Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 

Politická situácia v Európe bola na konci 19. storočia značne komplikovaná. Najsilnejšou veľmocou bola nesporne Veľká Británia, ktorá podobne ako iné európske mocnosti kolonizovala veľkú časť Afriky, Ázie a Stredného Východu a hľadala nové oblasti na investície a zisky, pričom hlavným cieľom týchto ambícií sa stala Afrika. Tá bola v osemdesiatych rokoch 19. storočia až na Etiópiu a Libériu prakticky rozdelená medzi európske mocnosti s výnimkou Nemecka, ktoré sa do kolonizačného súperenia zapojilo neskoro a snažilo sa o získanie prístupu do severnej Afriky. Okrem Rakúska-Uhorska sa k nemeckým ambíciám stavali odmietavo všetky veľmoci, dôsledkom čoho bol vznik komplikovaného systému aliancií.

 

V roku 1879 bolo uzavreté spojenectvo (známe ako Dvojspolok ) medzi cisármi Wilhelmom I. a Františkom Jozefom I. proti akémukoľvek pokusu o ruskú intervenciu v balkánskych záležitostiach.

 

 

František Jozef I.

Zdroj:http://zaujimavosti.sme.sk/c/4111048/kriza-ktora-sa-vojnou-neskoncila.html


 

Dvojspolok sa rozšíril na Trojspolok, keď sa k nemu v roku 1882 pripojilo Taliansko, hlboko pobúrené zriadením francúzskeho protektorátu v Tunisku, kde žila početná talianska menšina. Pri prvom obnovení Trojdohody prispel práve taliansky tlak k tomu, že sa spojenectvo zamierilo proti Francúzsku. Taliansko sa však od roku 1902 začalo s Francúzskom zbližovať natoľko, že sa v prípade francúzsko – nemeckého konfliktu dala očakávať jeho neutralita. Tento obrat v jeho politike možno odôvodniť jednak tým, že spojenectvo s Rakúskom naštrboval taliansky iredentizmus, požadujúci rakúske územia v Tridentsku a Istrii, jednak ukončením obchodnej vojny medzi Francúzskom a Talianskom a uspokojením talianskych koloniálnych túžob priznaním práv na Tripolsko. Spojenectvo Nemecka a Rakúsko-Uhorska však zostávalo neochvejné: v roku 1908 nemecká vláda bezvýhradne podporila anexiu Bosny a Hercegoviny a bdela nad tým, aby nedošlo k prípadnej ruskej intervencii.

 

 

Následník trónu František Ferdinand s manželkou Žofiou

Zdroj:http://www.militaria.cz/cz/clanky/valky-a-valecnici/arcivevoda-frantisek-ferdinand-deste.html

 

 

Protiváhu Trojspolku tvorila Trojdohoda, diplomatický blok tvorený francúzsko – ruským spojenectvom vybudovaným v rokoch 1890-1894, francúzsko – anglickou „srdečnou“ dohodou z roku 1904 a anglicko – ruským koloniálnym urovnaním z roku 1907. Toto spojenectvo sa upevnilo v roku 1914, kedy sa všetci traja partneri zaviazali neuzatvárať separátny mier.

Najväčším európskym problémom bol Balkán, ovládaný Tureckom, spod ktorého moci sa snažili oslobodiť balkánske národy.

 

V prvej balkánskej vojne v roku 1912 Bulharsko, Grécko, Srbsko a Čierna Hora zaútočili na Turecko, ktoré sa im podarilo vytlačiť z Európy. Spory medzi niekdajšími spojencami však vyústili v roku 1913 do druhej balkánskej vojny medzi Bulharskom a zvyškom bývalej koalície, v ktorej bolo Bulharsko porazené.

 

Nepokoje na Balkáne podporovalo najmä Nemecko, hľadajúce zámienku na rozpútanie vojny. Tou sa stal atentát na rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda d ´Este, spáchaný 28. 6. 1914 v Sarajeve Gavrilom Principom a Nedeľkom Čabrinovićom, členmi srbskej organizácie Čierna ruka.Rakúsko- Uhorsko obvinilo Srbsko, ktoré malo spojeneckú zmluvu s Ruskom a bolo hlavnou prekážkou rakúsko-uhorského a nemeckého prieniku na Balkán, z podpory atentátu .

 

 

Gavrilo Princip

Zdroj:http://www.historywiz.com/historymakers/princip.html

 

 

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Nemecka zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli preňho (ak nechcelo stratiť suverenitu) neprijateľné. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. 7. 1914teda vypovedalo Rakúsko – Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad, čo využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila mobilizáciu 30. júla, rakúsko-uhorská ju nasledovala o deň neskôr. Nemecko vypovedalo vojnu Francúzsku a aby mohli nemecké armády obísť francúzske pevnosti pri nemeckých hraniciach, porušili zmluvu o neutralite Belgicka, vtrhli doň a zaútočili na nechránené severovýchodné hranice Francúzska. Anglicko, ktoré sa cítilo ohrozené nemeckým postupom k La Manche a bolo garantom belgickej neutrality, vypovedalo Nemecku vojnu. K mocnostiam Dohody sa pripojilo aj Japonsko, ktoré mal záujem o nemecké koloniálne panstvo v Tichomorí a Číne, kým k Ústredným mocnostiam (ako sa Rakúsko – Uhorsko a Nemecko pre svoju polohu nazývali) sa pridaloTurecko.

V rokoch 1914 – 1916 boli rozhodujúce boje na dvoch frontoch:západnom (proti Francúzsku) a východnom (proti Rusku). Nemecké vojenské velenie mylne predpokladalo, že Francúzsko bude nečakaným útokom cez Belgicko porazené skôr, než sa Rusku podarí zoskupiť jeho armády. Rusko však začalo proti Nemecku ofenzívu, čo znamenalo, že Nemecko muselo presunúť časť svojich vojsk na východ a v rozhodujúcej bitke o Paríž bolo na rieke Marne v septembri 1914 zastavené. Vojna na západnom fronte sa tak zmenila na zdĺhavú a pozičnú. Na východnom fronte ruské vojská zaútočili proti Východnému Prusku, porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paula von Hindenburg, za náčelníka štábu

Ericha von Ludendorff a presunul päť divízií zo západného frontu na východ.

 

 

Paul von Hindenburg

Zdroj:http://www.britannica.com/EBchecked/topic-art/266224/101290/Paul-von-Hindenburg


 

Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23.-31. augusta 1914) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačiť ich z celého Východného Pruska. Na druhej strane Rusi dočasne ovládli Halič, patriacu Rakúsku a začali prenikať do Karpát, kde boje prebiehali až do mája 1915. Ruské vojská sa dostali až na územie Slovenska a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Stropkov, Svidník, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Ústredným mocnostiam sa však v máji 1915 podarilo prelomiť ruský front a preniknúť až do ruského vnútrozemia. Koncom roku 1915 sa tak pozičná vojna ustálila aj na východnom fronte. Na stranu Dohody sa 23. 5. 1915 pridalo Taliansko, kým Ústredné moci 14. 10. 1915 podporilo Bulharsko, ktorého armáda prispela k porážke Srbska na v novembri 1915.

 

V januári 1916 obsadili Ústredné mocnosti aj Čiernu Horu, čím bol balkánsky front prakticky zlikvidovaný.

Vo februári až júli 1916 sa Nemecko pokúšalo o rozhodujúci útok na západnom fronte. Boje sa sústredili okolo pevnosti Verdun, chrániacej cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však nepriniesli rozhodujúci výsledok, rovnako ako anglofrancúzska operácia na rieke Somme, v ktorej Británia prvýkrát použila tanky. Úspešnejšia bola tzv. Brusilovova protiofenzíva, počas ktorej ruské vojská takmer zničili rakúsko-uhorské zbory na východe a obsadii Bukovinu a východnú Halič. Nemci tak boli nútení prerušiť operácie na západnom fronte a presunúť sily proti Rusku. Ruský postup sa im podarilo zastaviť a Rumunsko, ktoré vstúpilo do vojny po boku Dohody a obsadilo časť uhorského Sedmohradska, bolo porazené. Práve porážka Rumunska zlepšila zásobovaciu situáciu Ústredných mocností a Nemecko ňou získalo naftu, potrebnú pre vedenie ponorkovej vojny. Nemecko totiž v úsilí prekonať námornú blokádu Dohody prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu a bezohľadne potápalo vojnové a obchodné lode, vrátane lodí neutránych štátov, čo mimoriadne zhoršilo jeho vzťahy s USA. Stačí spomenúť prípad luxusného zámorského parníka Lusitania, potopeného pri írskom pobreží ponorkou U- 20 už v roku 1915.

 

 

Lusitania

Zdroj:http://en.wikipedia.org/wiki/RMS_Lusitania



V tomto období Dohoda dosiahla vojenské úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách: Anglicko podniklo úspešné útoky proti Turecku v Palestíne, obsadilo Irak (Mezopotámiu) a vytlačio nemecké aj turecké vojská z arabských štátov. V Afrike zas Dohoda až na Nemeckú Východnú Afriku obsadila všetky nemecké kolónie.

 

USA sa na začiatku vojny nepripojili k žiadnemu z bojujúcich blokov. Ich intervencia (USA vstúpili do vojny 6. 4. 1917) bola výslednicou zložitého procesu: obchodné a finančné zväzky medzi USA a krajinami Dohody predurčili prechod od neutrality k objektívnej vzájomnej podpore, kým dôsedky ponorkovej vojny rozpútanej Nemeckom ju premenili v solidaritu subjektívnu. Vstup USA do vojny so sebou do konfliktu strhol (aspoň formálne) latinsko-americké štáty. Vstup USA do vojny znamenal veľkú ľudskú i materiálnu prevahu na strane dohody, tá sa však neprejavila hneď. Naopak, vojská Dohody utrpeli veľké straty pri pokuse o tzv. Nivellovu ofenzívu v apríli a máji 1917 a v októbri vojská Ústredných mocností porazili taliansku armádu pri Caporette a front sa zastavil až na rieke Piave. Koncom júna vstúpilo na strane Dohody do vojny aj Grécko, čo znamenalo vytvorenie nového balkánskeho frontu na jeho severných hraniciach.

 

Veľký zlom nastal vypuknutím októbrovej revolúcie v Rusku. Nová boľševická vláda sa Dekrétom o mieri obrátila s výzvou na uzavretie mieru bez anexií a platenia reparácií na všetky bojujúce strany, reagovali však iba Ústredné mocnosti, ktoré mier chápali ako ruskú kapituláciu. Brestlitovský mier medzi Ruskom a Nemeckom bol podpísaný 3. 3. 1918 a Rusko sa ním vzdalo Fínska, Poľska, Ukrajiny a pobaltských štátov. Východný front tým prestal existovať a Nemecko svoje divízie presunulo na západný front, kým Rakúsko – Uhorsko sa sústredilo na front taliansky.

 

Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte však napriek presunu síl z Ruska nemala úspech.8. augusta 1918 sa vojskám Dohody podarilo prelomiť nemeckú obranu medzi Albertom a Montdidierom a 26. 9. nasledovalo víťazstvo pri Ardenách. 29. septembra požiadalo o mier Bulharsko, 30. 10. kapitulovalo Turecko.

Neúspešná bola aj rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave, kde boli rakúsko - uhorské vojská v dňoch 24. - 30. 10 porazené Talianskom pri Vittoria Veneta.

 

 

Piava

Zdroj:http://www.firstworldwar.com/battles/piaveriver.htm


 

Prímerie s Dohodou Rakúsko – Uhorsko podpísalo 3. 11.vo Villa Giusti pri Padove a 11. novembra 1918 podpísal cisár Karol I. abdikačnú listinu, čo znamenalo definitívny zánik Rakúsko-Uhorska. V ten istý deň Nemecko kapitulovalo a podpísalo v Compiégnskom lese prímerie, čím sa prvá svetová vojna skončila.

 

Premena konfliktu na „totálnu“ a „svetovú“ vojnu vysvetľuje jeho ďalekosiahle dôsledky. Ľudské straty, ktoré dosiahli počet 9 miliónov obetí, nerátajúc ranených a zmrzačených, dovŕšili predovšetkým vo Francúzsku dlhodobú demografickú krízu. Materiálne škody, ktoré postihli predovšetkým Francúzsko, Belgicko, Srbsko a Poľsko, vyžadovali obrovské náklady na povojnovú rekonštrukciu. Ešte závažnejšie boli finančné a menové škody: obrovské deficity štátnych rozpočtov a platobných bilancií, veľký verejný dlh, inflácia, znehodnotenie meny. Sociálne a mravné otrasy, spôsobené vojnou, tieto obtiaže ešte viac prehĺbili. Výsledkom bolo oslabenie pozície Európy vo svete. Niektoré krajiny (Latinská Amerika, britské domíniá) sa industrializovali, vzrástol vplyv Japonska v Ázii a Tichomorí a predovšetkým USA, ktoré sa stali veriteľom Európy potvrdili svoju hospodársku a finančnú prevahu.

 

 

Literatúra:

Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z. : Dejepis , pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997

Johnson, Paul: Dějiny 20. století, Rozmluvy Praha, 2008

A. M. Flippi Coddacioni a spol., Dějiny 20. století, Mladá fronta Praha, 1994


Otázky:


  1. Súčasťou ktorej aliancie sa počas vojny stalo Taliansko a kedy?

  2. Kedy a medzi kým bol uzavretý Dvojspolok?

  3. Aké zmluvy boli základom vzniku Dohody?

  4. Kedy bola nemecká ofenzíva zastavená na rieke Marne?

  5. Definuj Ústredné mocnosti

  6. Ktoré územia stratilo Rusko podpísaním Brestlitovského mieru?

  7. V ktorom roku vstúpili USA do vojny?