Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Veľká francúzska revolúcia priniesla vznik nacionalizmu, doktríny, že základom štátu má byť národ a každý národ má mať vlastný štát a vládnuť si sám (slovo „nacionalizmus“ je odvodené z latinského koreňa „natio“, ktorý znamená „národ“). V období pred revolúciou sa za národ považovali všetci občania tej-ktorej krajiny, bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Od prelomu 18. a 19. storočia sa vo formujúcej sa modernej spoločnosti stáva jedným z kľúčových prvkov vytvárajúcich identitu príslušnosť k národu, vymedzená zväčša podľa jazyka. S revolučnými a napoleonskými vojnami sa myšlienky nacionalizmu dostali i do susedných krajín Francúzska, predovšetkým Talianska a Nemecka, kde prispeli k vzniku vedomia národnej jednoty. Nacionalizmus sa pevne zakorenil i v Habsburskej monarchii a v Uhorsku, kde sa prejavoval dvojakým spôsobom: jednak nacionalizmom hegemonistickým, usilujúcim sa o nadvládu nad ostatnými národmi mnohonárodnostnej monarchie (takýto bol nacionalizmus nemecký a maďarský) a nacionalizmom obranným, typickým pre slovanské národy monarchie. Na národné povedomie slovanských vzdelancov mali veľký vplyv myšlienky jazykovedca a filozofa J. G. Herdera. Herderova filozofia bola pre národné hnutia Slovanov príťažlivá i preto, že za charakteristické črty národov miesto veľkých panovníkov a hrdinov považoval jazyk a ľudovú kultúru. To tiež korešpondovalo s myšlienkami romantizmu, ktorý hľadal svoje vzory práve v národnej minulosti, v ľudovej kultúre, zvyklostiach, mýtoch.
J.G. Herder
Národno-obrodenecké hnutie v istom zmysle vyvrcholilo počas revolúcie rokov meruôsmych, ktorá sa preto nazýva i jar národov. Myšlienky nacionalizmu sa v rokoch 1848/49 prejavovali vznikom a presadzovaním koncepcií a plánov na reorganizáciu Habsburskej monarchie a Uhorského kráľovstva, ktoré bolo už vyše tristo rokov jej neoddeliteľnou súčasťou. Napätie medzi viedenským kráľovským dvorom a uhorskou šľachtou existovalo prakticky od nástupu Habsburgovcov na uhorský kráľovský trón po nešťastnej bitke pri Moháči v r. 1526. Storočie trvajúce stavovské povstania sa síce skončili Szatmárskym mierom z r. 1711, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom, no odstredivé tendencie a snaha vydobyť si osobitné postavenie sa prejavili vždy, keď bola monarchia v ohrození. Obdobie francúzskej revolúcie a vzniku nacionalizmu korešpondovalo v Uhorsku s obdobím vlády Jozefa II. (1780-90), ktorý sa ani nedal korunovať za uhorského kráľa (preto bol posmešne nazývaný klobúkový kráľ), neobsadil miesto uhorského palatína, nezvolával uhorský snem a v rámci svojich reforiem plánoval zaviesť ako úradný jazyk v celej monarchii nemčinu a zdaniť šľachtu.
Jozef II.
Politika Jozefa II. vyvolávala v Uhorsku taký odpor, že panovník bol na smrteľnej posteli nútený všetky svoje reformy (okrem zrušenia nevoľníctva a tzv. tolerančného patentu) odvolať a jeho nástupca Leopold II. mal čo robiť, aby stabilizoval situáciu v monarchii. Situáciu v Uhorsku sa mu podarilo upokojiť len rýchlym zvolaním uhorského snemu, ktorý panovníka prinútil uznať Uhorsko za „nezávislé“ kráľovstvo s vlastnou ústavou. Tento snem zároveň prijal prvý zákon uprednostňujúci maďarčinu (išlo o zriaďovanie katedier maďarčiny na univerzite, akadémiách a gymnáziách). Maďarský nacionalizmus znamenal snahu maďarskej šľachty (vládnucich vrstiev) prebudovať mnohonárodnostné Uhorsko, v ktorom príslušníci maďarského národa tvorili zhruba 35-40% obyvateľstva, na maďarský národný štát. V r. 1792 prijal uhorský snem druhý maďarizačný zákon, ktorý zavádzal maďarčinu ako povinný predmet na všetkých školách v Uhorsku. Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia sa v maďarskom opozičnom hnutí presadila mladá generácia pod vedením L. Kossutha, ktorá v urýchlenej maďarizácii videla prejav pokroku a nemala pochopenie pre národno-obrodenecké snahy nemaďarských národov Uhorska.
Lajos Kossuth
Preto po vypuknutí revolúcie v marci 1848 došlo k rozchodu slovenského a maďarského revolučného hnutia. Revolúcia, ktorá vypukla 13. marca 1848 vo Viedni a 15. marca 1848 v Pešti, vyniesla opäť na povrch odstredivé tendencie Uhorska. Marcové zákony, prijaté uhorským snemom pod dojmom revolučného vrenia, zrušili miestodržiteľskú radu a uhorskú dvorskú kanceláriu a ustanovili prvú uhorskú vládu, ktorá podliehala uhorskému snemu. Právomoci kráľa a ríšskej rady boli obmedzené. Ríšske orgány v Uhorsku mohli rozhodovať len v oblastiach financií, zahraničnej politiky a vojenstva. Habsburská monarchia tak nadobudla podobu personálnej únie medzi Uhorskom a rakúskou časťou monarchie. Marcové zákony zároveň zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk Uhorska a národnostnú otázku inak neriešili. Predstavitelia slovenského národného hnutia nesúhlasili s odmietavým postojom vodcov uhorskej revolúcie k riešeniu národnostnej otázky Uhorska. Preto po celom Slovensku organizovali národné zhromaždenia a spisovali petície s národnými požiadavkami, ktorých adresátom bola uhorská vláda. 11. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši, na fare Michala M. Hodžu, prijatý slovenský revolučný štátoprávny program – Žiadosti národa slovenského.
Stará evanjelická fara v Liptovskom Mikuláši
Žiadosti obsahovali 14 bodov, z ktorých body 3 (zriadenie národných snemov), 5 (slovenčina má byť na slovenskom území úradným jazykom) a 8 (národná samostatnosť sa mala navonok prejavovať červeno-bielou národnou zástavou a národnými gardami), sa týkali štátoprávneho postavenia Slovákov v Uhorsku. Išlo teda o prebudovanie Uhorska na federatívny štát, v ktorom vy Slováci mali určitú autonómiu, reprezentovanú národným snemom, symbolmi (vlajka, farba) a národnými gardami. Po vydaní zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu sa slovenské národné hnutie dostalo do ilegálneho postavenia. Jeho predstavitelia rozvíjali svoje aktivity na Slovanskom zjazde, ktorý sa konal v Prahe v dňoch 2. - 12. júna 1848.
Hellich Vojtěch: Osobnosti Slovanského zjazdu v Prahe
Tam predniesol J. M. Hurban slovenský programový dokument – Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských. V štátoprávnej a národnej otázke sa takmer zhodovali so Žiadosťami národa slovenského. Žiadali uznanie Slovákov za národ, zákaz národnej nadradenosti, federalizáciu Uhorska, slovenský snem a všetky stupne slovenských škôl. Konkrétnejšie sa zaoberali vytvorením slovensko-rusínskeho výboru (vlády), ktorý mal zodpovedať slovenskému snemu (nie uhorskej vláde). Rovnaké práva žiadali pre uhorských Rusínov. Na rozdiel od Žiadostí národa slovenského neobsahovali požiadavky týkajúce sa sociálnych otázok a demokratizácie verejného života.
Zmenu v slovenských plánoch na štátoprávnu reorganizáciu Uhorska priniesol neúspech septembrového povstania, ako aj vývin situácie v monarchii na jeseň 1848. Koncom septembra 1848 došlo v Budíne pri masových nepokojoch k zavraždeniu novovymenovaného cisárskeho vojenského veliteľa pre Uhorsko F. Lamberga. Viedenský dvor zareagoval rozpustením uhorského snemu a vyhlásením vojnového stavu. Za hlavného vojenského veliteľa cisár vymenoval chorvátskeho bána Jelačiča. Uhorský snem vyhlásil akcie viedenského dvora za nezákonné. Moc v Uhorsku prebral Výbor na obranu vlasti na čele s Ľ. Kossuthom. Nepokoje, ktoré vzápätí vypukli vo Viedni spôsobili útek cisárskeho dvora do Olomouca a presťahovanie rokovaní snemu do Kroměříža. Neschopný Ferdinand V. bol nahradený iba 18-ročným synovcom Františkom Jozefom I.
František Jozef I.
Nová vláda vo Viedni na čele s F. Schwarzenbergom vyslala do Uhorska armádu na čele s generálom Windischgrätzom, v ktorej pôsobili i slovenskí dobrovoľníci (tzv. zimná výprava). Vláda začala pracovať na návrhu novej ústavy; minister vnútra gróf Stadion jej v januári 1849 predložil plán na rozčlenenie Uhorska na národné správne celky, z ktorých jeden malo tvoriť Slovensko. V týchto intenciách pôsobili na Slovensku i slovenskí politickí predstavitelia.
Jozef M. Hurban
29. januára predniesol na zhromaždení v Martine J.M. Hurban nový slovenský politický program, ktorý žiadal oddelenie Slovenska od Uhorska a jeho autonómne postavenie v rámci Habsburskej monarchie. Skupina vlastencov okolo Štúra a Hurbana zároveň vypracovala tzv. marcový prosbopis – ktorý chcela predložiť novému cisárovi. Pôvodne prosbopis žiadal zriadiť slovenskú korunnú krajinu – Slovenské veľkokniežatstvo, ktoré by malo svoje zastúpenie na ríšskom sneme, svoj vlastný snem, ústrednú správu podliehajúcu priamo viedenskej vláde a slovenský jazyk ako úradnú, vyučovaciu a cirkevnú reč. Vydanie oktrojovanej ústavy 7. marca 1849 však prinútilo autorov prosbopis prepracovať. Oktrojovaná ústava bola centralizačná – korunné krajiny monarchie mali podľa nej len obmedzené právomoci, zvlášť bolo oklieštené nezávislé postavenie Uhorska. Nespĺňala ani nádeje Slovákov, pretože Slovensko neoddelila od Uhorska (existovala však podľa nej možnosť na jeho budúce oddelenie). Slováci prepracovali marcový prosbopis a žiadali v ňom uznať slovenský národ a vyčleniť mu osobitné územie na etnickorn základe; zabezpečiť rovnoprávnosť slovenského národa s ostatnými národmi monarchie a chrániť ho pred návratom maďarskej nadvlády; vytvoriť slovenský provinčný snem a administratívu; odstrániť maďarčinu ako úradnú reč v slovenských stoliciach, okresoch a obciach a na jej miesto nastoliť slovenčinu; odstrániť nepriateľských maďarských úradníkov a vytvoriť ústredný administratívny úrad pre Slovensko, ktorý by podliehal priamo viedenskej vláde. Tento prosbopis predložila 30-členná deputácia vedená katolíckym farárom J. Kozáčkom 20. marca 1849 Františkovi Jozefovi I. a o niečo neskôr aj vláde vo Viedni. Prosbopis však nezískal podporu panovníka ani vlády, ba dokonca ani slovenských vládnych dôverníkov J. Kollára, J. Hlaváča a F. Hánricha, ktorých vymenovala vláda v marci 1849 ako svojich poradcov pre slovenskú otázku. Vládni dôverníci považovali odtrhnutie Slovenska od Uhorska za nereálne a definitívne riešenie slovenskej otázky chceli ponechať až na dobu po porážke maďarskej armády. K myšlienke osamostatnenia sa Slovenska od Uhorska sa priklonili až na jeseň 1849, keď 10. septembra uverejnili Memorandum, v ktorom žiadali zriadenie osobitnej slovenskej koruny v rámci Habsburskej ríše. Oddelenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie osobitnej korunnej krajiny, podriadenej priamo viedenskej vláde bolo programom slovenského národného hnutia po celý rok 1849. S vierou v spravodlivé riešenie slovenskej otázky sa slovenskí dobrovoľníci zapojili i do poslednej cisárskej výpravy proti maďarskej revolúcii (tzv. letná výprava), kde pôsobili v tyle armády ruského cára, ktorý prišiel rakúskemu cisárovi na pomoc. Po porážke maďarskej armády pri Világoši (13. augusta 1849) sa vo Viedni začali rokovania o budúcich osudoch Uhorska a jeho národov. Vplyvní predstavitelia maďarských konzervatívnych kruhov z radov vysokej šľachty do nej zasahovali v snahách o zachovanie územnej integrity Uhorska a podarilo sa im presvedčiť i tak neochotnú viedenskú vládu a cisára, že slovenské štátoprávne snahy sú len akciou malej skupiny radikálov a drvivá väčšina Slovákov bude spokojná v Uhorsku, pokiaľ sa čiastočne naplnia jej jazykové a kultúrne požiadavky. Len čo informácie o rokovaní presiakli na verejnosť, slovenskí politici sa rozhodli dokázať, že za ich požiadavkami stoja široké ľudové vrstvy a zorganizovali petičné hnutie, ktorého úlohou bolo zaplaviť Viedeň deputáciami slovenských dedín a mestečiek, ktoré by žiadali politické i správne vyčlenenie Slovenska ako osobitnej korunnej krajiny. 7.októbra predložila stočlenná slovenská delegácia panovníkovi petíciu so slovenskými požiadavkami za zriadenie slovenskej korunnej krajiny. Viedenská vláda však voči slovenským požiadavkám zostala hluchá. V novembri 1849 boli v Bratislave slávnostne rozpustené slovenské dobrovoľnícke zbory a slovenská politika tak stratila poslednú mocenskú oporu. Zakrátko zanikla i funkcia slovenských vládnych dôverníkov a Rakúska monarchia sa ponorila to takmer desaťročie trvajúceho obdobia neoabsolutizmu.
Otázky:
-
Aké malo byť štátoprávne postavenie Slovenska podľa Žiadostí národa slovenského?
-
Kedy vystúpili slovenskí politici s požiadavkou vyčlenenia Slovenska z Uhorska?
-
Ako ovplyvnilo vydanie oktrojovanej ústavy znenie marcového prosbopisu?
-
Porovnaj slovenské štátoprávne požiadavky v Žiadostiach národa slovenského a v marcovom prosbopise.
-
Aký bol postoj slovenských vládnych dôverníkov k marcovému prosbopisu?
-
Prečo vzniklo na jeseň 1849 petičné hnutie?
-
Aký bol výsledok slovenských štátoprávnych snáh počas revolúcie 1848/49?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut.: Dejiny Slovenska IV, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
Kol. aut.: Dejiny Slovenska, AEP, Bartislava, 2000
Kol. aut.: Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava 1997
www.wikipedia.sk,
www.stur.sk