STAREC A MORE
Starec vychádzal na ryby už osemdesiaty štvrtý deň, no opäť
nič nechytil. Zvykol mu pomáhať Manolin, avšak rodičia mu to zakázali, nakoľko
nemal šťastie. A tak sa starec rozhodol, že nasledujúcu rybačku pokúsi šťastie.
Vydá sa ďalej na šíre more a chytí svoju veľkú rybu, po ktorej tak veľmi túžil.
Napokon osemdesiatpäť je šťastné číslo...
A tak ešte pred svitaním spolu s Manolinom pripravili čln a starec sa vydal na
more. Šiel však sám, Manolin nemohol, čo neskôr Santiago veľakrát ľutoval.
Čln nebol na mori sám, plavilo sa tu veľa rybárov. Avšak starec šiel najďalej.
Rozhodil návnady a čakal, čakal a čakal. Okolo poludnia sa znenazdajky na jednu
návnadu niečo chytilo. Starec cítil, že je to niečo veľké, niečo silné. Cítil,
že jeho ryba prišla a zahryzla si do malého tuniačika. Od tej chvíle ryba
začala čln unášať. Potom sa dlho nič nedialo. Veľké stvorenie v hlbinách
plávalo rýchlejšie i pomalšie, opäť rýchlejšie a pomalšie. Santiago si
skracoval dlhé chvíle rozprávaním s rybou: ,,Počuj, rybka, veľmi sa mi páčiš a
veľmi ťa obdivujem. Ale skôr než prejde dnešok, zabijem ťa." Neskôr sa
začal rozprávať aj s vlastným telom, napr. keď mu do ľavej ruky vošiel kŕč:
,,Ako sa ti vodí, ruka? V tvojom záujme si dám ešte kúsok (mäsa na jedenie)..
Len trpezlivosť ruka, robím to pre tvoje blaho.. Tak, ruka, a teraz pusti lano.
Kým ťa neprejdú tie hlúposti, poradím si s pravačkou."
Naozaj starec na mori vtedy veľa pretrpel. Mal krvavú ranu na tvári, dorezané
ruky, boľavý chrbát, takmer vôbec nespal, zásoby vody sa míňali, slnko
nesmierne pálilo a ryba nie a nie unaviť sa. Takto prešiel prvý deň, i druhý
deň. Tesne pred zotmením na druhý deň starec chytil delfína a tak mal aspoň
akú-takú obživu. V noci si starec trochu pospal, zobudil sa na tvrdý ťah lana.
Ryba konečne vyšla nad hladinu a Santiago tak mohol aspoň po zvuku rozlíšiť jej
veľkosť.
Už je to tu," vravel, "konečne nadišla naša
chvíľa." Onedlho, keď slnko už po tretí raz vychádzalo, ryba začala
krúžiť. Starec ju po niekoľkých hodinách konečne zabil a pripevnil na loď.
Samotné zabíjanie robil z posledných síl, ktoré mu zostali, cítil, že omdlieva,
že blúzni. Napokon však ostal pri vedomí a z boja vyšiel ako víťaz.
Keď mal rybu (dlhšiu ako samotný čln) pripevnenú k člnu, vydal sa po vetre
domov. Už sa zvečerievalo. Tu však naďabil na niečo neočakávané, s čím nerátal.
Krv z ryby pritiahla žraloky. Prvého skolil harpúnou, avšak povraz sa roztrhol
a tak harpúnu stratil. O dve hodiny prišiel ďalší, toho zabil dýkou priviazanou
o veslo. Ďalšieho žraloka opäť zabil dýkou, avšak zlomila sa a tak ju stratil.
V tom momente z ryby už hodný kus chýbalo a starec bol veľmi nešťastný.
Nasledujúce žraloky naňho zaútočili pred západom slnka. Zostal mu už len drúk a
tým ako-tak zastavil útok. Uvedomil si však, že ryba zanecháva už veľmi veľkú
krvavú škvrnu a jeho boj je prehratý...
V noci nastala posledná bitka. Húf žralokov priplával k rybe a, aj napriek
vytrvalej snahe starca, ju celú zožrali.
Pred svitaním tak doplával starec domov. Bez harpúny, dýky, vody, jedla,
unavený na smrť, zničený. Jediná vec, ktorá mu po rybe zostala, bola len jej
biela kostra.
Nasledujúce dni starec veľa spal a Manolin pri ňom trávil veľa času. Vysvitlo,
že táto ryba bola obrovský päťapolmetrový žralok Tiburon. Nikto nikdy také
niečo nevidel.