Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Napriek tomu, že Ľudovít XVI. nariadil privilegovaným stavom pridať sa k Národnému zhromaždeniu (ktoré sa 9. 7. 1789 prehlásilo za Ústavodarné), plánoval ho násilne rozohnať.
Ľudovít XVI.
11.7. odmietol odvolať vojsko z okolia Paríža, čo spôsobilo veľkú nespokojnosť a obavy o Národné zhromaždenie. Z iniciatívy 407 jej poslancov vznikla ako buržoázna (neskôr národná) garda, tak i parížska mestská rada na čele so stálym povstaleckým výborom. 14. 7. 1789 vtrhol parížsky ľud do Invalidovne, kde bolo skladisko zbraní, ozbrojil sa a dobyl Bastilu. Práve pád Bastily je považovaný za začiatok revolúcie.
Bastila
Ústavodarné zhromaždenie dekrétom zo 4. 8. 1789 zrušilo všetky feudálne povinnosti a šľachtické výsady a 26. 8. 1789 prijalo Deklaráciu práv človeka a občana, ktorá obsahovala zrušenie stavov, rovnosť občanov pred zákonom, slobodu vyznania a presvedčenia. V júni 1791 sa kráľ pokúsil o útek za hranice, ale bol spoznaný vo Varennes a eskortovaný späť do Paríža. Neúspešný pokus panovníka o útek mal za následok, že myšlienka odstránenia monarchie a vyhlásenia republiky sa stala čoraz populárnejšou a mala aj zahraničnopolitickú odozvu. Cisár Leopold II. a pruský kráľ Fridrich Wilhelm vyzvali ostatné monarchie v tzv. pillnitzkej deklarácii k útoku na Francúzsko v mene obnovy starého systému. Myšlienky na intervenciu sa vzdali až po tom, čo Ľudovít XVI. prijal novú ústavu, ktorá vznikla 13. 9. 1791. Na jej základe sa Francúzsko stalo konštitučnou monarchiou. Zákonodarnú moc malo v rukách Zákonodarné zhromaždenie (ktoré tak nahradilo Ústavodarné zhromaždenie) a výkonná, hoci značne obmedzená moc, zostala v rukách panovníka. Kráľ riadil diplomatické jednania, menoval vyslancov, generálov a vysokých úradníkov, ale nemal možnosť zasahovať do riadenia krajiny. Tú spravovala vláda, ktorú síce kráľ zostavoval, ale nesmel zasahovať do právomocí jednotlivých ministrov, ktorí boli zodpovední Zákonodarnému zhromaždeniu. Mal tiež právo vetovať zákony prijaté Zákonodarným zhromaždením. Tento vrcholný štátny orgán tvorilo 745 poslancov, volených na dva roky. Plné politické práva mali len aktívni občania (tí, ktorí platili priamu daň rovnajúcu sa hodnote najmenej troch pracovných dní). Ostatní, tzv. pasívni občania boli z volebného práva vylúčení, mali len právo na osobnú slobodu a slobodu majetku. Pravé krídlo Zákonodarného zhromaždenia tvorili feuillanti (246 poslancov), reprezentujúci prívržencov konštitučnej monarchie, na ktorých čele stál Marie-Joseph Paul Yves Roch Gilbert du Motier, markíz de La Fayette. Ľavicu reprezentovali jakobíni a kordeliéri s republikánskou orientáciou (136 poslancov). Medzi ich vodcov patril Georges Jacques Danton a Jean Paul Marat.
Danton
Tí neboli jednotní, prívrženci ich umierneného krídla, tvoreného strednou buržoáziou a obchodnou veľkoburžoáziou prístavných miest Bordeaux, Nantes a Marseille sa volali girondisti (podľa departmentu Gironde, v ktorom boli väčšinou zvolení). Radikálni republikáni boli zas známi ako montagnardi (čo znamená hora, nakoľko v snemovni sedeli na najvrchnejších miestach). Jadro zhromaždenia tvorilo 345 poslancov tzv. stredu bez vyhraneného názoru a výrazného vodcu.
Hlavným problémom francúzskeho politického života bola otázka vojny. 20. 4. 1792 vypovedalo Francúzsko vojnu Rakúsku, na ktorého stranu sa pridalo Prusko. Vypukla prvá koaličná vojna, ktorá trvala do roku 1797. Porážky Francúzska radikalizovali situáciu a vlády sa v Paríži zmocnila revolučná komúna sansculotov (sans – bez, cullotte – nohavice), mestskej chudoby. 10. 8. 1792 ozbrojený ľud zaútočil na Tuileries a výsledkom povstania bolo, že Zhromaždenie zosadilo kráľa a odhlasovalo zvolanie Konventu. Kráľa uväznili v Templi.
Konvent (1792 - 1795)
Konvent sa zišiel 21. 9. 1792 a počas jeho trvania došlo k radikalizácii revolúcie a obrovskému vystupňovaniu teroru. Prvé obdobie Konventu bolo v znamení prevahy girondistov.
Svoju činnosť zahájil zrušením monarchie. Francúzska republika bola prehlásená za jednotnú a nedeliteľnú a tento dekrét bol v decembri 1792 doplnený výnosom o treste smrti pre kohokoľvek, kto by chcel jednotu republiky narušiť. V decembri 1792 až januári 1793 sa konal proces s kráľom, pri ktorom sa plne ukázal rozkol medzi girondistami a montagnardami. Gironda sa snažila Ľudovíta XVI. zachrániť, a tak obvinila montagnardov z toho, že chcú kráľa popraviť, aby na jeho miesto povolali jeho brata Filipa, niekdajšieho vojvodu orleánskeho, ktorý bol poslancom Konventu. Ani návrh všeobecného referenda o ortieli nad Ľudovítom Gironde neprešiel. O osude kráľa mal Konvent rozhodnúť 14. 1. 1793. Poslancom boli položené 3 otázky:
1. Je Ľudovít Capet vinný zo spiknutia proti slobode a národnej bezpečnosti?
2. Má sa k rozsudku vyjadriť národ v referende?
3. Aký trest mu má byť vymeraný?
Vinu kráľa uznala väčšina poslancov. Za trest smrti hlasovalo 378 poslancov, proti ich bolo 334. Ľudovíta XVI. popravili 26. 1. 1793 o jedenástej predpoludním na námestí Revolúcie.
Poprava Ľudovíta XVI.
Jeho smrťou dosiahol rozpor medzi revolučným Francúzskom a monarchistickou Európou vrchol. Vytvorila sa protifrancúzska koalícia Rakúska, Pruska, Holandska, Veľkej Británie a Španielska. Odpoveďou Konventu bolo zavedenie všeobecnej vojenskej služby a proti vnútorným nepriateľom zriadil v marci 1793 Revolučný tribunál a výbory bdelosti, ktoré mali právomoc zatýkať podozrivých občanov. V apríli vznikol Výbor pre verejné blaho na čele s Maximiliánom Robespierrom, ktorý mohol prijímať opatrenia na obranu štátu.
Maximilián Robespierre
S nadvládou girondistov, ktorí sa snažili upevniť svoju moc mimo iného aj procesom s Maratom, či zatknutím jedného z vodcov komúny Jacquesa Héberta, však neboli spokojní sansculoti. Parížsky ľud v dňoch 31. 5. - 2. 6. obľahol Konvent a žiadal zatknutie vodcov Girondy. Konvent pod hlavňami diel kapituloval a dal zatknúť 29 girondistických poslancov. To znamenalo koniec vlády Girondy, ktorá rozpútala vojnu, ale nedokázala v nej zvíťaziť, zvrhla kráľa, ale nebola schopná ho odsúdiť a priviedla krajinu do hlbokej hospodárskej krízy.
24. 6. 1793 bola prijatá ústava, ktorá bola prvou republikánskou ústavou a stala sa vzorom pre všetky buržoázne ústavy 19. storočia. Vychádzala z hlavných politických ideí J. J. Rousseaua, t. j. princípu slobody, rovnosti a bratstva.
Navážnejším problémom sa v lete pre novú jakobínsku vládu stalo girondistické povstanie, ktoré vypuklo v Normandii, Bretónsku, Franche – Comté a na juhu krajiny v Provensálsku, Langedoku, a zvlášť silno v mestách Bordeaux, Marseille, Toulon a Lyon. Medzi girondistický západ a juh bolo pritom vklienené royalistické Vendée. Povstalecký odpor sa podarilo čiastočne zlomiť až v auguste, Lyon vzdoroval dokonca až do októbra 1793.
17. 9. 1793 bol prijatý na nátlak sansculotov Zákon o podozrivých, ktorý umožňoval široký výklad. Podozrivými sa stali všetci príbuzní emigrantov, všetci, ktorí sa nemohli preukázať „osvedčením o občianskej bezúhonnosti“, všetci suspendovaní úradníci. Procesy sa viedli s povstaleckými girondistami, resp. s ich vodcami, nasledoval veľký proces s kráľovnou Máriou Antoinettou a procesy s generálmi, obvinenými z neúspechu francúzskych armád.
Mária Antoinetta
Ohromné represálie postihli i porazené Vendée. Vojenské tribunály a súdy posielali pod gilotínu tisíce ľudí, pre zjednodušenie popráv sa zaviedlo aj strieľanie z pušiek. V Nantes bolo 2 – 3 tisíc ľudí utopených v Loire.
V septembri 1793 vymenoval konvent z iniciatívy Výboru pre verejné blaho nových veliteľov troch hlavných armád, ktorí boli mladí, vychovaní vojenskou revolučnou praxou a plne stotožnení s revolučnými ideálmi. Koncom roka 1793 už ustupovali všetky koaličné armády. K vojenským úspechom prispelo aj zavedené riadené hospodárstvo a rozvinutý vojnový priemysel.
Nasledovala ďalšia vlna teroru. 5. 4. 1794 boli popravení vodcovia opozície Danton, Desmoulines a iní a jej zvyšky zlikvidovali jakobíni na základe vykonštruovaného obvinenia z chystaného spiknutia vo väzniciach. Výkonnú moc vo svojich rukách sústredil Robespierre, ktorý bol zvolený za predsedu konventu. Po pokuse o atentát na jeho osobu sa teror ešte prehĺbil, bol zrušený predbežný výsluch a obhajoba a po upevnení moci ho vláda uzákonila a nadobudol organizovaný charakter. Proti Robespierrovi však v Konvente vznikla opozícia, ktorej jadro tvorili skorumpovaní poslanci, obávajúci sa prísnosti Neúplatného (ako bol Robespierre nazývaný), opierajúci sa o tzv. bahno, ktorého poslanci nemali záujem na ďalšom predlžovaní revolúcie a chceli skoncovať s terorom. 9. thermidoru (27. 7. 1794) bol Robespierre obvinený, že chráni šľachticov a podvodníkov a prenasleduje pravých vlastencov. Robespierre a jeho prívrženci boli zatknutí a bez súdu gilotínovaní.
Jakobínska vláda vychádzala z rôznorodej sociálnej základne, ktorej protikladné triedne záujmy sa logicky dostávali do rozporu. Jakobínsky Konvent zlikvidoval kontrarevolúciu a odrazil aj nepriateľskú inváziu, od svojej politiky ale zavedením riadeného hospodárstva odvrátil buržoáziu a nebol schopný ani dôsledne vyriešiť požiadavky sansculotov.
Poslednou etapou Konvetu bola tzv. thermidorská éra. Vrátili sa doň girondisti, ktorí si vybavovali účty s porazenými jakobínmi a predovšetkým vzrástla úloha armády. V auguste 1795 prijal Konvent novú ústavu a 26. 10. 1795 sa rozišiel.
Direktórium (1795- 1799)
Vládadirektóriaje považovaná za posledné obdobie Francúzskej revolúcie.Podľa ústavy z roku 1795 zákonodarná moc prináležala dvojkomorovému parlamentu, pozostávajúcemu z Rady 500 a Rady starších, pričom voľby do oboch komôr sa konali každoročne. Výkonným orgánom sa stalo päťčlenné direktórium, ktorého vláda sa vyznačovala relatívnou stabilitou. Neveľké vojenské víťazstvá francúzskej armády pomohli vyriešiť aj finančné ťažkosti krajiny: Francúzom sa podarilo dobyť Belgicko, Španielsko a Prusko s ním uzavreli mier a čo sa týka Rakúska, to na severe Apeninského polostrova viackrát porazila armáda vedená mladým generálom Napoleonom Bonapartem.
Napoleon Bonaparte
Ten sa výpravou do Egypta dokonca pokúsil o oslabenie moci Veľkej Británie, škrt cez rozpočet mu však spravilo vytvorenie novej európskej koalície, tvorenej Ruskom, Rakúskom a Veľkou Britániou, ktorá v roku 1799 zaznamenala veľké úspechy, ktoré však zastavili vnútrokoaličné rozpory. Keď sa však Napoleon 18. brumaira 1799 náhle objavil v Paríži a uskutočnil štátny prevrat, päťčlenné direktórium bolo nahradené tromi konzulmi.
Konzulát (1799 – 1814)
Zriadením konzulátu sa začalo obdobie vlády Napoleona vo Francúzsku. Bol menovaný prvým konzulom s takmer neobmedzenými právomocami (ostatní dvaja mali len poradný hlas). Postavenie prvého konzula potvrdila ústava z 22. 12. 1799, ktorá do jeho rúk sústredila všetku výkonnú moc - t. j. mohol menovať ministrov, úradníkov, dôstojníkov, sudcov. Zákonodarnú moc vo svojich rukách sústreďovala štátna rada, tribunál, senát a zákonodarný zbor. Podarilo sa mu prekonať vnútornú krízu založením Finančnej banky, centralizovať verejnú správu a víťaznými bojmi posilniť autoritu štátu (r. 1800 porazil pri Marenegu v severnom Taliansku Rakúsko a o rok neskôr s ním podpísal mier v Lunéville, za ktorým nasledoval mier s Veľkou Britániou z r. 1802, v ktorom sa Británia zaviazala vrátiť všetky kolónie, obsadené počas koaličných vojen.) Tieto úspechy zužitkoval v roku 1802 tak, že si ľudovým hlasovaním nechal potvrdiť úrad doživotného konzula a o dva roky neskôr sa nechal vyhlásiť za cisára.
Význam francúzskej revolúcie rozhodne spočíva v tom, že znamenala víťazstvo myšlienok, ktoré od základu zmenili spoločenské pomery v Európe a zabezpečili rovnosť každého jednotlivca pred zákonom.
Literatúra:
Hečková, J.,Marci, Ľ.,Slneková, V., Nagy, Z. : Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 2007
Maurois, André: Dějiny Francie, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1994
Kolektív autorov: Dějiny Francie, Svoboda, Praha, 1988
Otázky:
-
Kto bol posledný francúzsky kráľ v predrevolučnom období a kedy bol popravený?
-
Ako sa volala jeho manželka a aký bol jej osud?
-
Kto boli girondisti?
-
Kedy bola prijatá deklarácia práv človeka a občana?
-
Kto boli sanscouloti?
-
Kto stál na čele Výboru pre verejné blaho?
-
Popíš vládu direktória.