Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

 

 

Sociálna interakcia


Sociálna výmena je charakterizovaná rôznymi vzťahmi, do ktorých sa jednotlivec dostáva v rámci sociálneho prostredia, jedná sa tu o výmenu rozličných informácií, prebiehajúcich medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi v určitej sociálnej situácii. Vzťahy akéhokoľvek typu sú podmienené mnohými faktormi (prostredia, samotnej situácie, osobnostnými faktormi a pod.), pričom sociálna interakcia je tvorená troma zložkami – sociálnym vnímaním a poznávaním, sociálnou komunikáciou a sociálnym správaním – vždy, keď sa jednotlivec stretne s iným človekom alebo skupinou, začne proces vnímania (pomocou zmyslov), a zároveň si začne o svojom náprotivku vytvárať určitý obraz, na základe ktorého s ním komunikuje a volí určité správanie.


 

1. Sociálne vnímanie a poznávanie


Základom poznávania sociálneho prostredia a jeho zložiek je sociálna percepcia, pričom subjektom aj objektom vnímania je jednotlivec, sociálne skupiny alebo spoločenstvá. Počas procesu vnímania získavame informácie o jednotlivcoch aj skupinách, na ich základe a za prispenia psychických procesov (myslenia, pamäte, pozornosti...) si interpretujeme vnímané objekty a sociálne udalosti – sociálne poznávanie (viac je zaužívaný pojem sociálna percepcia pre vnímanie aj poznávanie).

Súčasťou sociálnej percepcie je vytváranie obrazu o inej osobe alebo skupine. Vytvorený obraz (dojem) závisí nielen na informáciách, ktoré získal jednotlivec svojimi zmyslami, ale aj od predstavy, ktorú jednotlivec má o danej osobe, od situačných faktorov sociálneho poznávania a charakteristike subjektu percepcie.

Pri sociálnom vnímaní a vytváraní dojmu sa uplatňujú tieto determinanty:

 

  1. haló efekt – ide o hodnotenie ľudí, pri ktorom jediná črta osobnosti pôsobí tak dominantne, že ostatné črty sú v pozadí. V podstate ide o chybu pri hodnotení ľudí. Energické vystúpenie rečníka vytvára obraz pevného a silného človeka, osoba s nepríjemným hlasom vzbudzuje dojem záporných povahových vlastností a pod. Človeka, ktorý s nami v niečom súhlasí, máme tendenciu považovať za inteligentného a naopak, ak sa niekto sťažuje, alebo je v opozícii, hodnotíme ho zápornejšie;

  2. prvý dojem – súvisí s haló-efektom. Človek má tendenciu hodnotiť inú osobu na základe uchovaného prvého dojmu aj v nasledujúcich stretnutiach. Aj keď jednotlivec si rozumovo uvedomuje, že nie je možné poznať druhého človeka počas prvého kontaktu, dojem, ktorý si vytvorí za 30 sekúnd až 4 minúty, je veľmi trvácny. Hlavne pokiaľ sa jedná o negatívny prvý dojem, je veľmi ťažké ho neskôr zmeniť. Tento aspekt sociálnej percepcie sa využíva hlavne pri krátkodobej komunikácii – v médiách, na súdoch a pod. Pod vplyvom prvého dojmu sa tiež človek dokáže zamilovať na prvý pohľad;

  3. jednostrannosť vnímania a neúplnosť informácií – jedná sa o jednostranné vnímanie človeka, všímanie si len istých znakov a prejavov. Tým sa nevytvára komplexný obraz o človeku. Niektorí ľudia v rôznych situáciách konajú tým istým osvedčeným spôsobom, aby o sebe vytvorili určitý obraz. O komplexný obraz niekedy človek nemá ani záujem, hlavne ak si chce udržať bezproblémový alebo idealizovaný pohľad (napr. pri romantickej láske);

  4. nápadnosť prejavov – fyzická nápadnosť a nápadnosť správania vedú k silnejšiemu vzbudeniu a zacieleniu pozornosti, čo má silnejší vplyv na utváranie dojmu o človeku.


 

2. Sociálna komunikácia


Komunikácia je proces odovzdávania a prijímania informácií vo verbálnej alebo neverbálnej podobe v priamom alebo nepriamom styku.

Komunikačný proces sa skladá z určitých zložiek, pričom účinok informácie závisí od všetkých zložiek. Jedná sa o:

 

  1. komunikátor – jednotlivec (osoba), od ktorej vychádza informácia

  2. komunikant – osoba, ktorá informácie prijíma

  3. komuniké – obsah odovzdávanej informácie

  4. komunikačný kanál – spôsob prenosu informácie

 

Pri komunikácii poznáme nasledujúce typy: formálnu komunikáciu (je daná štruktúrou formálnej skupiny a funkčnou rolou jej členov) a neformálnu komunikáciu (realizuje sa v rámci neformálnych vzťahov).

Formy komunikácie predstavuje komunikácia verbálna a neverbálna (viď učivo Neverbálna komunikácia). V rámci verbálnej komunikácie rozlišujeme komunikáciu:

 

  1. kruhovú – jednotlivec bezprostredne komunikuje s najbližšími susedmi

  2. ohniskovú – jedna osoba je v centrálnom postavení a ostatné osoby komunikujú cez ňu. Centrálna osoba na základe prijatých informácií od ostatných uskutočňuje rozhodnutia a odovzdáva ich zase ostatným osobám.

  3. reťazovú – informácie sa odovzdávajú najbližšiemu susedovi

  4. všekanálovú – komunikuje tu každý s každým


 

3. Sociálne správanie


Sociálne správanie je vyjadrením vonkajších prejavov ľudí, ktoré vznikajú pri vzájomnom styku. Podľa správania možno usúdiť, aký je vzťah medzi ľuďmi v sociálnom prostredí, ktorí sú vo vzájomnej interakcii.

Správanie v skupine je podmienené súborom noriem a pravidiel, ktoré medzi iným určujú aj to, čo je očakávané a nežiadúce správanie. Vo vzťahu k sociálnym normám je zavedený v sociálnej psychológii pojem deviácia (obecne odklon, odchýlenie), ktorý označuje stupeň odklonu od určitej normy. Reakciou skupiny alebo spoločnosti na deviáciu je liečenie, náprava, izolácia, prevýchova alebo potrestanie tých, čo porušili normy. Deviácia môže byť záporná aj kladná. Pod zápornú patrí napr. fajčenie marihuany, požívanie drog, podvody, nevera, pohlavná promiskuita a pod. Kladným deviantom môže byť napr. jednotkár v triede, „ide nad dodržiavanie normy“. Deviácie závisia od miesta a času – to, čo je dnes normálne, mohlo byť pred sto rokmi deviáciou a tiež to, čo je normálne v Európe, môže byť deviáciou v Afrike.

K formám sociálneho správania patrí kooperácia, súperenie, hostilita a prosocialita.

 

Kooperatívne správanie pomáha dosiahnuť spoločné ciele v skupine. Je podmienené osobnostnými faktormi členov skupiny, situačnými faktormi a faktormi, ktoré sa viažu na samotnú realizovanú úlohu. Medzi osobnostné faktory patrí najmä potreba a schopnosť kooperácie, potreba začlenenia, spolupatričnosti, uznania a pod. Situačné faktory sú: zloženie skupiny, ujasnenosť cieľov a poslania skupiny, vzájomné vzťahy medzi jednotlivými členmi skupiny, súdržnosť skupiny ako celku a iné. Úlohové faktory súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, náročnosťou, významom pre jednotlivých členov skupiny.

 

Súperenie je založené na snahe jednotlivca alebo skupiny dosiahnuť lepší výkon a byť lepší ako iný jednotlivec alebo iná skupina. Súperenie môže prebiehať aj v rámci jednej skupiny, kde sú v stave súperenia jednotliví členovia skupiny. Táto situácia môže viesť k narušeniu vzťahov v skupine, v krajnom prípade až k rozpadu skupiny. Naopak súperenie medzi jednotlivými skupinami vedie skôr k zvýšeniu vnútornej súdržnosti v skupine a k aktivizovaniu sa v smere cieľa.

 

Hostilné správanie je správanie nepriateľské a útočné, ktoré je orientované na poškodenie alebo ublíženie inému. Prejavy hostility sú rôzne, od verbálnych prejavov (posmech), psychického zraňovania, prejavov nenávisti a končiac až fyzickou likvidáciou. Toto správanie má pôvod v osobnosti človeka, v jeho agresivite. Do skupiny agresívneho správania patrí napr. šikanovanie, mobbing alebo bossing. Šikanovanie sa prejavuje v armáde, v školskom kolektíve a pod., je skôr fyzického charakteru. Mobbing predstavuje v podstate psychický teror na pracovisku, ktorý sa zameriava na zničenie dobrej povesti určitej osoby, sabotovanie jej práce alebo znepríjemňovanie pracovných podmienok do takej miery, aby sabotovaný nemohol dobre odviesť svoju prácu. Bossing predstavuje podobný spôsob správania ako je mobbing, ale správa sa tak nadriadený voči podriadenému (prideľovanie podradnej práce v nadmernom množstve, neustála kontrola, nepočúvanie argumentov, neustála kritika a pod.).

 

Prosociálne správanie sa vyznačuje činmi, ktoré vykonávame v prospech druhého bez toho, aby sme za to očakávali odmenu (nezištná pomoc). Môže sa tu jednať o darovanie niečoho, porozumenie pre situáciu a stav iného, podporu alebo ponuku ku spolupráci. Zdrojom tohto správania je najčastejšie altruizmus alebo empatia, ale môže to byť aj reciprocita (pomoc tomu, kto pomohol mne).

 

Špecifickým typom správania je správanie človeka v záťažových situáciách (frustrácia, deprivácia, stres, konflikt). Človek môže reagovať na stres negatívne (agresívne správanie, neagresívne správanie – únik, návrat k predošlým formám správania, potlačenie túžob a potrieb z vedomia...) alebo pozitívne (prekonanie zaužívaných mechanizmov, prijatie jedného správneho riešenia, racionálne zvažovanie a pod.)


 

Sociálne prostredie


Sociálne prostredie je charakterizované určitou štruktúrou, pričom útvary v nej zoskupené, či na úrovni mikroprostredia alebo makroprostredia, významne vplývajú na správanie a prežívanie jednotlivca. Sociálne prostredie človeka tvorí rodina a sociálne väzby k blízkym osobám, miesto, kde pracuje, vzdeláva sa a realizuje bežné sociálne aktivity.

Sociálne prostredie môžeme deliť na skupiny malé a veľké. Každý človek sa počas života stáva členom niekoľkých sociálnych skupín a každá z nich viac či menej pôsobí na jeho vývin. Ako člen skupiny si vytvára vzťah k ostatným členom, pôsobí na nich a súčasne oni pôsobia na neho. Skupina nie je náhodné zoskupenie ľudí, ale sú to jedinci, ktorí majú k sebe vzťah. Sociálna skupina je teda určité množstvo osôb spojených systémom vzťahov, ktoré môže a nemusí byť kontrolované inštitúciami, má nejaké hodnoty a líši sa od ostatných skupín. Každá skupina uspokojuje nejaké potreby svojich členov, posilňuje ich sebavedomie.


 

 

1. Malé a veľké sociálne skupiny


Malé sociálne skupiny (mikroskupiny)

 

Tvoria ich minimálne dvaja ľudia a maximálne 30-45 ľudí, ich dôležitým znakom je, že sa všetci v skupine navzájom poznajú. Ďalšími dôležitými znakmi sú komunikácia v rámci skupiny tvárou v tvár, spoločné ciele a normy skupiny, stotožnenie vlastných záujmov so záujmami skupiny, deľba činnosti v skupine, štruktúrované vzťahy na základe pozícií a rolí členov skupiny, vedomie súdržnosti a prináležitosti do skupiny.

Malé sociálne skupiny môžeme deliť podľa rôznych kritérií na:

 

  1. reálne a umelé – pričom reálne delíme na primárne a sekundárne. Primárne sú základným prostriedkom socializácie každého jednotlivca. V primárnej skupine sú medzi členmi bližšie vzťahy, komunikuje sa tu tvárou v tvár, patrí sem rodina, partia. Sekundárna skupina nevzniká dobrovoľne, je vytvorená. Má zreteľnú štruktúru a zvyčajne aj cieľ. Vplyv na jedinca nie je až taký výrazný;

  2. členské a referenčné – členské skupiny sú tie, ktorých je človek členom a referenčné sú tie, ktoré sú pre človeka príťažlivé, hodnotí ich pozitívne, nie je ich členom, ale chcel by sa ich členom stať;

  3. formálne a neformálne – vo formálnej skupine je postavenie jednotlivých členov určené, ich roly sú vymedzené. Formálna skupina plní spoločenské ciele a má pevnú organizáciu. V neformálnej skupine sú vzťahy medzi jednotlivými členmi osobné, nie sú predpísané. Pozície členov sú dané ich vlastnosťami a väzbami medzi členmi;

  4. vlastné a cudzie – rozlišujú sa podľa jednotlivca, vlastné sú tie, pri ktorých človek hodnotí, že k nim patrí a pociťuje to tak a cudzie sú skupiny ľudí, ku ktorým jednotlivec nepatrí;

  5. stále a časovo limitované – stále trvajú po celý život, časovo limitované trvajú len určitý čas.


 

Veľké sociálne skupiny

 

Veľké sociálne skupiny zahŕňajú veľký počet ľudí, ktorí sa nemusia navzájom poznať, nie sú v bezprostrednom kontakte a priamo navzájom nekomunikujú. Členov týchto skupín spájajú hlavne názory, normy, spoločný pôvod, pobyt a pod. Môžu mať davový alebo masový charakter, jedná sa o kmene, rasy, náboženské zoskupenia, politické hnutia a pod.


 

2. Sociálny vplyv


Vplyv každej skupiny je závislý na druhu a charaktere skupiny. Malé a veľké sociálne skupiny pôsobia rôznymi spôsobmi na svojich členov. Z pohľadu na správanie a prežívanie jednotlivca je najvýznamnejší vplyv malej sociálnej skupiny.


 

Typy sociálneho vplyvu


Najvýznamnejšou črtou fungovania malej sociálnej skupiny je jej vplyv na členov. Sociálny vplyv je najvýraznejší v neformálnych skupinách, kde sú bezprostredné vzťahy a človek má záujem o miesto v nich, na rozdiel od formálnych skupín, kde jednotlivci plnia rôzne príkazy a povinnosti za účelom splnenia cieľa skupiny a dodržiavania stanovených noriem.

Sociálny vplyv má viaceré formy, patrí sem napr.:

 

  1. sociálna facilitácia – vyjadruje vplyv prítomnosti iných ľudí na správanie jednotlivca. Skupina pôsobí na svojho člena istým spôsobom už vtedy, keď tento člen v prítomnosti iných vykonáva istú činnosť samostatne a nezávisle na ostatných;

  2. sociálne zaháľanie – dochádza tu k nižšiemu výkonu jednotlivca v skupine v porovnaní s jeho výkonom osamote. Znižuje sa motivácia a človek pracuje s nižším nasadením. Sociálne zaháľanie sa vyskytne hlavne vtedy, keď zadaná úloha nie je pre jednotlivca významná a príťažlivá, keď nemá kritériá pre hodnotenie práce celej skupiny, keď je presvedčený, že ho nemôže hodnotiť niekto iný porovnaním s inou osobou alebo inou skupinou;

  3. skupinová polarizácia – charakterizuje sa ako posun (zosilnenie) názorov pod vplyvom skupiny v ich pôvodnom smere. Nastáva najmä vtedy, ak niektorí členovia skupiny mali už zaujaté určité stanovisko k nejakému problému prv, ako sa o probléme v skupine rozprávalo. Je zaujímavé, že skupina môže postupovať pri rozhodovaní riskantnejšie ako jednotlivec (aj keď sa vyskytuje aj situácia, že skupina volí opatrnejší postup ako jednotlivec). Zdroj skupinovej polarizácie je sociálne porovnávanie – jednotlivec má tendenciu vnímať sa a prezentovať sám seba v sociálne žiaducom svetle, každý chce byť odlišný a lepší ako iní ľudia.

  4. deindividualizácia – jedná sa o zníženie úrovne alebo úplnú stratu sebauvedomenia, ktorá sa prejavuje ako strata zmyslu vlastnej individuality. V kontexte skupiny dochádza k znižovaniu uvedomovania si sociálnej zodpovednosti a obáv z represálií za určité činy. Deindividualizáciu môžu ovplyvňovať dve zložky sebauvedomovania – verejné (sociálne), kde sa znižuje zodpovednosť za vykonané činy, jednotlivec sa domnieva, že jeho správanie zanikne v skupine a má oslabené očakávania postihu za svoje činy a osobné, kde sa jednotlivec stotožňuje so skupinou a má znížené uvedomovanie si osobných aspektov.


Poddajnosť voči vplyvom skupiny, zrieknutie sa vlastných názorov, postojov a prispôsobenie sa názorom a postojom skupiny, sa nazýva skupinovou konformitou. Zjednodušene, jedná sa o jav, kedy skupina vyvíja tlak, aby sa jej člen správal tak, ako celá skupina. Pokiaľ jednotlivec podľahne vplyvu skupiny, jedná sa o konformného člena skupiny. U nekonformného člena dochádza k nedodržaniu, porušeniu, odchýleniu sa alebo neprispôsobeniu sa normám platným v sociálnom zoskupení. Väčšinou sa nedodržiavajú druhy noriem so slabšími sankciami. Nezávislý člen skupiny si udržiava svoj názor aj napriek skupinovému tlaku a kolektivisticky autonómni členovia skupiny sa postavia proti skupine vtedy, keď skupina vyžaduje správanie, ktoré nie je v zhode so skupinovými normami a hodnotami v spoločnosti. Konformita závisí od atraktívnosti skupiny, jej autority či sankcií. Ak jednotlivcovi na skupine záleží, skôr sa prispôsobí. Jedná sa napr. o situáciu, keď sa nachádza v kolektíve partnerových priateľov.



3. Postoje a ich zmena


Postoje sú relatívne stále psychické sústavy vyjadrujúce vzťah človeka ku svetu a jeho zložkám. Sociálna psychológia sa zameriava na utváranie a zmenu postojov. Človek sa s postojmi nerodí a utváranie postoja súvisí s napodobňovaním, preberaním rolového správania, vlastnosťami osobnosti a pod. A hoci sú postoje relatívne ustálené sústavy hodnotenia, predsa sa v priebehu života jednotlivca menia, ba dokonca môžu prechádzať až do protikladu. Ak sa zmena realizuje v smere existujúceho postoja (väčšinou ide o zmenu intenzity postoja), jedná sa o súrodú zmenu, ak proti smeru existujúceho postoja, ide o zmenu nesúrodú. Zmena postoja závisí od vlastností postojov (napr. vyhranenosti, intenzity, stupňa racionality a pod.), vlastností osobnosti, príslušnosti k sociálnej skupine, zdroja a formy predkladania informácií.

Podiel sociálnych skupín na zmene postoja je významný, lebo pre skupinu je charakteristický určitý postoj, okolo ktorého sa zhlukujú aj postoje jej členov. Ak jednotlivcovi záleží na členstve v skupine, bude uprednostňovať postoj skupiny. Dôležitá je aj súdržnosť skupiny a rozhodnutie o zmene postoja závisí aj na vodcovi skupiny alebo významných osôb v skupine.

Zmenu postoja ovplyvňuje aj komunikácia v sociálnom prostredí, pričom zmena závisí od komunikačného prostriedku, komunikátora (toho, čo odovzdáva informácie), od povahy situácie, v ktorej sa komunikácia odohráva a od formy a obsahu správy.

 

 

4. Sociálne normy a očakávania skupiny


V každej skupine existujú normy, podľa ktorých sa členovia skupiny správajú. Skupinové normy predstavujú systém požiadaviek a pravidiel kladených na členov skupiny. Vo formálnych skupinách sú tieto normy písané, v neformálnych nie. Skupinové normy pôsobia na správanie a konanie členov skupiny, majú motivačný vplyv a vytvárajú hodnotiacu škálu pre sebahodnotenie. Obsahujú:

 

  1. žiaduce a zavrhované správanie;

  2. kritériá pre hodnotenie konkrétnych foriem správania – spoločenská kontrola;

  3. sankcie a tresty za nedodržanie noriem (irónia, posmech, fyzické tresty, finančný postih, vylúčenie zo skupiny...).

 

Širšia spoločenská norma správania, ktorá platí v určitom kultúrnom prostredí, sa nazýva kultúrny vzorec. Je to systém, ktorý tvoria:

 

  1. obyčaje, zvyky – ich zdrojom je tradícia, určujú, čo sa v určitej situácii patrí a čo nie;

  2. mravy – vymedzujú morálne a nemorálne správanie v danej kultúre;

  3. zákony – určujú prípustnosť a neprípustnosť, presne stanovujú, čo sa v danej kultúre smie a čo nesmie, pričom ich porušenie je trestané v rámci inštitucionalizovaných právnych postupov;

  4. tabu – sú to najsilnejšie sankcionované normy, ktorých porušenie je chápané ako patologický prejav. Vymedzujú, čo je v danej kultúre najviac v rozpore so spoločenským vedomím a morálkou.


 

5. Úloha informácií, emócií a sociálnych potrieb jednotlivca v podmienkach sociálneho vplyvu


Významným prvkom sociálneho vplyvu sú informácie podávané členom sociálnych skupín priamo alebo nepriamo. Priame odovzdávanie informácií smerom od komunikátora (zdroja informácií) ku komunikantovi (prijímateľovi informácií) je výraznejšie, než použitie nepriameho komunikačného kanála, ktorým je rozhlas, televízia a pod. Taktiež dochádza k zvýšeniu vplyvu vtedy, ak komunikátor je človek, ktorý je sám dobre informovaný o probléme a dokáže poukázať na problém, ktorý je obsahom informácie, z viacerých strán, a taktiež sa tu jedná o vierohodnú osobu. Dôležitá je aj persuázia – presviedčanie.

V sociálnom vplyve má výrazné postavenie aj emocionálne pôsobenie. Vplyv umocnený emocionálnym pôsobením je najsilnejší u detí a mládeže, ktoré sú najviac náchylné na ovplyvnenie citmi a emóciami, najmä pokiaľ sa viažu k objektu ich postoja. Emočné ovplyvňovanie poznáme aj u veľkých sociálnych skupín, kde najvýraznejšími mechanizmami sú sugescia a nákaza.

Sociálne potreby človeka sú východiskovými motivačnými činiteľmi ľudskej spoločenskej činnosti. Ich uspokojovanie sa viaže na skupiny, členmi ktorých je daný jednotlivec. Ak mu sociálne prostredie postaví prekážku do cesty vedúcej k uspokojeniu potrieb, vzniká frustrácia (napr. v dôsledku neprijatia za člena). Najhlavnejšou potrebou je potreba afiliácie – potreba sociálneho prostredia. Táto potreba sa uspokojuje členstvom v sociálnej skupine, kde jednotlivec získava ochranu, postavenie a uplatnenie, z čoho pramení jeho pocit istoty a bezpečnosti.



Otázky na zopakovanie:


  1. Ktoré zložky tvoria sociálnu interakciu?

  2. Čo je to „haló-efekt“?

  3. Aké sú to malé a veľké sociálne skupiny?

  4. Ako tieto skupiny ďalej členíme?

  5. Aké je to sociálne prostredie? Ako ho členíme?

  6. Ako definujeme a aké formy má sociálny vplyv?

  7. Čo je šikana, mobbing a bossing?

  8. Ako by ste riešili šikanovanie spolužiaka v škole?

  9. Čo je to kultúrny vzorec? Ako funguje?


Použitá literatúra:

  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005

  4. Barát, P. a kol., Náuka o společnosti, Enigma, Nitra, 2005

  5. Paulička, I., Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha, 2005.

  6. http://sk.wikipedia.org

  7. http://www.sppresov.szm.sk/doklady/zs/soc/sociologia_vypracovane_otazky.doc