Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Posledným obdobím Francúzskej revolúcie bola vláda Direktória.Podľa ústavy z roku 1795 zákonodarná moc prináležala dvojkomorovému parlamentu, pozostávajúcemu z Rady 500 a Rady starších, pričom voľby do oboch komôr sa konali každoročne. Výkonným orgánom sa stalo päťčlenné direktórium, ktorého vláda sa vyznačovala relatívnou stabilitou. 18. brumaira 1799 uskutočnil v Paríži štátny prevrat Napoleon Bonaparte. Päťčlenné direktórium bolo nahradené tromi konzulmi. Zriadením konzulátu sa začalo obdobie vlády Napoleona vo Francúzsku. Bol menovaný prvým konzulom s takmer neobmedzenými právomocami (ostatní dvaja mali len poradný hlas). Postavenie prvého konzula potvrdila ústava z 22. 12. 1799, ktorá do jeho rúk sústredila všetku výkonnú moc - t. j. mohol menovať ministrov, úradníkov, dôstojníkov, sudcov. Zákonodarnú moc vo svojich rukách sústreďovala štátna rada, tribunál, senát a zákonodarný zbor. Napoleonovi sa podarilo prekonať vnútornú krízu založením Finančnej banky, centralizovať verejnú správu a víťaznými bojmi posilniť autoritu štátu (r. 1800 porazil pri Marenegu v severnom Taliansku Rakúsko a o rok neskôr s ním podpísal mier v Lunéville, za ktorým nasledoval mier s Veľkou Britániou z r. 1802, v ktorom sa Británia zaviazala vrátiť všetky kolónie, obsadené počas koaličných vojen.) Tieto úspechy zužitkoval v roku 1802 tak, že si ľudovým hlasovaním nechal potvrdiť úrad doživotného konzula a o dva roky neskôr sa nechal vyhlásiť za cisára.
Napoleon Bonaparte
V roku 1805 vypukla v poradí už tretia koaličná vojna, v ktorej sa proti koalícii Francúzska, Španielska, Bavorska, Württenberska a Bádenska postavilo Rakúsko, Rusko, Veľká Británia a Švédsko.
20. 10. 1805 rozdrvil Rakúsko v bitke pri Ulme, no deň nato prehral s Britániou námornú bitku pri Trafalgare, kde britská flotila rozdrvila pod vedením admirála Horatia Nelsona spojené francúzske a španielske flotily.
Horatio Nelson
Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom. Pre kontinentálne záležitosti však bola omnoho významnejšia tzv. bitka troch cisárov, ktorá sa uskutočnila 2. 12. 1805 pri Slavkove.
Bitka pri Slavkove
Tam dosiahol Napoleon rozhodujúce víťazstvo nad armádami rakúskeho cisára Františka II a ruského cára Alexandra I. Rakúsko bolo donútené uzavrieť 28. 12. 1805 tzv. bratislavský mier. Rakúsko muselo na jeho základe odstúpiť Napoleonom založenému Talianskemu kráľovstvu odstúpiť Benátky, Istriu, Dalmáciu a zároveň ho uznať za talianskeho kráľa. Prišlo aj o časť svojich území v prospech Napoleonových spojencov Bavorska, Bádenska a Württenberska. To z Francúzska spravilo najvplyvnejšiu európsku veľmoc.
Alexander I.
Pod Napoleonovým protektátom v roku 1806 vznikol Rýnsky spolok – spojenie šestnástich nemeckých ríšskych štátov. Svätá ríša rímska národa nemeckého tak zanikla a cisár František II. bol nútený vzdať sa jej koruny (zostal mu len titul dedičného cisára Rakúska).
František II.
Rok 1806 bol aj rokom, kedy vypukla štvrtá koaličná vojna. Proti Francúzsku tentokrát na protest Pruska, pokoreného a výsostne nespokojného so situáciou v Nemecku, vystúpila koalícia Pruska, podporovaného Ruskom a Švédskom, Saska, Brunšvicka a Weimarska. Napoleon porazil pruskú armádu Fridricha Wilhelma pri Jene a Auerstädte (4. - 10. 10. 1806), čo fakticky znamenalo, že sa stal pánom celého Nemecka s výnimkou malého územia vo východnom Prusku, kam sa uchýlil porazený Fridrich Wilhelm.
V obsadenom Berlíne vyhlásil Napoleon kontinentálny systém, ochrannú blokádu proti anglickému tovaru. Chcel tým zaistiť odbyt priemyselného a poľnohospodárskeho francúzskeho tovaru na dobytých územiach. V praxi to znamenalo, že všetky prístavy a celé pobrežie európskeho kontinentu bolo pre obchod s Veľkou Britániou uzavreté. Vylúčenie britskej konkurencie malo spočiatku pozitívne účinky. Francúzsko získalo nové trhy a podnietil sa rozvoj priemyslu a obchodu v Európe. Čoskoro sa však prejavili aj negatívne stránky blokády – vzrástla korupcia, čierny trh aj dopyt obyvateľstva po koloniálnom tovare.
Štvrtá koaličná vojna sa skončila podpísaním tilsitského mieru v júni 1807.
Prusko bolo donútené odstúpiť všetky svoje územia na západ od Labe a spolu s Hannoverskom, dobytom od anglického kráľa, tak vytvorili westfálske kráľovstvo na čele s Napoleonovým bratom Jerômom. Z niekdajšieho pruského záboru Poľska vzniklo veľkovaršavské vojvodstvo na čele so saským kráľom, Napoleonovým spojencom. Pre Rusko boli podmienky mieru oveľa miernejšie, muselo sa iba vzdať Iónskych ostrovov a Napoleon sa zaviazal, že ho bude podporovať ako proti Turecku, tak i proti Švédsku. Na oplátku mu Rusko sľúbilo podporu v boji proti Anglicku pripojením sa ku kontinentálnemu systému. Blokáda však bola neúčinná, pokiaľ pre Anglicko zostávali otvorené portugalské a španielske prístavy.
Zmluvou so Španielskom si Francúzsko zabezpečilo voľný prechod jeho územím s cieľom obsadiť Portugalsko. Využil rozpory medzi španielskym kráľom Karolom IV. a jeho synom Ferdinandom a obratnou politikou ich donútil zrieknuť sa trónu v prospech jeho brata Jozefa Bonaparteho. Čoskoro však proti nemu vystúpil španielsky ľud a po anexii pápežského štátu a zajatí pápeža (1809) sa odpor hlboko veriacich Španielov ešte vystupňoval.
Jozef Bonaparte
Zaujatie francúzskej armády Španielskom sa rozhodol využiť rakúsky cisár, ktorý v roku 1809 vyhlásil Francúzsku vojnu. Napoleon utrpel porážky pri Aspeme a Estlingene a až po príchode posíl dokázal vojsko arcivojvodu Karola 6. 7. 1809 poraziť pri Wagrame. Viedenským mierom muselo v roku 1809 odstúpiť varšavskému veľkovojvodstvu časť Haliča a Krakov, Bavorsku Salzbursko, Innskú štvrť a Severné Tirolsko, Taliansku Južné Tirolsko a dalmátske územia sa dostali pod francúzsku správu. Rusko bolo za svoju neutralitu odmenené Tarnopoľom.
Nezhody Ruska a Francúzska v otázkach Poľska a Turecka v kombinácii so zlou hospodárskou situáciou však Rusko donútili k zrušeniu kontinentálnej blokády. V júni 1812 francúzska armáda, nazývaná aj Grande Armeé, Veľká armáda (mala asi 610 000 vojakov) bez vypovedania vojny prekročila pohraničnú rieku Neman a vtrhla do Ruska. Cieľom bolo čo najrýchlejšie dobytie Moskvy. Taktika ruského vojska na čele s generálom Michailom Illarionovičom Kutuzovom spočívala v ustupovaní na východ a vyhýbaní sa rozhodujúcej bitke.
Generál Kutuzov
Po bitke pri Borodine 7. 9. 1812 Napoleon opustenú Moskvu napokon obsadil, ale požiar mesta v kombinácii so skorým príchodom zimy a zlej situácie v zásobovaní vojska donútili Napoleona ju čoskoro opustiť. Ustupujúce vojsko trpiace zimou, hladom a chorobami, rovnako ako neustálymi prepadmi ruských jednotiek, sa po bitke pri rieke Berezine (26.-29. 11. 1812), zredukovalo na cca. 30 000 mužov. Napoleon opustil svoje jednotky a vrátil sa do Paríža zreorganizovať silne otrasenú vládu.
Po správach o katastrofe francúzskej armády v Rusku vypuklo v roku 1813 množstvo protifrancúzskych oslobodzovacích vojen. Ako prvé vyhlásilo vojnu Prusko, ku ktorému sa pridali aj Rakúsko a Bavorsko. 16. - 19. 10. 1813 sa pri Lipsku uskutočnila tzv. bitka národov, ktorej sa zúčastnilo viac ako pol milióna vojakov.
Bitka pri Lipsku
Napoleon v nej napokon skončil ako porazený spojeneckým vojskom Ruska, Rakúska a Pruska a dôsledkom bolo zrútenie sa jeho panstva v Nemecku, rozpustenie rýnskeho spolku a oslobodenie Holandska a severného Talianska.
30. 3. 1814 vstúpili spojenecké jednotky do Paríža. Napoleon abdikoval (ako exil mu bol poskytnutý ostrov Elba). Vo Francúzsku sa vytvorila dočasná vláda, ktorá povolala na trón Ľudovíta XVIII., brata popraveného Ľudovíta XVI.
30. 5. 1814 bol podpísaný parížsky mier. Obnovili sa ním francúzske hranice z roku 1792, Veľká Británia získala Maltu (a vrátila Francúzsku kolónie v Afrike, Ázii a Amerike). Signatári zmluvy sa vzdali vzájomných finančných nárokov a zaviazali sa vyslať svojich reprezentantov na viedenský kongres, na ktorom mali byť prerokované ďalšie podrobnosti.
Napoleonovi sa však podarilo šikovne využiť nezhody, ktoré na kongrese medzi veľmocami zavládli, utiekol z Elby a 1. 3. 1815 sa vylodil vo Francúzsku. Kráľovské vojsko sa pridalo na jeho stranu a umožnilo mu tak cestu do Paríža, kde na sto dní obnovil cisárstvo. Jeho návrat opäť stmelil predošlých spojencov, ktorí vytvorili novú protinapoleonskú koalíciu. Napoleonove stodňové cisárstvo sa skončilo jeho porážkou v bitke pri Waterloo 16. - 19. 6. 1815. Víťazstvo britsko – pruských vojsk znamenalo definitívnu Napoleonovu porážku. Druhý parížsky mier 20. 11. 1815 vrátil Francúzsko do hraníc z roku 1790. Cisár abdikoval a bol vypovedaný na ostrov Svätá Helena, kde 5. 5. 1821 zomrel.
Otázky:
1. Kto velil britskej flotile pri Trafalgare?
2. Kedy sa uskutočnila bitka pri Ulme?
3. Definuj pojem kontinentálny systém
4. Ako sa volal slávny veliteľ ruských vojsk, ktorý čelil Napoleonovi pri jeho vpáde do Ruska?
5. Ktorá bitka je nazývaná „bitka národov“, ktorá „bitka troch cisárov“ a kedy sa uskutočnili?
Literatúra:
Hečková, J.,Marci, Ľ.,Slneková, V., Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 2007
Maurois, André: Dějiny Francie, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1994
Kolektív autorov: Dějiny Francie, Svoboda, Praha, 1988