Rusko Petra I. a Kataríny II.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Peter I., zvaný Veľký, sa narodil ako syn ruského cára Alexeja I. z rodu Romanovcov. Moskovské cárstvo vybŕdlo z anarchie práve nástupom zmieneného rodu na trón v roku 1613. Za cenu územných ústupkov vtedy získal cár Michal Romanov uznanie Švédska a Poľska. Peter (14. dieťa svojho otca) sa vlády zmocnil ako sedemnásťročný v roku 1689. V rokoch 1697- 1698 precestoval množstvo európskych krajín, okrem nemeckých zemí to bolo aj Nizozemsko, Anglicko a krajiny habsburskej monarchie. Priniesol si odtiaľ záľubu v modernom životnom štýle a posilnil svoje veľmocenské ambície, ktoré ho priviedli až k vybudovaniu silného vojnového loďstva. Jeho úlohou nebolo zápasiť o obchodné spojenia na svetových moriach a oceánoch, nakoľko rozsiahle cárske dŕžavy netrpeli nedostatkom potravín a surovín ako európske krajiny. Úlohou loďstva bolo pomôcť získať Rusku veľmocenský rešpekt, pravda, v prípade, že by získalo základne v Baltickom a Čiernom mori.

Peter Veľký

V roku 1700 usúdil, že nastala pravá chvíľa zaútočiť na Švédsko v tzv. severnej vojne. Útok zahájil Petrov spojenec, dánsky kráľ Frederyk IV., ale v svojom súperovi sa obaja spojenci prepočítali - len osemnásťročný kráľ Karol XII. sa prekvapivým útokom zmocnil Kodane, následne pri Narve zničil omnoho početnejšiu ruskú armádu, vypudil z Poľska saské a ruské vojská a v roku 1706 dokonca prinútil saského kurfirsta Augusta II. vzdať sa poľského trónu v prospech poznaňského vojvodu Stanislava Lescynského. Navyše zistil švédskym obchodníkom privilegované postavenie v Ríši a vymohol od Jozefa II. slobodné bohoslužby pre sliezskych evanjelikov. Na druhej strane mladý švédsky kráľ zbytočnou tvrdosťou odradil nemeckú šľachtu z Pobaltia, ktorá tradične zásobovala európske armády vynikajúcimi dôstojníkmi. To neváhal využiť práve Peter, ktorý s pomocou najlepších európskych odborníkov vybudoval početnú, výborne vycvičenú armádu.

Karol XII.

Silnejúca Petrova moc prinútila švédskeho kráľa ku kroku, ktorý sa mu stal osudným. V roku 1708 vpadol na Ukrajinu, kde našiel spojenca v kozáckom vodcovi Ivanovi Mazepovi. V roku 1709 ale švédska armáda prehrala v bitke pri Poltave. Karol XII. utiekol na dvor sultána Ahmeda III., ktorého sa mu dokonca podarilo v roku 1711 presvedčiť, aby Rusku vyhlásil vojnu. Napriek tomu, že sa ruská armáda aj s cárom ocitla v obkľúčení, podarilo sa im z neho za cenu ústupkov dostať, kým švédsky kráľ zostal nedobrovoľným sultánovým hosťom až do roku 1714. Peter to samozrejme nezabudol využiť vo svoj prospech a krátko pred Karolovým návratom do vlasti jeho armáda vpadla do Fínska a ruská flotila porazila Švédov pri Hankő. Tým sa Rusko zaradilo medzi námorné veľmoci. Mierové jednania medzi Švédskom a Ruskom sa začali až po Karolovej smrti na výprave proti Dánsku. Švédsko bolo nútené vzdať sa Brém v prospech Hannoverska, zbytku Západného Pomoranska v prospech Pruska a Karélie, Ingrie, Estónska a Livonska v prospech Ruska.

Peter I. Veľký prijal titul „imperátora celého Ruska“a v ruských dejinách vystupuje ako prototyp reformátora. Treba si však uvedomiť, že ich nastoľoval skutočne tvrdou rukou a pri najmenšom odpore likvidoval celé vrstvy aj jednotlivcov. V roku 1698 nariadil rozsiahle popravy vzbúrených cárskych strelcov, ktorí sa cítili existenčne ohrození budovaním stálej armády. O dvadsať rokov neskôr dal mučiť a vo väzení zavraždiť vlastného syna Alexeja, čím dal najavo, že na milosť a nemilosť sú mu vydané aj najvyššie postavené osobnosti. Niektoré z jeho reforiem napriek snahe o „europeizáciu“ v Rusoch naopak len posilnili pocit výnimočnej odlišnosti voči iným národom: napr. namiesto byzantského letopočtu cár zaviedol juliánsky (nie moderný gregoriánsky) kalendár.

Petrohrad

Z jeho reforiem môžeme spomenúť nasledujúce:

1. Vybudoval stálu a európsky vyzbrojenú armádu (ku koncu jeho vlády mala spolu s kozákmi 320 000 mužov).

2. Na nových základoch vybudoval baltské loďstvo.

3. Zaviedol štátny monopol a nové dane (daň z hlavy), ktoré neľútostne vyberal.

4. Zvýšil clá a zaviedol jednotný spôsob obeživa.

5. Dôsledne budoval orgány štátnej správy (kolégiá, senát, gubernie, magistráty), čím posilnil systém samoderžavia.

6. Upevnil autonómnu mestskú administratívu.

7. Roku 1703 založil pri ústí rieky Nevy nové hlavné mesto Sankt Peterburg.

8. Podporoval zakladanie manufaktúr, stavbu prístavov a lodí.

9. Zrušil úrad pravoslávneho patriarchu a nahradil ho duchovným kolégiom, ktorého rozhodnutia boli viazané na cárov súhlas. Položil tak základy premeny ruskej cirkvi na štátnu cirkev a jej začlenenie do štátnej správy. Zoštátnil príjmy kláštorov a mníchov donútil pracovať.

10. Pozýval do Ruska zahraničných odborníkov – remeselníkov, obchodníkov, dôstojníkov.

11. Útočil na staré ruské tradície, napríklad na nosenie dlhej brady a podporoval europeizáciu Ruska.

12. Zabraňoval drobeniu veľkých pozemkových majetkov.

13. Všetky jeho reformy boli zamerané na posilnenie finančnej moci štátu a zdokonalenie jeho armády.

Po smrti Petra Veľkého nastalo obdobie vlády slabých cárov a palácových prevratov. Počas jedného z nich sa dostala k moci Katarína II. Veľká (1762 – 1796), ktorá zvrhla svojho manžela Petra III.

Katarína sa narodila ako Anhaltsko – zerbstská princezná Sofia Frederika Augusta. V roku 1744 si ju ruská cárovná Alžbeta Petrovna vybrala ako vhodnú manželku pre svojho synovca Petra, ktorého určila za dediča ruského trónu. Čoskoro po príchode do Ruska Sofia konvertovala na pravoslávie a prijala meno Jekaterina Alexejevna. To jej otvorilo cestu k manželskému zväzku s Petrom, ktorý však nebol príliš šťastný. Manželstvo naviac ostávalo dlho bezdetné, až v roku 1754 porodila syna Pavla a o tri roky dcéru Annu, ktorá však ako dvojročná zomrela. Otcom korunného princa pritom s vysokou pravdepodobnosťou nebol Peter, ale gróf Sergej Saltykov.

Peter III.

Katarína Veľká

V roku 1762 nastúpil Katarínin manžel na trón ako Peter III. Rusko v tom čase bojovalo v sedemročnej vojne na strane Rakúska, Peter sa však priklonil na stranu pruského kráľa Fridricha II., čo proti nemu vyvolalo natoľko siný odpor, že bol v júni 1762 zosadený, uväznený a následne počas hádky s dôstojníkmi, ktorí ho strážili, aj zavraždený. Jeho vdova a matka následníka trónu Katarína následne vtiahla do Petrohradu na čele gardy v obleku dôstojníka, sprevádzaná kňažnou Daškovovou. Tento prevrat je preto označovaný aj ako dámska revolúcia.V septembri 1762 bola korunovaná za ruskú cárovnú ako Katarína II.

V roku 1764 cárovná uzavrela s Fridrichom II. dohodu o kontrole vnútropolitického vývoja v Poľsku, ktoré sa už roky zmietalo v anarchii. V tom istom roku tak poľský sejm zvolil za kráľa Stanislava Poniatowského, pravdepodobne niekdajšieho cárovninho milenca.

Stanislaw Poniatowski

Vojnou s Tureckom (1768 – 1774) natrvalo otvorila Rusku čiernomorské pobrežie a zabezpečila mu slobodný prechod úžinami do Stredozemného mora. Rusko získalo Azov a rad ďalších významných pevností v Čiernomorí a Krym sa stal nezávislým na Turecku (podliehal však ruskej kontrole). Náklady na vojnu s Tureckom si Rusko kompenzovalo delením Poľska.

V 18. storočí Poľsko upadlo do hospodárskej a politickej krízy, čo využilo Rusko, Prusko a habsburská monarchia, ktoré si v rokoch 1772 – 1795 postupne rozdelili jeho územie. Po troch deleniach (1792, 1793, 1795) poľský štát prestal existovať. Najväčšiu časť (územie Litvy, Bieloruska a Ukrajiny) obsadilo práve Rusko, Halič a Krakovsko pripadli Habsburgovcom a Veľkopoľsko a Mazovsko Prusku. Pokusy drobnej vlasteneckej poľskej šľachty odstrániť medzi prvým a druhým delením situáciu, ktorá viedla ku katastrofe, boli neúspešné. Konzervatívny šľachtický tábor sa spojil proti novej ústave z roku 1791, ktorá Poľsko priblížila pevnejšiemu typu vtedajšej monarchie a požiadal o pomoc Rusko. K nemu sa pripojili ďalší poľskí susedia a došlo k druhému deleniu. V období medzi druhým a tretím delením vypuklo šľachticko – meštianske povstanie pod vedením poľského vlastenca a účastníka americkej revolúcie Tadeusza Kościuszka, ktorý sa pre boj pokúsil získať aj roľníkov. Ruská presila však zvíťazila a výsledkom bolo tretie delenie.

V rokoch1773 - 1774 vo východnom a juhovýchodnom Rusku vypuklo rozsiahle kozácke povstanie pod vedením Jemeľjana Pugačova, ktorý sa vydával za zachráneného cára Petra III. Po jeho veľkých počiatočných úspechoch ho však generál Alexander Vasilievič Suvorov potlačil, čím sa opäť upevnila Katarínina moc. Pugačov bo v roku 1775 popravený.

V roku 1783 Rusko anektovalo Krym. Správou tohto územia cárovná poverila svojho vtedajšieho milenca Grigorija Potemkina, ktorý tam s titulom knieža Tauridský vybudoval prosperujúcu oblasť.

V rokoch 1787 – 1792 vypukla nová rusko – turecká vojna, tentokrát aj s účasťou Rakúska, ktorého vojskám velil cisár Jozef II. osobne. Rakúskej armáde sa však príliš nedarilo, preto uzavrelo v roku 1791 separátny mier. Rusko bolo naopak úspešné na súší (pod velením Suvorova) aj na mori (kde velil Fjodor Fjodorovič Ušakov). Napriek vojenským úspechom však vzhľadom k medzinárodnej situácii mierom uzavretým v roku 1792 v Jasove len potvrdilo ustanovenia predchádzajúceho küčük-kajnardžského mieru a opustilo dobyté Moldavsko a Besarábiu.

Katarína zomrela 17. 11. 1796 v Petrohrade a jej nástupcom sa stal jej syn Pavol.

1. Z akej dynastie pochádzal Peter Veľký?

2. Vymenuj aspoň 5 reforiem Petra Veľkého

3. Kto bo protivníkom Ruska v severnej vojne?

4. Čo bolo príčinou troch delení Poľska a kedy sa odohrali?

5. Kedy viedla Katarína Veľká druhú vojnu proti Turecku a kto v nej bol jej spojencom?

Literatúra: