku, z ktorej vzniklo všetko na zemi, dokonca i zem samotná. Chápali pralátku ako niečo, čo sa premieňa na veci okolo nás a postupom času sa to opäť mení na pôvodnú látku. Boli to práve prírodní filozofi, ktorí sa snažili svojim výskumom prírody a prírodných procesov dôjsť k jedinej pralátke, z ktorej všetko vzniká. Na vtedajšiu dobu to boli revolučné myšlienky, keďže takýmto spôsobom prakticky oddelili filozofiu od náboženstva. Výskumom prírody stanovili základné kamene mnohých prírodných vied. Žiaľ o gréckych filozofoch sa dozvedáme len z prác Aristotela a iných významných filozofov, ktorí žili o niekoľko sto rokov neskôr. Nachádzame u nich výsledky výskumov prírodných filozofov.


 

Traja filozofi z Milétu


Táles z Milétu (624 – 547 pr.kr.)




Prvým významným filozofom bol Táles z Milétu. Táles bol veľmi zanietený filozof, matematik, politik, cestovateľ, vedec, technik a dokonca obchodník, ktorému sa v roku 585 pred Kristom podarilo správne predpovedať zatmenie slnka (28. máj 585). Oboznamoval Grékov s matematickým učením z východu. Táles prvý dokázal, že priemer rozdeľuje kruh na dve rovnaké časti a zistil, že rovnoramenný trojuholík má uhly pri základni vždy rovnaké. Okrem toho odmeral výšku pyramídy v okamihu, keď jeho tieň bol rovnako dlhý ako on sám. Za pralátku všetkých vecí považoval vodu. Voda je základom všetkých vecí a má zároveň i rôzne podoby. Z vody všetko vzniká a všetko je časťou vody. Dokonca aj oheň a teplo z neho sálajúce má svoj základ vo vode. Možno čerpal toto učenie z výskumu semien všetkých vecí, ktoré majú vlhký základ. Táles, ktorý bol prvým prírodným filozofom dokonca tvrdil, že zem je doska plávajúca na šírom oceáne.

 

 

Anaximandros z Milétu (okolo 500 )



Anaximandros, podobne ako aj Táles, žil v Miléte. Tiež bol filozofom a vedcom, ktorý objavil okrem iného aj gnómon – čiže tyč na meranie slnečného tieňa. Tento neskôr umiestnil na hodinách v Sparte, aby ukazoval slnovraty a rovnodennosti. Považoval za pralátku všetkých vecí takzvanú látku „apeiron“ Apeiron je niečo neobmedzené a bližšie neurčené. Je to nejaká neobmedzená podstata, z ktorej vzniká všetko, dokonca i svety a nebesia. Všetky veci, ktoré z apeironu vznikajú svojim zánikom, sa na apeiron obracajú. Apeiron pritom nemá svoj počiatok, je to niečo, čo tu vždy bolo a tiež bude. Táto neurčitá látka je však základom iných vecí. Všetko objíma, všetko zahŕňa a všetko aj riadi. Anaximandros si myslí, že je nesprávne považovať jeden z štyroch živlov za základ všetkého. Podľa neho je tu niečo, čo existuje popri týchto živloch, a to je práve apeiron. Vznik vecí Anaximandros vysvetľuje pomocou večného vylučovania sa protikladov a večného pohybu. Večný pohyb je pohybom, ktorý znamená, že veci neustále vznikajú a zanikajú, keby pohyb nebol večný, nič by nevznikalo ani nezanikalo.


 

Anaximenéz z Milétu (570 – 526 pr.kr.)

 

Anaximenéz bol tretím filozofom pochádzajúcim z Milétu. Aj on bol vedcom a filozofom a aj on sa snažil nájsť pralátku všetkých vecí. V tomto prípade to mal byť vzduch. Vzduch je pralátkou všetkých vecí a všetko vzniká jeho zhusťovaním alebo naopak jeho rednutím. Zhusťovaním sa tvorí voda, zem, kamene. Naopak rednutím sa skala mení na zem, vodu, oheň a nakoniec vzduch. Dokonca aj človek a všetko živé nie je nič iné len zhusťovanie vzduchu. Oheň ako jeden zo štyroch živlov je spolu s vodou a zemou vlastne stlačený vzduch. Oheň je pritom tá najredšia forma vzduchu.



Parmenides (540 – 480pr.kr.)



Pochádzal z mestečka Elea v južnom Taliansku. Parmenides považoval všetko, čo je (existuje), za samozrejmé. Tvrdil, že všetko, čo tu je, tu bolo odjakživa. Keby bolo nič, nemohlo by z toho vzniknúť nič a zároveň niečo sa nemôže zmeniť na nič! Parmenides zastával aj názor, že veci ako také sa nemenia. Nemôže sa z niečoho stať niečo iné, než to, čo to je. A preto Parmenides dôveroval svojmu rozumu a nie svojim zmyslom. Zmysly pre neho boli len niečím, čo nás presviedča o zmenách. Zmyslami tieto zmeny pozorujeme, ale to je podľa neho klamstvo. To práve rozumu máme veriť a nie svojím zmyslom. Zmysly nám dávajú mätúce informácie o tomto svete. Svoju filozofiu založil teda na odhaľovaní všetkých foriem „klamu zmyslu“. Parmenides tvrdil, že treba veriť svojmu rozumu ako jedinému správnemu médiu poznania. Stal sa tým prvým racionalistom.


 

Herakleitos z Efezu (540 – 480 pr.kr)




Protikladom Parmenidesovej teórie poznania sveta a chápania meny bol jednoznačne filozof Herakleitos z Efezu. Herakleitos veril svojim zmyslom a tvrdil, že svet, to je neustála zmena. Známy je jeho výrok „dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Keď vstúpiš do rieky druhýkrát, tak sa zmenila aj rieka, aj ja“. Za fungovanie sveta ďakoval rovnováhe medzi neustálymi protikladmi – bez poznania choroby, by sme nevedeli, čo je to zdravie, bez poznania vojny by sme si nevážili mier, bez poznania zimy by sme nevedeli čo je teplo... Keby nedochádzalo k neustálej hre protikladov, nikdy by svet nemohol fungovať. Bohom nazýva všetko, čo zahrňuje celý svet. A práve v meniacej sa prírode sa nám Boh ukazuje. Boh je deň a noc, zima a leto. Namiesto pomenovania Boh často používa logos, čo znamená rozum. Tvrdí, že existuje „svetový rozum“ ako prírodný zákon, ktorý všetko riadi. Tento svetový rozum má každý z nás a musí sa podľa neho riadiť. Základom všetkého je teda Boh alebo logos.


 

Empedokles zo Sicílie (494 – 434 pr.kr.)




Dával za pravdu aj Herakleitovi, ale aj Parmenidovi. Jeho učenie akoby zjednocovalo protikladné učenie Herakleita a Parmenida. Zavrhol názor, že existuje len jediná pralátka všetkých vecí. Zároveň však tvrdil, že je potrebné veriť, že zmysly nás neklamú, ale aj to, že v prírode skutočne existujú premeny a zmeny. Zároveň veril, že veci sa nemôžu meniť na to, čo nie sú! Z čistej vody nevzíde len tak nejaký chrobák. Musí tu byť ešte asistencia inej látky. Práve z tohto dôvodu tvrdil, že svet a zem pozostáva zo 4 živlov – voda, zem, vzduch, oheň. K zmenám v prírode dochádza práve kombináciou všetkých týchto látok. Tieto látky sa však po čase opäť vrátia do pôvodnej formy, čiže sa oddelia na základnú formu. Empedokles odpovedá aj na otázku, čo je príčinou tohto oddeľovania a spájania. Podľa neho sú to dve sily, a to láska, ktorá veci spája a nenávisť, ktorá ich oddeľuje. Aj človek je z týchto 4 častí a ak mu jedna zložka chýba, je slepým.


 

Anaxagoras (500 – 428 pr.kr.)


Anaxagoras bol známy astronóm a filozof, ktorý pochádza z Atén. Veľmi detailne skúmal svet naokolo a tvrdil, že slnko je len žeravá masa, rovnako aj, že svety okolo nás sú zložené z tých istých zložiek, ako naša zem. Taktiež došiel k presvedčeniu, že svetlo mesiac dostáva od zeme. Čo sa týka pralátky neuveril ani jednej koncepcií. Podľa neho sa svet skladá z malých čiastočiek, ktoré nevidíme. Tieto častice však obsahujú kúsok celku. Každá jedna obsahuje v sebe kópiu všetkých vecí tohto sveta, aj tento svet samotný. Napríklad aj naše nechty nemôžu vzniknúť z ničoho, len z častíc, ktoré sú však aj v mlieku alebo v tráve. Aj v tých najmenších časticiach sa teda nachádza kópia všetkého. Človek je tiež zložený z týchto častíc. Keby sme človeku oddelili kúsok kože a tú poslali na analýzu, dokázali by odborníci zistiť aké máme choroby, ale aj aké máme vlasy, oči, výšku atď. A to je malá čiastočka nášho tela. Ale aj táto čiastočka má v sebe zahrnutý opis nás ako celku. Anaxagoras nazýval tieto častice zárodkami alebo semenami. Silu, ktorá spája tieto častice do konkrétnych vecí, nazýval ako „ducha“ alebo „rozum“ označený ako nus – (rozum)


Otázky na zopakovanie:

  1. Čo sú to mýty?

  2. Akú funkciu spĺňajú mýty?

  3. Čo je to „nus“ ?

  4. Aké otázky riešili prírodní filozofi?

  5. Ktorý element považoval Táles z Milétu za pralátku – prečo?

  6. Charakterizujte „apeiron“ a popíšte kto ho ako prvý definuje.

  7. Akú teóriu prezentoval Herakleitos z Efezu?

  8. Čo je to gnómon?

  9. Ktorý filozof ako prvý tvrdil, že v poznaní treba veriť jedine rozumu?


Použitá literatúra:

  1. Prof. J. Martinka, I. Hrušovský: Antológia z diel filozofov – Predsokratovci a Platón, Iris, Bratislava, 1999

  2. J. Gaarder: Sofiin svet, Sofa, Bratislava, 2002


Zdroj obrázkov:

  1. http://farm2.static.flickr.com/1028/556039313_3433496fb5.jpg?v=0

  2. http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/4/45/Thales.jpg/230px-Thales.jpg

  3. http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/38/Anaximander.jpg/180px-Anaximander.jpg

  4. http://z.about.com/d/ancienthistory/1/0/g/U/2/Sanzio_01_Parmenides.jpg

  5. http://www.wissen.de/wde/generator/substanzen/bilder/sigmalink/e/em/emp_/empedokles_1821293,property=inline.jpg