Postavenie Ruska v Európe, jeho politický systém a hospodárstvo.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Rusko vstúpilo na medzinárodnú politickú scénu koncom 18. a začiatkom 19. storočia – v období Veľkej francúzskej revolúcie a Napoleonských vojen. Víťazstvo nad takmer polmiliónovou Napoloeonovou Grande Armée, ktorej sa obávala celá Európa (1812), ako aj následná porážka Napoleona v bitke pri Lipsku (1813), mu zabezpečili vplyvné postavenie na rokovaniach Viedenského kongresu, kde získalo Besarábiu a Fínsko a vytvorilo z Varšavského kniežatstva Poľské kráľovstvo (Kongresovku), ktoré bolo v personálnej únii s Ruskom. Významnú úlohu zohrávalo i v systéme Svätej aliancie. Svätá aliancia bola spojenectvom Ruska, Rakúska a Pruska, ktoré malo dohliadať na udržiavanie rovnováhy medzi veľmocami na základe kresťanskej solidarity (keďže tvorcom politiky rovnováhy bol do značnej miery knieža Metternich, hovoríme niekedy aj o metternichovském systéme). Keď v rokoch 1848/49 vypukla v Európe vlna revolúcií, ruský cár Mikluláš I., v duchu Svätej aliancie, vyslal svoje vojsko na pomoc rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. a pričinil sa tak o porážku revolúcie v Habsburskej monarchii.

Mikuláš I.

Tento zásah na istú dobu posilnil medzinárodnúpozíciu Ruska; vzťahy medzi Ruskom na jednej strane a Francúzskom a Veľkou Britániou na druhej strane sa však na začiatku 50. rokov 19. storočia pre tzv. východnú otázku vyostrili. Príčinou konfliktu sa stala Osmanská ríša (Turecko) – ruský tradičný protivník – ktorá v tomto období stála na pokraji rozpadu a jej územie bolo prirodzeným cieľom ruskej expanzie. Rusko malo záujem o ovládnutie morských úžin spájajúcich Čierne a Stredozemné more(Bospor a Dardanely) a navrhlo, aby sa turecké územie rozdelilo medzi Rusko a Britániu, pričom Rusku malo pripadnúť turecké hlavné mesto Istanbul. Británia však s rozdelením Osmanskej ríše nesúhlasila; chcela ju zachovať ako hrádzu proti ruskému prenikaniu do oblastí Blízkeho a Stredného východu. S ruským návrhom nesúhlasila ani francúzska vláda.

Obliehanie Sevastopoľa

V r. 1853 napriek tomu Rusko pod zámienkou ochrany tamojších pravoslávnych kresťanov obsadilo Moldavsko a Valašsko, čím sa dostalo do vojnového konfliktu s Tureckom. Británia a Francúzsko vyslali na jar 1854 Turecku na pomoc svoje vojnové loďstvo a vypovedali Rusku vojnu. K protiruskej koalícii sa neskôr pridalo aj Sardínske kráľovstvo, ktoré si takto chcelo vydobyť medzinárodné uznanie. Na jeseň r. 1854 sa spojenci vylodili na pobreží Krymu (odtiaľ názov Krymská vojna) a po takmer ročnom obliehaní dobyli juhoruskú pevnosť Sevastopoľ. Príčin ruskej porážky bolo niekoľko: zaostalosť ruskej techniky, zlé dopravné spojenie, ťažkopádna štátna správa a predovšetkým celý nevoľnícky systém, ktorý ruskú zaostalosť spôsoboval. Parížskym mierom z r. 1856 Rusko a Turecko uznali neutralitu Čierneho mora a nezávislosť rumunských kniežatstiev. Rusko sa vzdalo nárokov na čiernomorské úžiny, Osmanská ríša sa dostala do závislosti od Británie a Francúzska. Výsledky Krymskej vojny ovplyvnili aj národnooslobodzovací boj na Balkáne. Valašsko a Moldavsko, rozšírené o časť Besarábie sa vymanili spod tureckej nadvlády a r. 1859 vytvorili samostatný štát Rumunsko. Nezávislosť na Turecku získalo r. 1878 aj Srbsko a samostatným kniežatstvom sa stala aj Čierna Hora.

Ešte počas Krymskej vojny došlo ku zmene na ruskom cárskom tróne. Po smrti cára Mikuláša I. pripadol trón jeho synovi, Alexandrovi II. Nikolajevičovi (1855-1881). Mladý cár zasadol na trón v ťažkých časoch - Rusko stálo na pokraji vojenskej porážky, ktorá otriasla jeho postavením ako európskej veľmoci. Preto sa Alexander II. snažil v nasledujúcich rokoch toto postavenie obnoviť: Rusko expandovalo do strednej Ázie (v rokoch 1864-81 dobylo kokandský a chivský chanát, bucharský emirát a Zakaspicko) a na Kaukaz a počas Berlínskeho kongresu si vymohlo potvrdenie vlastníctva Besarábie. Na jar roku 1867 Alexander II. predal za 7,2 mil dolárov (t.j. 5 centov za hektár) Spojeným štátom Americkým Aljašku. Dôvodov k tejto transakcii bolo veľa, významnú úlohu zohrávala prázdna ruská cárska pokladnica, ako aj veľká vzdialenosť od centra Ruského impéria a zároveň blízkosť Kanady – britského domínia.

Po prusko-francúzskej vojne bol v septembri 1872 z iniciatívy nemeckého kancelára Bismarcka Alexander II. prizvaný k nemecko-rakúskym rokovaniam. „Železný kancelár“ prišiel s myšlienkou aliancie Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Ruska, ktorá by nadväzovala na tradíciu Spolku troch severných dvorov a Svätej aliancie. V r. 1873 boli podpísané rusko-rakúska a rusko-nemecká zmluva a vznikol tak Spolok troch cisárov. I keď nešlo o pevný vojensko-politický spolok, jeho medzinárodný ohlas bol značný a mnohí politici dospeli k názoru, že vznikla nová Svätá aliancia, ktorá bude chcieť Európe diktovať svoju spoločnú vôľu. V skutočnosti však bol spolok len proklamatívnym spojenectvom; každý z jeho členov totiž kládol dôraz na inú stránku medzinárodnej problematiky, a preto neprežil balkánsku krízu v rokoch 1875-78.

Alexander II.

Osmanské provincie Bosna a Hercegovina a bývalý sandžak Novi Pazar sa dostali pod správu Rakúska-Uhorska, aj keď formálne ostali súčasťou Osmanskej ríše. Macedónsko sa dostalo pod správu Osmanskej ríše a severnú Dobrudžu získalo Rumunsko. Zmluva vyzývala k úprave hraníc medzi Gréckom a Osmanskou ríšou (v r. 1881 Grécko získalo od Osmanskej ríše Tesáliu).

Reformy Alexandra II.

Politický vývoj Ruska ovplyvnilo Poľské povstanie, ktoré vypuklo r. 1863. Proti ruskej nadvláde sa vzbúrili ľudové vrstvy i šľachta, ktorá v januári 1863 vytvorila revolučnú vládu. Keďže sa povstalcom nedostalo sľubovanej pomoci od emigrácie zo zahraničia, trpeli nedostatkom financií a neexistovala jednota medzi šľachtickým a ľudovým hnutím, povstanie bolo v lete 1864 rozdrvené ruským vojskom. Cárska vláda následne zlikvidovala posledné zvyšky poľskej autonómie. Namiesto názvu Poľské kráľovstvo zaviedla nový: Poviselský kraj. Školským vyučovacím jazykom sa stala ruština a nastalo tvrdé a neúprosné porušťovanie poľského obyvateľstva.

V poslednej tretine 19. storočia dochádza v Rusku pod vplyvom zahraničných investícií (predovšetkým francúzskych, belgických a nemeckých podnikateľov) k rozvoju ťažkého priemyslu a výstavbe infraštruktúry (predovšetkým diaľkových železníc). Zvýšená ťažba uhlia a rúd a výroba železa a ocele podnietila vznik veľkých priemyselných centier v oblasti Petrohradu, Moskvy, Nižného Novgorodu, Jekaterinoslavu, Rostova, Charkova, Odesy atď. Faktická moc v krajine zostávala i po smrti Alexandra II ( zomrel na následky atentátu v r. 1881) v rukách cára – Alexandra III. (1881-1894), ktorý ju udržiaval pomocou vojska a polície.

Alexander III.

Alexander býva označovaný za „kontrareformistu“. Ihneď po nástupe na trón zrušil plány svojho otca na vytvorenie zastupiteľského systému a vyhlásil, že nemá v úmysle obmedzovať svoju autokratickú moc. Zaviedol tvrdý postup voči predstaviteľom reformných myšlienok. Bol horlivým prívržencom pravoslávia, za jeho vlády sa vystupňovalo prenasledovanie neortodoxných kresťanov, príslušníkov iných náboženstiev a predovšetkým ruských Židov. Voči neruským národom svojej veľkej ríše Alexander III. taktiež postupoval nemilosrdne, jeho cieľom bolo úplná rusifikácia (poruštenie) obyvateľov ríše. Cár pociťoval potrebu povzniesť autoritu šľachtického stavu ako garanta stability ruského samoderžavia, a preto zámerne  zrušil "daň z duší". Ďalej znížil platby zavykúpenie pozemkov pre sedliakov oslobodených od nevoľníctva a mierne zliberalizoval pracovné zákonodarstvo.

V oblasti zahraničnej politiky sa Alexander III. snažil vyhnúť vojnám a akýmkoľvek medzinárodným konfliktom, no riadil sa zásadou, že najlepší spôsob, ako odvrátiť vojnu, je pripraviť sa na ňu. Na počiatku jeho vlády – v júni 1881 – bol zmluvou o neutralite a konzultáciách formálne obnovený Spolok troch cisárov (o rok neskôr – v r. 1882 – vzniklo nemecko-rakúsko uhorsko-talianske spojenectvo - Trojspolok). V r. 1885 vypuklo vo Východnej Rumélii povstanie s cieľom vytvoriť zjednotené veľké Bulharsko. Keďže sa tak udialo bez ruského súhlasu a požehnania, cár Alexander III. nový bulharský štát nepodporil a fakticky donútil bulharské knieža Alexandra k abdikácii. Voľba nového kniežaťa s rakúskou podporou – Ferdinanda Coburga - dostala Rusko a Rakúsko-Uhorsko r. 1887 na pokraj vojnového konfliktu a ukončila existenciu Spolku troch cisárov. Keďže Bismarck sa naďalej snažil udržiavať dobré vzťahy s Ruskom (a izolovať tak Francúzsko od možných spojencov), bola v júni 1887 v Berlíne podpísaná tzv. Zaisťovacia zmluva medzi Ruskom a Nemeckom. Zmluva zaväzovala obe strany k neutralite v prípade konfliktu jednej z nich s treťou veľmocou a jej tajný dodatok sľuboval nemeckú podporu ruským záujmom na Balkáne a ruským snahám v oblasti Úžin.

Karta sa obrátila v rokoch nástupom 90. rokov 19. storočia. Najprv odišiel z politiky kancelár Bismarck; po jeho odchode Nemecko odmietlo zmluvu predĺžiť a otvorilo tak dvere ku vzniku rusko-francúzskej aliancie. V r. 1894 zomrel cár Alexander III. Na trón nastúpil jeho syn, posledný ruský cár Mikuláš II. (1894-1918).

Mikuláš II. s rodinou

Vláda cára Mikuláša nenaplnila očakávania ruského ľudu; samotný cár nebol povahou súci na vládnutie a nechal sa v rozhodovaní často ovplyvniť nielen svojou manželkou, cárovnou Alexandrou Fiodorovnou, ale aj duševne narušeným ruským mystikom Grigorijom Rasputinom, ktorému cárovná dôverovala, pretože jeho liečiteľské schopnosti údajne pomáhali mladému cárovičovi Alexejovi, postihnutému hemofíliou.

V krajine, kde sa všetka moc sústredí v rukách jedného človeka, musela takáto situácia viesť ku katastrofe. Vypuknutie revolúcie urýchlila porážka Ruska vo vojne s Japonskom (1904-5). Vojnu vyvolali spory medzi týmito krajinami o vplyv v Kórei a Mandžusku a skončila sa porážkou Ruska. Rusko prišlo o Port Arthur, južnú časť ostrova Sachalin a protektorát nad Kóreou. Už po prvej veľkej porážke ruských vojsk v decembri 1904 začali ľudia, predovšetkým robotníci, študenti, ale aj časť šľachty, vytvárať nátlak na vládu, aby nezmyselnú vojnu ukončila. Keď sa v nedeľu 22.januára 1905 (Krvavá nedeľa) uskutočnila v Petrohrade úradmi povolená pokojná manifestácia, v ktorej okolo 200 tisíc ľudí chcelo cárovi predložiť petíciu s požiadavkou zlepšenia pracovných podmienok, ozbrojené jednotky začali strieľať do davu, čoho výsledkom bolo okolo 800 mŕtvych. Tisícky robotníkov začali štrajkovať, pridávali sa k nim aj obyvatelia vidieka.

Krvavá nedeľa 1905

Cár sľúbil zvolať v marci poradný zastupiteľský zbor, na apríl naplánoval vytvorenie dumy (parlamentu), ktorá mala byť volená na základe veľmi obmedzeného volebného práva a mala mať tiež len poradný charakter. Ani tieto sľuby nedokázaliupokojiť situáciu a k nespokojencom sa začali pridávať príslušníci armády a námorníctva, ktorí museli slúžiť v ťažkých podmienkach a boli často kruto trestaní. Legendárnou sa stala vzbura na krížniku Potemkin. Vrcholom štrajkového hnutia bol generálny štrajk, ktorý v októbri 1905 zorganizoval petrohradský soviet robotníckych zástupcov (soviety boli pôvodne revolučné orgány ruskej robotníckej proticárskej opozície, ktoré mali za účel koordinovať štrajky a iné politické nátlakové akcie). Ten prinútil cára vydať tzv. Októbrový manifest, ktorý mal garantovať základné občianske slobody (slobodu slova, vyznania, spolčovania, zhromažďovania) a rozširoval volebné právo do parlamentu – Štátnej dumy, ktorá mala jediná právomoc schvaľovať zákony. Vymenovanie vlády zostalo v rukách panovníka, ktorému bola vláda zodpovedná. Väčšina predstaviteľov liberálnej opozície sa s vyhláseniami manifestu uspokojila, no časť revolucionárov pokračovala v odboji. Boli to predovšetkým predstavitelia petrohradského sovietu vedeného Levom D. Trockým a Alexandrom Parvusom. V decembri 1905 vypukli v Petrohrade pouličné boje, ktoré sa podarilo armáde potlačiť až po niekoľkých týždňoch a vyžiadali si vyše tisícky mŕtvych. Postupne sa však situácia upokojovala, hoci lokálne vzbury na vidieku sa objavovali až do roku 1907. Ešte v roku 1905rezignoval reforme orientovaný premiér Sergej Witte, autor Októbrového manifestu a na jeho miesto cár vymenoval najprv konzervatívca Ivana Goremykina a neskôr ďalšieho reprezentanta konzervatívnych síl Petra Stolypina.

Peter Stolypin

Ten bol premiérom až do svojho zavraždenia r. 1911. Stolypin bol autorom agrárnej reformy, ktorej cieľom bolo vytvoriť z chudobných občinových roľníkov početnú vrstvu nezávislých a prosperujúcich majiteľov pôdy. Stolypinove reformy umožňovali roľníkom vystupovať z občiny a ponechávať si časť občinovej pôdy, ďalej podporovali nákupy štátnej pôdy a osídľovanie odľahlých, riedko osídlených oblastí. Premiér sa zasadzoval aj za rozšírenie právomocí miestnej samosprávy, reformovanie školstva, či zavádzanie sociálneho poistenia. Cár Mikuláš nehodlal podriaďovať svoj výkon moci Štátnej dume, a preto, kedykoľvek sa duma pokúšala rozšíriť svoje právomoci nad rámec Októbrového manifestu, rozpustil ju. Tak sa v rokoch 1905 a 1907 zbavil politickej opozície, a keď po r. 1907 došlo k obmedzeniu volebného práva, v dume prevládli provládne orientované konzervatívne sily, ktoré napriek čiastkovým úspechom v oblasti agrárnej, vzdelávacej a sociálnej nedokázali vytvoriť fungujúci ústavný systém, schopný odolať neskorším otrasom.

Otázky:

Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998

Kol. Aut.: Dějiny evropské civilizace II., Paseka, Praha, 1999

Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007