Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom (asi kurdského pôvodu) v roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zmenšilo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (Akka) v Sýrii. Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ loďami na východ) vydali cez Balkán na Blízky východ. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Filip II. dobyl Akkon a potom sa vrátil domov. Richard I. Levie srdce sa márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto v roku 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema.
Štvrtá výprava (1202-1204)
ktorú vyhlásil roku 1199 pápež Inocent III. mala výlučne koristnícky charakter. Križiaci dobyli Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše. Po vzbure miestnych obyvateľov proti nadvláde cudzincov a následnom opätovnom dobytí Carihradu v roku 1204, vytvorili križiaci na mieste Byzantskej ríše na 50 rokov (1204-1261) tzv. Latinské cisárstvo a niekoľko menších panstiev.
Detská výprava (1212)
Jej organizátori tvrdili, že nevinné deti (vo veku 8-12 rokov) pre svoju mravnú čistotu (nezaťažené hriechmi) môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Kým výpravu francúzskych mladých ľudí sa podarilo zastaviť ešte v Marseille, dostali sa „vojská“ (asi 7000 detí - iné pramene 12000) z rýnsko-lotrinskej oblasti do Janova. Keďže si nemohli dovoliť plavbu na lodi, niektorí sa vrátili domov, niektorí išli do južného Talianska a ostatných lodiarski špekulanti (ktorí mali zabezpečiť ich prevoz) predali do otroctva do Egypta alebo severného Francúzska.
Piata výprava (1217 - 1221)
Bola nazývaná tiež Výprava uhorského kráľa Ondreja II.(niekedy sa za oficiálnu križiacku výpravu nepovažuje). Spolu s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. vyrazili zo Splitu do Svätej zeme, kde z Akkonu podnikli tri neúspešné výpravy proti Saracénom (stredoveké označenie pre Arabov). Jediným úspechom výpravy bolo obsadenie opevnenej obchodnej osady Damietta (dnes Dimját) vo východnej časti nílskej delty.
Šiesta výprava (1228-1229)
nazývaná Výprava Fridricha II. alebo Piata výprava, je zaujímavá tým, že došlo prvýkrát k pokusu o diplomatické dosiahnutie križiackych cieľov. Fridrich roku 1229 podpísal s egyptským sultánom Kamelom (synovcom Saladina) v egyptskej Džafe zmluvu, podľa ktorej sa podarilo opäť dočasne (do roku 1244) získať Jeruzalem (okrem dvoch budov), Betlehem a Nazaret, vrátane spojenia s pobrežím. Napriek pápežovmu odporu sa Fridrich v Jeruzaleme potom dal korunovať za kráľa, ale o šesť mesiacov neskôr po kritike obyvateľstva odplával domov.
Siedma výprava (1248-1254)
nazývaná tiež Šiesta výprava, viedol ju francúzsky kráľ Ľudovít IX.(neskôr vyhlásený za svätého a dostal prezývku Svätý), ktorý chcel útokom na Egypt znovu získať Jeruzalem. Pri ťažení na Káhiru ho v apríli 1250 Egypťania porazili a zajali. Po zaplatení vysokého výkupného odplával do Akkonu, odkiaľ do roku 1254 ovládal Palestínu.
Ôsma výprava (1270)
nazývaná tiež Siedma výprava. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. sa vypravil na svoju druhú križiacku výpravu, ale v Tunise (egyptské územie) sa nakazil morom a zomrel . Križiacku výpravu zrušili.
Koniec výprav
V roku 1289 padla križiacka pevnosť Tripolis a v máji 1291 aj Akkon, posledná kresťanská bašta v Palestíne. Palestínu potom križiaci vydali bez boja. Preto aj rok 1291 považujeme za koniec križiackych výprav do prednej Ázie.
Dôsledky križiackych výprav
vzrástol vplyv a bohatstvo cirkvi a pápeža
západoeurópske krajiny sa zmocnili obchodných ciest po Stredozemnom mori, ktoré boli predtým v rukách hlavne Byzancie
talianske mestá Benátky a Janov zaznamenali veľký rozvoj, čo neskôr uľahčilo vznik prvých kapitalistických vzťahov v týchto mestách
Európania sa za križiackych výprav oboznámili s vyspelou arabskou kultúrou a výrobou: nové poznatky o výrobe skla, hodvábu, kobercov, stavbe veterných mlynov, zavodňovaní polí a.i.
novými plodinami pre Európanov boli špenát, citrusy, ryža a mak
nové vedomosti z rôznych vied – matematika, medicína, geografia, astronómia a.i.
začalo sa (podľa arabského vzoru) viacej dbať o hygienu – kúpele, čisté oblečenie a vzhľad.
Úlohy: 1. Čo sú križiacke výpravy a čo bolo ich symbolom?
2. Aké boli príčiny križiackych výprav?
3. Koľko bolo výprav a ktorí panovníci sa v nich zúčastnili?
4. Aké boli dôsledky križiackych výprav?
Použitá literatúra:
1. Múcska, V. a Skladaný, M.: Európa v období stredoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1996
2. Múcska, V. a Skladaný, M.: Dejepisná čítanka (2), Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2003
3. Chrisholmová, J.: Svetové dejiny v kocke, Mladé letá, Bratislava 1998
Obrazové materiály:
www.spsh.sk, www.milost.sk, www.esoterika.cz, www.stredovek.wz.cz