Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

 
 
1. Pracovné právo

Pracovné právo je taký druh práva, ktorý upravuje povinnosti a práva, ktoré vznikajú v oblasti pracovno-právnych vzťahov. Toto právo upravuje vzťahy zamestnancov a ich zamestnávateľov, zaoberá sa vznikom, trvaním a zánikom pracovného pomeru, popisuje práva a povinnosti zamestnancov a ich zamestnávateľov. Prameňom tohto práva je tak Ústava SR, ako aj Zákonník práce.

Účastníkmi pracovnoprávnych vzťahov sú na jednej strane zamestnanec a na druhej zamestnávateľ.

Zamestnanec je každá fyzická osoba, ktorá dosiahla 16 a viac rokov, má ukončenú základnú školskú dochádzku a vykonáva prácu, ktorá mu bola zadaná zamestnávateľom. Pracovať však môžu aj ľudia, ktorí majú menej ako 16 rokov, no ich práca je povolená len za istých podmienok (nižší pracovný čas, môže vykonávať len isté druhy práce a pod.).

Zamestnávateľ je buď fyzická osoba (a má minimálne 18 rokov), alebo právnická osoba (firma), ktorá zamestnáva minimálne jednu alebo aj viac fyzických osôb.

Vzťah, ktorý vzniká medzi zamestnávateľom a zamestnancom a je potvrdený zmluvou sa nazýva „pracovný pomer“. Pri pracovnom pomere zamestnanec vykonáva pracovnú činnosť podľa potrieb zamestnávateľa, pri rešpektovaní platných predpisov a nariadení. Všeobecne sa rozlišujú štyri druhy pracovných pomerov a to sú:

  1. Pracovný pomer na dobu určitú – je to taký pomer, pri ktorom zamestnanec pracuje u zamestnávateľa na vopred stanovené (ohraničené) obdobie. Tento druh pracovného pomeru je možné predĺžiť, no môže trvať maximálne tri roky. Ak aj po uplynutí tejto doby má zamestnávateľ záujem o prácu zamestnanca, musí tomuto upraviť pracovný pomer na pomer na dobu neurčitú.

  1. Pracovný pomer na dobu neurčitú – je to taký pracovný pomer, pri ktorom je zamestnanec zamestnaný u zamestnávateľa na dobu, ktorá nie ohraničená. Pri pracovnom pomere na dobu neurčitú alebo určitú má právo zamestnávateľ zamestnanca zamestnať na skúšobnú dobu, ktorá môže trvať maximálne 3 mesiace. V tejto lehote môže od pracovného pomeru odstúpiť jedna i druhá strana bez uvedenia dôvodu. Mimo nej musí zamestnávateľ vždy uviesť dôvod ukončenia pracovného pomeru.

  1. Pracovný pomer na kratší pracovný čas - je to taký pracovný pomer, pri ktorom zamestnávateľ zamestná zamestnanca na kratší pracovný čas ako ho stanovuje zákon.

  1. Pracovný pomer vo forme domáckeho zamestnanca – je pracovný pomer, ktorý vďaka vývoju moderných informačných technológií nachádza stále častejšie uplatnenie. Je to vykonávanie práce zamestnancom v istý pracovný čas u neho doma (napr.: telefonistka, novinár, programátor a iné).

 
V Slovenskej republike platí týždenný pracovný čas v rozsahu 40 hodín. V prípade mladších zamestnancov ako 16 rokov je to maximálne 30 hodín a 16-18 ročných to je maximálne 37,5 hodín za týždeň. Aj pracovný čas môžeme deliť podľa druhu práce, ktorú zamestnanec vykonáva. Tento môže byť pevný, nerovnomerný a pružný.

- Pevný pracovný čas stanovuje presný čas začiatku a konca vykonávanej práce (je to napr. od 7.00 do 15.30).

- Nerovnomerný pracovný čas je taký, ktorý nie je pevne stanovený a zamestnanec musí pracovať vtedy, keď si to zamestnávateľ vyžaduje. Tento druh pracovného času môžeme nájsť napr. v zdravotníctve, kde lekár musí pacientovi poskytnúť ošetrenie vtedy, keď si to vyžaduje pacientov stav.

- Pružný pracovný čas je taký, ktorého začiatok a koniec si určí sám zamestnanec. Môže začať napr. od 7.00 – 9.00 a skončiť 15.00 – 17.00. V rámci tohto určenia zamestnanec môže prísť do práce napr. o 9.00 a odísť z nej napr. o 15.00. Zamestnanec však musí dodržať mesačný resp. týždenný stanovený časový rozsah práce.

 
Pracovný pomer vzniká uzatvorením pracovnej zmluvy medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Táto musí obsahovať nasledovné informácie: – mzdu, pracovný čas, dobu, na ktorú je zmluva uzatvorená, miesto pracovného výkonu, informácie o skúšobnej dobe, dovolenke, pracovné zaradenie, deň nástupu do práce, základné identifikačné údaje tak zamestnávateľa ako aj zamestnanca. Riadne podpísanú pracovnú zmluvu vždy dostane tak zamestnávateľ ako aj zamestnanec.


Pracovný pomer zaniká niekoľkými spôsobmi a to:

  1. Dohodou – je to obojstranná dohoda zamestnanca a zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru. Dohoda vytýči čas, kedy pracovný pomer zanikne, ako aj odstupné, ktoré zamestnanec dostane (jeho výšku určuje zákonník práce a aj pracovná zmluva).
  2. Okamžitým skončením – je to také ukončenie pracovného pomeru, ktoré môže uplatniť tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ, musia však uviesť dôvod. (Dôvodov je hneď niekoľko napr.: zamestnávateľ uplatní okamžité ukončenie pracovného pomeru, keď zamestnanec hrubým spôsobom poruší tak bezpečnostné pravidlá práce, ako aj iné pracovné nariadenia. Zamestnanec uplatní okamžité zrušenie, keď napr. nedostane výplatu do 15 dní od uplynutia jej výplatného termínu.) Pri takomto ukončení prac. pomeru zamestnanec nemá právo na odstupné.
  3. Skončenie prac. pomeru v skúšobnej dobe – v skúšobnej dobe môže pracovný pomer ukončiť bez udania dôvodu tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ. Oznámenie o ukončení musí dostať jedna i druhá strana tri dni pred ukončením prac. pomeru. Ani v tomto prípade nemá zamestnanec nárok na odstupné.
  4. Výpoveďou – výpoveď môže podať tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ. Zamestnávateľ však musí uviesť dôvod výpovede, zamestnanec nemusí, ale stráca nárok na odstupné. Dôvody výpovede môžu byť rôzne a to napr. zrušenie firmy, porušenie pravidiel práce, nadbytočnosť a iné. Pracovný pomer sa pri výpovedi končí dňom uplynutia výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je ochranný prvok trvajúci zväčša 3 mesiace. Počas tejto lehoty musí zamestnávateľ nájsť za prepusteného zamestnanca nového (ak to je nevyhnutné), rovnako je to ochrana pre zamestnanca, ktorý si môže počas plynutia výpovednej doby hľadať nové zamestnanie.


Ochranná lehota – je tiež ochranný prvok, ktorý však chráni iba zamestnanca. Počas ochrannej lehoty nemôže zamestnávateľ dať zamestnancovi výpoveď. Ide pri tom o zamestnancov na materskej dovolenke, zamestnancov počas pracovnej neschopnosti či zamestnancov, ktorí sa starajú o dieťa mladšie ako 3 roky.


Pracovné právo upravuje aj povinnosti a práva zamestnancov ako aj zamestnávateľov.
 
Medzi povinnosti zamestnávateľa patrí napr.: že musí za odvedenú prácu platiť mzdu, musí zabezpečiť primerané podmienky na vykonávanie práce, zabezpečovať odborné semináre a zabezpečovať zvyšovanie odbornej praxe (napr. školeniami), zamedzovať diskrimináciu na pracovisku, informovať o dôležitých zmenách vo firme a v pracovnej oblasti, zabezpečovať zamestnancom všetky potrebné prostriedky na vykonávanie práce (tak pracovné ako aj ochranné).

K povinnostiam zamestnanca patrí: vykonávať poctivo stanovenú prácu v celom jej rozsahu a po celý určený čas, dodržiavať všetky nariadenia práce a bezpečnostné nariadenia, spolupracovať s ostatnými zamestnancami.

Práva zamestnanca sú: právo na mzdu, zdravotné poistenie, právo na odpočinok (činí 30 minút v rámci pracovnej doby), právo na dovolenku (4 týždne za kalendárny rok a po odpracovaní 15 rokov sa táto doba zvyšuje na 5 týždňov).

Záujmy zamestnancov v podniku zastávajú tzv. odborové zväzy, ktoré chránia záujmy zamestnancov, kontrolujú dodržiavanie všetkých predpisov a povinností zo strany zamestnávateľa.


 
2. Občianske právo

Občianske právo upravuje právo vo vzťahu k občanovi. Je to právo, ktoré je odvetvím súkromného práva. Ide pri ňom hlavne o naplňovanie občianskych práv, slobôd a ochranu osobnosti a majetku. Okrem toho upravuje základné vzťahy medzi občanmi, fyzickými a právnickými osobami aj vo vzťahu k štátu. Základným prameňom občianskeho práva je občiansky zákonník. Občiansky zákonník charakterizuje a upravuje právne úkony. Okrem občianskeho zákonníka je prameňom občianskeho práva aj ústava Slovenskej republiky a občiansky súdny poriadok. Účastníkmi občianskeho práva sú fyzická a právnická osoba.

Fyzická osoba je pri tom jednotlivec, ktorý má právnu spôsobilosť. Mať právnu spôsobilosť znamená mať v rámci občianskeho práva isté práva a povinnosti. Táto spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou. V rámci občianskeho práva poznáme ešte pojem „spôsobilosť na právne úkony“. Znamená to, že fyzická osoba (jednotlivec) je schopná svojím konaním a svojimi prejavmi vytvárať, rušiť alebo meniť právne vzťahy. Spôsobilosť na právne úkony vzniká dňom, kedy občan nadobudne plnoletosť a končí zvyčajne jeho smrťou. Spôsobilosť na právne úkony však nemusí skončiť dňom smrti, ale aj dňom kedy je človek vyhlásený za nespôsobilého na vykonávanie právnych úkonov. Stáva sa tak predovšetkým vtedy, keď je človek psychicky chorý a nedokáže svojimi prejavmi a svojím konaním vykonávať právne úkony. O nespôsobilosti na právne úkony rozhoduje jedine súd.

Právnická osoba – Pod právnickou osobou sa rozumie firma alebo organizácia, ktorá musí spĺňať isté náležitosti ako štatút, stanovy, organizačná štruktúra. Aj právnická osoba má právnickú spôsobilosť, nazýva sa ale právnou subjektivitou. Znamená to, že právnická osoba vystupuje v právnych vzťahoch pod hlavičkou firmy, alebo pod vlastným menom a nesie zodpovednosť za záväzky plynúce z právnych vzťahov. Právna subjektivita pritom vzniká dňom registrácie v obchodnom registri, naopak zaniká výmazom z obchodného registra. Za právnickú osobu rozhoduje valné zhromaždenie či predstavenstvo.

Vlastnícke právo – je súčasťou občianskeho práva. Toto právo sa zaoberá ochranou vecí vlastníka. Znamená to, že podľa ústavy, každý človek môže vlastniť majetok, užívať ho a nakladať s ním podľa svojho uváženia. Vlastnícke právo toto právo ochraňuje a upravuje jeho pravidlá. Vlastníctvo sa pri tom rozdeľuje na vlastníctvo podielové a bezpodielové. Podielové vlastníctvo je také, kde jednu vec (napr. dom) vlastní viacero vlastníkov, čiže je to vlastníctvo rozdelené medzi viaceré osoby, ktoré v ňom majú svoj podiel. Bezpodielové vlastníctvo je také vlastníctvo, ktoré možno vidieť u manželov. Čiže je to majetok, ktorý počas manželstva spoločne nadobudli.

Vlastníctvo istej veci, alebo majetku je možné získať darovaním (niekto sa rozhodne mi majetok darovať), ale aj kúpnou zmluvou (kúpim si majetok za peniaze), rozhodnutím istého štátneho orgánu (napríklad pri exekúciách a pod.) Majetok však možno získať aj dedením teda prechodom majetku zo zosnulého na pozostalého. Dedičstvom sa zaoberá ďalší druh práva dedičské právo. Rozoznávame pri tom štyri skupiny dedičov zo zákona:

1, manželka poručiteľa a jeho deti
2, manželka, rodičia poručiteľa, ostatní, ktorí žili aspoň rok pred smrťou v spoločnej domácnosti.
3, súrodenci a tí, ktorí aspoň jeden rok žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti.
4, prarodičia poručiteľa


Zákon však stanovuje možnosť zisku majetkom aj na základe testamentu. Testament napíše vlastník majetku a určí v ňom, kto má byť nasledovným majiteľom jeho majetku.


Záväzkové právo: Toto právo, alebo tieto práva sa dotýkajú predovšetkým zmlúv a z nich plynúcich záväzkov. Vystupuje tu dlžník (ten, ktorý sa zaväzuje vykonať predmet zmluvy, teda musí niečo vykonať, niečoho sa držať, poskytnúť) a veriteľ (ten, ktorý ma právo požadovať vykonanie predmetu zmluvy). Rozoznávame niekoľko druhov zmlúv a to:
  1. darovaciu zmluvu – vzťah: darca – obdarovaný
  2. kúpnu zmluvu – vzťah: predávajúci - kupujúci
  3. zmluvu o dielo – vzťah: zhotoviteľ – objednávateľ
  4. zmluvu o pôžičke – vzťah: veriteľ – dlžník
  5. nájomnú zmluvu – vzťah: prenajímateľ -  nájomca
  6. poistnú zmluvu – vzťah: poisťovateľ - poistenec


V rámci občianskeho práva dochádza k porušeniu zmlúv a vznikajú spory. Kvôli nim sa potom vedie občianske súdne konanie, ktoré má spory vyriešiť. Pri občianskom spore vystupujú dve strany: navrhovateľa odporca. Navrhovateľ je pritom ten, ktorý musí dokázať, že odporca voči nemu neplní povinnosti. Odporca je ten, ktorý musí dokázať, že všetky povinnosti voči navrhovateľovi si plní. Rozhodnutie občianskeho súdu je pri občianskych sporoch záväzné. Ten, ktorý súd „prehrá“, musí niesť sankcie. Sankcia znamená, že musí nahradiť škodu, alebo dať veci do pôvodného stavu, respektíve zaplatiť odškodné v istej výške. V prípade, že sa chcú strany dohodnúť mimo súdu, použijú tzv. zmier. Vtedy sa obe strany, t.j. navrhovateľ aj odporca, dohodnú mimosúdne, čo urýchli proces vyriešenia sporu.

 
V súvislosti s občianskym sporom sa vyskytujú dve spojenia a to:

  1. občianskoprávna zodpovednosť subjektívna – vzniká vtedy, keď niekto úmyselne poruší občiansky zákonník.

  1. občianskoprávna zodpovednosť objektívna – zodpovednosť za konanie bolo zapríčinené nevedomky.



3. Trestné právo

Trestné právo je súbor takých noriem, ktoré chránia nielen občana, ale aj štát pred nebezpečným (nežiaducim) konaním. Základnou zbierkou týchto noriem je pritom trestný zákonník, ktorý opisuje rôzne nežiaduce konania (trestné konania) a k nim prislúchajúce tresty. Základnými inštitúciami, ktoré sa zaoberajú trestným právom sú polícia, súdy, prokuratúra či ministerstvo spravodlivosti. Pri trestnom práve je nevyhnutné rozlišovať medzi trestným činom a priestupkom.

Priestupok je konanie v rozpore so zákonom, ktoré nie je závažné. Ide o drobné krádeže, ničenie vecí (avšak priestupok je to len vtedy, keď škoda, ktorá bola zavinená, nepresahuje výšku mesačnej minimálnej mzdy), dopravné priestupky, priestupky voči verejnému poriadku (napr. rušenie nočného pokoja) a pod. Sankcie týchto priestupkov môžu byť rôzne: napr. finančná pokuta, prepadnutie veci, danie do pôvodného stavu, verejné ospravedlnenie sa a pod. Za priestupok človek nemôže ísť do väzenia.

Trestný čin je na rozdiel od priestupku konanie, ktoré veľmi hrubo porušuje zákony štátu. Dôsledky takýchto činov sú veľmi závažné. Trestné činy sa kvôli rôznorodosti delia na nasledovné oblasti:
  1. hospodárske trestné činy – jedná sa o daňové podvody, neoprávnené podnikanie (napr. pašovanie cigariet za cieľom finančného zisku), falšovanie peňazí a iné.
  2. všeobecne nebezpečné trest. činy – ide o činy, ktoré ohrozujú bezpečnosť všetkých občanov a štátu samotného. Sú to činy ozbrojovania, ohrozovania zdravia, ohrozovania životného prostredia a iné.
  3. trestné činy proti republike - sú to špeciálne trestné činy. Do tejto kategórie patrí vlastizrada, terorizmus či vyzradenie štátneho tajomstva. Niektorých trestných činov sa môžu dopustiť iba istí zainteresovaní (štátne tajomstvo prezradia len ľudia, čo ho poznajú).
  4. trestné činy proti verejnému poriadku – krivá výpoveď, korupcia, neoznámenie trestného činu, zneužitie právomocí verejného činiteľa, útok na verejného činiteľa a iné.
  5. trestné činy proti mieru – mučenie, únos, vydieranie, terorizmus
  6. trestné činy proti rodine a mládeži – týranie, zanedbanie povinnej výživy, podávanie alkoholu mladistvým.
  7. trestné činy proti zdraviu a životu – vražda, pokus o vraždu, poškodenie zdravia.
  8. trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti - znásilnenie, únos, obmedzovanie slobody.
  9. trestné činy proti majetku - úžera, podvod.
  10. trestné činy proti ľudskosti – vojnové zločiny, mučenie, neľudské zaobchádzanie.
  11. vojenské trestné činy – konanévojakmi a príslušníkmi vojska – neuposlúchnutie rozkazu, dezercia a pod.


V nasledujúcej tabuľke sa nachádza popis priebehu trestného činu v jeho základných fázach. Samozrejme nie všetky trestné činy majú rovnaký model.


 
 
Všetky tri fázy sú trestné. Teda človek môže byť potrestaný aj za nedokonaný trestný čin. Trestný čin vykonáva páchateľ trestného činu. To je človek, ktorý sám spácha samotný trestný čin. Môže však mať aj komplicov – spolupáchateľov (sú nimi nielen pomocníci, ale aj objednávateľ trestného činu).

Hranica veku zodpovednosti za trestné činy je v krajinách Európskej únie rôzna. Na Slovensku je zodpovednosť za trestné činy od 14. roku veku. V Británii je to od 10 rokov v Rumunsku od 15 rokov. Na Slovensku ako aj v ostatných krajinách Európskej únie platí, že človek, ktorý spáchal trestný čin a má do 18 rokov, je mladistvý páchateľ. Je preto aj súdený ako mladistvý. V prípade odsúdenia ide tento do „Ústavu na výkon väzby pre mladistvých“ (u nás je tento ústav napr. v Martine).

Poľahčujúce okolnosti sú také, ktoré okolnosť trestného činu zľahčujú (ale nezbavujú človeka obvinenia). Poľahčujúca okolnosť môže viesť k nižšiemu trestu za spáchaný čin. Poľahčujúca okolnosť je napr.: nátlak, afekt, duševná porucha, zlý zdravotný stav a pod. Samozrejme pozná i náš zákonník takzvanú nutnú obranu. Je to spáchanie trestného činu, kvôli nutnej obrane, teda kvôli ohrozeniu na živote (napr. zabijem v sebaobrane zlodeja, ktorý chce zabiť mňa). Ak človek vykoná trestný čin v nutnej obrane, nie je zaň zodpovedný a teda nebude ani súdený. Naopak bude zbavený obvinenia. To isté platí aj pre tzv. krajnú núdzu. Znamená to, že človek spácha trestný čin kvôli svojej ochrane (pri povodni sa vlámem do domu a skryjem sa v ňom aby som neprišiel o život).

Prezident ako hlava štátu môže udeliť milosť (amnestiu) a teda zbaviť človeka povinnosti vykonať si udelený trest. Ale pozor! Prezident páchateľa omilostí, ale nezbaví ho trestnej zodpovednosti. (Znamená to toľko, že v trestnom registri bude mať páchateľ vždy zapísaný trestný čin, ktorý spáchal).

Trestné konanie je proces, ktorý začína vyšetrovaním spáchaného zločinu a končí až vynesením spravodlivého rozsudku pre páchateľa. Fázy trestného konania môžeme vidieť v nasledovnej tabuľke.




Typy trestov, ktoré u nás môžu byť udelené

    1.  odňatie slobody maximálne 15 rokov (v prípade veľmi ťažkého trestného činu môže byť udelený výnimočný trest až do 25 rokov)
    2.  strata čestných titulov, vyznamenaní hodností
    3.  prepadnutie majetku (tento prepadne štátu)
    4.  prepadnutie vecí (z trestnej činnosti, ktorých majitelia sú nevystopovateľní).
    5.  zákaz činnosti (napr. lekárom, sudcom, advokátom, atď.)
    6.  vyhostenie a zákaz pobytu na území SR (pre cudzincov)
    7.  trest povinnej práce
    8.  trest domáceho väzenia


V rozvojových krajinách, ale aj vo vyspelých štátoch ako USA sa vykonáva tzv. trest smrti. Trest smrti bol aj v bývalom Československu. Bol však zrušený v roku 1991 a po rozdelení Československa nebol obnovený. Trest smrti sa používa často v krajinách, kde sa potláčajú ľudské práva (napr. v Číne, Iraku...).

Poznáme ešte jeden druh trestu tzv.: podmienečný trest. Je to taký trest, pri ktorom páchateľ ostáva na slobode a súd sleduje jeho správanie počas určenej doby. Ak páchateľ poruší podmienky, ide do väzenia (napr. Martin bol odsúdený na 5 rokov podmienečne. Ak poruší v rámci 5 rokov podmienku ide do väzenia na 5 rokov).

Trest odňatia slobody sa vykonáva v „Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody“ (nápravných zariadeniach). Existujú 3 skupiny nápravných zariadení. 1. skupina je ľahká naopak 3. nápravnovýchovná skupina je tá najťažšia (t.j. najnižší rozsah práv pre odsúdeného).

 
 
4. Rodinné právo

Rodina - to je spojenie dvoch partnerov za účelom spoločného života a s cieľom vychovávania detí. V rodine sa objavujú najrozmanitejšie sociálne interakcie, ktoré sú v rámci nej jedinečné. Vzťahy v rodine - ako sú vzťah „manžel“ – „manželka“, „rodičia“ – „deti“, ale aj „členovia rodiny“ – „iní rodinní príslušníci“ upravuje takzvané „rodinné právo“. Rodinné právo stanovuje a definuje podmienky vzniku a zániku manželstva, výchovy dieťaťa v rámci manželstva, alebo po jeho rozvedení. Stanovuje aj podmienky pestúnskej a ústavnej starostlivosti či adopcie.

Základným prameňom, z ktorého rodinné právo vychádza, je „Ústava Slovenskej republiky“. Právne normy rodinného práva sú ukotvené v „Zákone o rodine“. Slovenské rodinné právo (tak ako aj vo všetkých krajinách Európskej únie) považuje za základnú jednotku spoločnosti práve rodinu tvorenú mužom – ženou – dieťaťom. V rodinnom práve iných krajín (napríklad holandskom alebo nemeckom) sa za istý druh nerodinného zväzku považuje aj spolužitie muža a muža či ženy a ženy.


Manželstvo:
Manželstvo vzniká slobodným rozhodnutím dvoch partnerov, ktorí verejný súhlas s manželským zväzkom vyslovujú za prítomnosti dvoch svedkov v kostole, alebo pred štátnym orgánom (väčšinou je to na obecnom úrade a pred starostom). Podľa toho rozoznávame aj dva typy sobáša a to:

  1. občiansky (civilný) sobáš – uskutočňuje sa pred štátnym orgánom.
  2. cirkevný sobáš – uskutočňuje sa v rámci cirkvi a pred cirkevným hodnostárom (tento sobáš je platný len vtedy, ak je cirkev na našom území riadne zaregistrovaná).

 
Na uzatvorenie manželstva je potrebné, aby obaja partneri mali minimálne 18 rokov (ak súd udelí výnimku je to možné od 16 rokov), poznali zdravotný stav toho druhého a ich vzťah bol založený na monogamii (jeden muž môže mať len jednu manželku. Bigamia /mnohoženstvo/ je u nás zakázané a trestné). Manželstvo môžu u nás uzatvoriť jedine partneri opačného pohlavia. (V Českej republike, Nemecku, Holandsku, Belgicku a iných krajinách EÚ môžu homosexuálne partnerstvá uzavrieť aj tzv. registrované partnerstvo. Toto partnerstvo im dáva isté práva, napr. možnosť dozvedieť sa o zdravotnom stave toho druhého v nemocnici a vyjadruje istú akceptáciu spoločnosti voči týmto partnerstvám.)

Manželia majú isté práva a povinnosti, ktoré musia v rámci manželského zväzku plniť. Majú vzájomné právo vychovávať svoje deti, povinnosť uspokojovať potreby rodiny, právo dediť po úmrtí jedného z nich majetok, majú právo sa navzájom zastupovať v bežných veciach (napr. môžu preberať poštu, alebo dôchodky jeden druhému a pod.).

 
Manželstvo môže zaniknúť niekoľkými spôsobmi a to:
  1. úmrtím jedného z manželov
  2. vyhlásením jedného z partnerov za mŕtveho
  3. rozvodom (rozviesť môže jedine súd, pričom rozhoduje nielen o rozvedení manželov, ale aj o pridelení starostlivosti o deti, rozdelení majetku, či vyživovacej povinnosti)
  4. vyhlásením manželstva za neplatné


Vzťahy v rodinnom zväzku:
Vzťah rodič – dieťa je veľmi dôležitý. Z tohto vzťahu vyplývajú isté práva a povinnosti. Rodič má právo sám určiť, ako bude dieťa vychovávať, zastupuje ho v právnych veciach, spravuje jeho majetok a musí mu zabezpečiť také podmienky v rodine, ktoré mu umožnia zdravý psychický, fyzický rast a teda osobnostný rozvoj. Dieťa naopak musí svojim rodičom pomáhať, rešpektovať a ctiť si ich. Ak je zárobkovo činné, musí do spoločnej domácnosti finančne prispievať (hlavne na úhradu potrieb).

V prípade, že rodina dieťaťu nezabezpečuje tieto podmienky, alebo dokonca dieťa ohrozuje, môže súd dieťa rodičom odobrať a prideliť ho do starostlivosti inej osobe. Na Slovensku existuje niekoľko možností ako zabezpečiť výchovu dieťaťa:

  1. pomocou náhradnej starostlivosti o dieťa (adopcia): dieťa sa dostáva do starostlivosti adoptívnym rodičom. Ak sa jedná o úplné osvojenie (biologický rodičia strácajú voči dieťaťu všetky práva a povinnosti) tak potom dieťa stráca aj príbuzenský vzťah k biologickým rodičom. Ich miesto nahradia adoptívny rodičia. Dieťa získava aj ich priezvisko a všetky povinnosti vzťahu rodič – dieťa sa presúvajú z biologických rodičov na adoptívnych rodičov.

  1. Opatrovníctvo – vymedzuje súd. Opatrovníkom môže byť aj príbuzný dieťaťa a ustanovuje sa hlavne z dôvodu právneho zastupovania dieťaťa v majetkovo – právnych záležitostiach.

  1. Pestúnska starostlivosť – dieťa je zverené do starostlivosti pestúna. Tento rozhoduje o bežných záležitostiach zvereného dieťaťa. Pestún dostáva od štátu finančný príspevok na výživu dieťaťa a odmenu za prácu pestúna. Pestúnom môže pritom byť aj príbuzný dieťaťa. Pestúnska starostlivosť sa končí plnoletosťou dieťaťa.

  1. Ústavná výchova – nariaďuje ju jedine súd a vykonáva sa v detských domovoch. Detské domovy prevádzkuje štát, súkromníci, ale aj cirkev, či neziskové organizácie. Aj ústavná výchova sa končí dosiahnutím plnoletosti.


Najlepšou formou pre život dieťaťa je práve náhradná starostlivosť o dieťa (adopcia), lebo práve táto forma najlepšie zastupuje funkciu skutočnej rodiny s jej sociálnymi interakciami.



Otázky na zopakovanie:

  1. Aké je to trestné právo – čím sa zaoberá?
  2. Aké druhy trestov sa u nás vyskytujú?
  3. Aký je Váš názor na trest smrti?
  4. Aké je to záväzkové právo a aké typy zmlúv v rámci neho rozoznávame?
  5. Koľko druhov pracovného pomeru poznáte? - definujte každý z nich
  6. Aké sú práva zamestnanca a aké zamestnávateľa? - vysvetlite!
  7. Aký je to pružný pracovný čas? A aké druhy ešte poznáte?
  8. Aké je to vlastnícke právo?
  9. Koľko skupín dedičov existuje? - charakterizujte ich
  10. Aké oblasti trestných činov poznáte a aké druhy činov sem zaraďujeme?
  11. Ako vzniká manželstvo
  12. Ako (akými spôsobmi) zaniká manželstvo?
  13. Aká je to pestúnska starostlivosť?


Použitá literatúra:
  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005
  4. Barát, P. a kol., Náuka o společnosti, Enigma, Nitra, 2005
  5. Paulička, I., Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha, 2005.