Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš


 

Immanuel Kant I. (1724-1804)


Zdroj:http://germanhistorydocs.ghi-dc.org/images/00010371_Immanuel%20Kant.jpg

 

 

Immanuel Kant je jeden z najvýznamnejších nemeckých filozofov, ktorý prezentuje filozofiu klasického idealizmu. Narodil sa 22. 4. 1724 v Königsbergu (vtedy patriace Prusku) – dnešnom Kaliningrade (patriace Ruskej federácií) a zomrel tu 12. 2. 1804. Celý svoj život strávil Kant v Königsbergu, vyštudoval tu na univerzite filozofiu a neskôr sa stal aj profesorom filozofie na tej istej univerzite. Svoj život zasvätil filozofii a odkláňal sa od všetkých vecí, ktoré by ho mohli odvádzať od práce. (Dokonca sa stránil žien aj spoločnosti). Bol považovaný za puntičkára, s dokonalým zmyslom pre poriadok a disciplínu. Žil podľa železnej disciplíny a nikdy z nej nevybočil. Jeho presnosť bola natoľko vycibrená, že v istej kaviarni v Königsbergu si podľa jeho vychádzok nastavovali hodiny. Prechádzal okolo nej presne o 9.00.

Kant je významný filozof aj z toho dôvodu, že sa mu podarilo prekonať rozkol empirizmu a racionalizmu. Najvýznamnejšou časťou filozofie, ktorej sa venuje je poznávanie. Jeho najvýznamnejšie diela sú: „Kritika čistého rozumu“, „Kritika praktického rozumu“, „Kritika súdnosti“, Prologomena ku každej ďalšej metafyzike“, „Všeobecné dejiny prírody a teória nebies“


Kantovu filozofiu môžeme rozdeliť na dva obdobia a to nasledovne

 

  1. predkritické obdobie: je to obdobie (trvajúce asi do roku 1770), v ktorom sa Kant venoval predovšetkým prírodovedným otázkam (hlavne fyzike), ktoré boli ovplyvnené Newtonovou fyzikou. Zaoberá sa kozmológiou a v najvýznamnejšom diele tohto obdobia „Všeobecné dejiny prírody a teória nebies“ dokonca prezentuje hypotézu, o vzniku slnečnej sústavy z prvotnej rozptýlenej látky.

  2. kritické obdobie: je to obdobie (po 1770), ktorého najvýznamnejšie dielo bolo „Kritika čistého rozumu“. Je to obdobie v ktorom sa zaoberá ľudským poznaním a kladie si otázku „Pokiaľ až siaha ľudské poznanie“ V tejto otázke odmieta metafyzický postoj – že predmetom filozofie je objekt (skutočnosť). Práve naopak, tvrdí, že predmetom filozofie je subjekt (teda ten, ktorý poznáva skutočnosť – ľudský rozum a jeho činnosť).


Táto skutočnosť a označenie subjektu za predmet filozofie vysvetľuje Kant nasledovne: Existuje svet vecí o sebe, ktorý ale človek nedokáže spoznať. Je to ten skutočný svet, ktorý nie je rozumom v celku uchopiteľný. Potom existuje svet javov (svet pre seba). Je to svet ktorý poznávame pomocou našich zmyslov. Je to svet, ktorý dokážeme spoznať, ale je produktom našej zmyslovej skúsenosti. Tento svet je istou uchopenou formou poznania sveta vecí o sebe.


Kant tvrdí, že poznávanie človeka predchádza tromi štádiami a to:


  1. štádium nazerania – je to prvý stupeň, pri ktorom človek používa nazeranie (vnímanie) ovplyvnené apriórnymi (predskúsenostnými) formami poznávania. Apriórne formy sú „čas“ a „priestor“ - preto všetky javy a všetko, čo jedinec vníma, vníma v priestore a v čase. Priestor a čas Kant nepovažuje za vlastnosti objektívnych vecí, ale spôsob nazerania človeka na svet. Priestor a čas sú podľa neho vrodené formy subjektu, ktoré umožňujú jedincovi nepoznateľný „svet osebe“ usporiadať do poznateľného „sveta pre seba“.

 

  1. štádium umu – je to druhý stupeň poznania, kedy z obsahu získaného zmyslovým poznávaním utvárame pojmy a predstavy. Tieto predstavy tvoria ucelené celky. Kant však upozorňuje, že tieto nemajú univerzálnu platnosť.


  1. štádium čistého rozumu – Je to nadzmyslové (metafyzické) poznanie nášho rozumu. Rozum pri tomto štádiu prekonáva poznanie pomocou zmyslov a smeruje k poznaniu pojmov, ktoré nemajú zmyslový obsah. Tieto pojmy pritom Kant nazýva ideami. Rozlišuje tri hlavné idey a to sú idea Boha, idea duše, idea sveta. Kedže tieto idey rozum nedokáže empiricky overiť, sú súčasťou jedine viery. Ich skúmanie je teda pre rozum nemožné. Pri svojich skúmaniach došiel teda Immanuel Kant k presvedčeniu, že hranicou poznania rozumu je bod, kde rozum sa rozchádza so zmyslami. Iné poznanie je možné len na základe viery, ale toto nie je všeobecne platné.


Vo svojom diele „Kritika praktického rozumu“ sa venuje predovšetkým téme morálky. Kant tvrdí, že viera je v živote človeka veľmi dôležitá. Práve viera je tá, ktorá do značnej miery ovplyvňuje konanie človeka. Pomocou viery človek prekonáva svoj egoizmus a smeruje k všeobecnému dobru. Predpoklad existencie Boha a nesmrteľnosti duše je teda nevyhnutný pre morálne konanie človeka. V otázke morálky je dôležitý takzvaný Kantov kategorický imperatív - „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva“. Každý človek má vrodenú požiadavku konať podľa morálneho zákona. Tento zákon je človeku vrodený. Pri jednotlivom konaní jednotlivcovi napovie „praktický rozum“ čo je morálne správne a morálne nesprávne. Podľa tejto „rady“ sa jednotlivec sledujúc všeobecné dobro riadi.



 

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770-1831)


Zdroj:http://sk.wikipedia.org/wiki/Georg_Wilhelm_Friedrich_Hegel

 

 

G. W. F. Hegel je ďalší z významných filozofov nemeckej klasickej filozofie. Narodil sa v Stuttgarte 27. augusta 1770. Študoval na gymnáziu v Stuttgarte, kde sa zoznamuje s myšlienkami osvietenstva a humanistického klasicizmu, živo sa zaujíma aj o dejepis, pričom sa venuje historikom Thukydidesom a Tacitom. Neskôr (1788) študuje filozofiu a teológiu na univerzite v Tübingene. Stretáva sa tu s myšlienkami francúzskej revolúcie, ktoré aj živo propaguje v tzv. „politickom klube“. Do tohto klubu okrem iného patria aj debaty o potrebe nového mravného vyššieho poriadku v Európe. Po štúdiách pracoval ako domáci učiteľ no neskôr získal miesto profesora na univerzite v Berlíne. Jeho prednášky boli hojne navštevované a sám bol medzi študentami obľúbený. V roku 1831 umrel na choleru, ktorou ho nakazila jeho manželka. Ako irónia osudu vyznieva fakt, že jeho žena sa vyliečila, on ale nie.


Hegela zaraďujeme do systému nemeckej klasickej filozofie. Bol veľmi ovplyvnený I. Kantom, čo možno vidieť v jeho filozofii. No nestotožňuje sa s Kantom vo všetkých bodoch. Predstavme si teda Hegelovu filozofiu:


Skutočnosť je podľa Hegela vytváraná našim vedomím. Celá skutočnosť je vedomím a vo vedomí sa aj vyvíja. Skutočnosť teda vychádza z jediného pricípu a to z večnej absolútnej idei, ktorá sa neustále vyvíja a zo seba tvorí ďalšie veci a javy. Inak povedané všetko bytie (duchovné či prírodné) je stupňom vývoja ducha. Hegel je absolútny idealista, lebo je presvedčený o skutočnosti, že bytie a myslenie je jedno a to isté. Bytie sa pri tom vyvíja cez protiklady v zmysle vzorca „téza – antitéza – syntéza“.

Hegel rozlišuje ľudského ducha a božského ducha, ktorý neskôr nevyhnutne musia splynúť. Ľudského ducha považuje Hegel za obraz božieho ducha. Ľudský duch si uvedomuje seba samého v troch štádiách a to sú:


  1. Sebauvedomenie ľudského ducha – je to prvé štádium, ktoré sa nazýva aj detské uvedomenie si seba. Je to uvedomenie si svojej existencie, bez toho aby sme ešte poznali seba samého v detailoch. (Téza – uvedomujem si, že som)

  2. Objavovanie seba samého – je to druhé štádium, v ktorom sa človek začína objavovať. Začína si uvedomovať svoje vlastnosti a funkcie. Človek sa v tomto štádiu delí na „ja - pozorované“ a „ja - pozorujúce“. (Antitéza – rozpor - pozorované a zároveň pozorujúce)

  3. Človek sa stáva jednotou. Rozpor, ktorý nastal v zmysle „pozorovaného ja“ a „pozorujúceho ja“ sa mení na syntézu a jednotu. Človek dochádza k hlbšiemu sebapoznaniu sa. (Syntéza – splynutie – pozorované a pozorujúce je jedno a to isté)


Sebauvedomenie sa božieho ducha, sa tiež deje v troch štádiách v zmysle téza-anititéza-syntéza. No Hegel chápe Boha ako Boha, ktorý sa neustále vyvíja - ako absolútnu ideu. (Nie je to kresťanské chápanie Boha).


  1. Prvé štádium – téza – existuje božstvo, ktoré si uvedomuje svoju existenciu. Existuje mimo času a priestoru.

  2. Druhé štádium - antitéza – božstvo hľadá a poznáva samo seba a prechádza sebaodcudzením existuje vo svojej negácií v čase a priestore.

  3. Tretie štádium – syntéza – návrat božstva k sebe samému, cez dokonalé sebapoznanie ktoré prebieha v človeku. Je to sebapoznanie Boha, ktoré sa uskutočňuje v rovine ľudského ducha. Božstvo sa tak stáva duchom subjektívnym, objektívnym (v rodine, v štáte, v morálke a v práve) a absolútnym (v umení, náboženstve, vo filozofii). Sebapoznaním absolútnej idei sa končia dejiny, ktoré sú umiestnené v čase a je zavŕšený proces sebapoznania od sebauvedomenia až po samotné myslenie. Nevyhnutnou úlohou bytia je teda sebapoznanie seba, ktorým všetko končí.


Tento Hegelov filozofický systém hovorí o tom, že každý dokáže poznať podstatu sveta, potrebuje len správne uvažovať bez chybných úsudkov. Protirečenia pri tom treba chápať ako bránu resp. prechod na vyššie štádium poznania. Podľa Hegela je nevyhnutné poznať dejiny. Dejiny sú vlastne isté udalosti, ktoré nie je možné chápať izolovanie, ale v rámci reťaze myšlienok, ktoré dejiny tvoria. Len dejiny nás naučia, ktorá myšlienka bola správna či nesprávna, ktorý úkon nevyhnutný, či postrádateľný.


 

Medzi najvýznamnejšie diela G. W. F. Hegela patria nasledovné diela:

 

  1. Fenomenológia ducha – je to najvýznamnejšie Hegelove dielo, ktoré sa zaoberá vysvetlením jeho filozofického systému, a jeho fungovaním. Dočítame sa v ňom aj o systéme dejín.

  2. Logika – v tomto diele sa zaoberá prvým štátdiom vývoja ducha

  3. Filozofia prírody - v tomto diele sa Hegel venuje predovšetkých antitéze a teda druhému štátdiu vývinu ducha

  4. Filozofia ducha – tu preskúmava Hegel tretie štádium vývoja ducha a teda venuje sa syntéze.


Hegel sa nevenoval jedine filozofii bytia. Už ako študent bol činný v politickom klube a zastával myšlienky francúzskej revolúcie. Svoje politické názory prezentoval vo svojom diele "Skúmanie o základoch politickej ekonómie"


Medzi jeho ďalšie diela patrili napr.: O podstate filozofickej kritiky, Filozofia náboženstva, Základy filozofie práva, Estetika ...


 

 

Johann Gottlieb Fichte (1762-1814)


Zdroj:http://www.fichte.badw.de/ficht.gif

 

 

Fichte sa narodil v 1762 v dedinke Rammenau. Pochádzal z chudobnej rodiny. Na štúdiá sa dostal vďaka svojmu mecenášovi, ktorý ho finančne sponzoroval. Študoval v Lipsku a neskôr v štúdiu pokračoval v Jene, kde študoval teológiu. Štúdium však nedokončil, lebo jeho mecenáš umrel. Napokon sa vrátil do Lipska, kde chcel pokračovať v štúdiu a zarábal si tu ako súkromný učiteľ. Jeho najvýznamnejším učiteľom bol Immanuel Kant. Keď štúdium ukončil, pôsobil ako učiteľ filozofie, ktorý vysvetľoval Kantovu filozofiu. Pôsobil aj na Univerzite v Jene, ale neskôr bol z nej nútený, kvôli sporom okolo svojej osoby odísť. Odišiel do Berlína, kde pracoval na Berlínskej univerzite. Známy bol svojím nacionalizmom a názorom, že treba zjednotiť Prusko.


Vo filozofií je predstaviteľom subjektívneho idealizmu. (Filozofi subjektívneho idealizmu popierajú existenciu objektívnej reality. Existuje jedine realita vychádzajúca zo subjektu. Mimo subjekt pri tom neexistuje žiaden iný objektívny svet. Zástancami sú napr. George Berkeley alebo J.G. Fichte). Veľmi ho ovplyvnili predovšetkým filozofi ako G. Berkeley, I. Kant a B. Spinoza. Hlavnou úlohou filozofie je pri tom podľa neho otázka bytia a myslenia, ktorú rozoberá aj vo svojej náuke.

 

Fichteho filozofiu môžeme definovať aj ako etický idealizmus. Jeho náuka má totiž praktický a morálny význam. Tvrdí, že podstatou bytia nebol reálny svet ale istý skutok. Tam, kde je nejaké materiálne bytie bol najprv skutok. Dokonca tvrdí, že filozof musí zostať slobodný, oslobodený aj od materiálnych bytí až potom môže tento byť dobrým filozofom.


Johann Gottlieb Fichte pôsobil ako učiteľ, pričom vyučoval predovšetkým filozofiu. Sám si postupne vytváral svoju vlastnú koncepciu filozofie. Ako prvé podrobil kritike Kantov "svet osebe". Neexistuje žiaden svet osebe, teda žiaden objektívny svet mimo nášho vedomia. Existuje len svet našeho vedomia, ten ktorý si uvedomujeme. Celá skutočnosť je podľa Fichteho tvorená dvomi stránkami a to:


  1. Vnútornou realitou - Táto realita vychádza z "JA". JA je subjekt, ktorý dokáže poznať svoju realitu (vedomie). "JA" je pri tom absolútne a má absolútnu moc. "JA" vytvára všetko a je seba-tvoriace. Je dokonca také silné, že vytvára i celú "objektívnu realitu". Subjekt je teda jediný činný prvok.


  1. Vonkajšou realitou – Vonkajšiu realitu tvorí "NIE JA". "NIE JA" je protikladom "JA". Pod "NIE JA" chápe všetky veci a javy, ktoré pochádzajú z vyššej podvedomej predstavivosti. Môžeme ho považovať za objektívne existujúce bytie. JA postupne vytvára v sebe samom obrazy svojho protikladu, niečoho pasívneho, netvoriaceho. Vzťah JA a NIE JA vysvetľuje špekulatívna dialektická metóda. (nazývaná aj metódou protirečivosti - na základe protikladov poznávam sám seba). Všetko zo všetkým súvisí, je to prepletenie rôznych protikladov, ktoré nás privádzajú k istým vyšším obsahom poznania. Tieto protiklady môžeme vysvetliť na základe triády: téza – antitéza – syntéza.

 

Téza – JA určuje seba. Je to aktívny prvok, ktorý si v tejto prvej fáze uvedomuje seba samé.

Antitéza – JA je aktívne a teda vytvára zo seba veci, javy a v podstate celú prírodu. Táto príroda sa mu javí ako niečo mimo „JA“ a teda ako protiklad „JA“. JA ≠ NIE JA.

Syntéza - JA si uvedomuje svoju existenciu a aj to, že samo vytvorilo prírodu a všetky veci v nej (NIE JA). NIE JA pritom predstavuje objektívny svet, ktorý vychádza z JA. NIE JA ja teda súčasťou JA a je od neho závislé. A teda JA prichádza k uvedomeniu, že je NIE JA, nie je jeho protikladom, ale jeho súčasťou. JA = NIE JA. Z týchto všetkých tvrdení a názorov teda nevyhnutne vyplýva, že vedomie je tak subjektívnym ako i objektívnym svetom, zjednoteným v sebe samom.


Tieto Fichteho tvrdenia sú veľmi zaujímavé, lebo v podstate tvrdia, že realita v ktorej žijeme a v ktorej sa nachádzame existuje len v našich predstavách a je tvorená len do takej miery, ktorú si naše vedomie uvedomuje. Svet je teda len predstava nášho vedomia. Toto tvrdenie vyvolalo vo Fichteho časoch veľký rozruch, hlavne u cirkevných hodnostárov, ktorý ho označili za kacíra.

Aj v otázkach náboženstva Fichte vyvolával rozruch. V prvej fáze svojho života tvrdil, že Boh neexistuje. To, čo ľudia chápu pod pojmom Boh je svetový morálny poriadok. V tejto fáze svojej filozofie veľmi výrazne kritizoval dôkazy Božej existencie. V druhej fáze svojho života však svoj postoj k Bohu prehodnocuje. Pripája sa k Leibnitzovej teórii o prestabilizovanej harmónii. Táto harmónia predpokladá slobodného, všemohúceho a osobného Boha. Tento obraz dovtedy odmietal.

Fichte sa snažil o to, aby obhájil slobodu a slobodné konanie človeka. Človek koná vždy slobodne. Toto konanie vychádza z jeho svedomia.


 

 

Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775 – 1854)


Zdroj:http://www.ipedia.ro/o_stiri/632.jpg

 

 

Schelling bol veľmi výzmaným filozofom, ktorého učenie zaraďujeme medzi objektívny idealizmus. Venoval sa tak teológií ako aj prírodným vedám. Pracoval na univerzite v Jene, kde získal miesto profesora po Fichtem. Na začiatku svojej pedagogickej kariéry sa snažil verejne vystupovať a ovplyvniť svoju dobu. No po smrti jeho milovanej manželky sa utiahol do ústrania.

Vo svojej filozofií sa venoval predovšetkým filozofii Fichteho, ktorého najprv považoval za vzor no neskôr si ho dovolil kritizovať. Základom všetkého existujúceho je tzv. "večný rozum". Večný rozum je pri tom zdroj duchovna ako aj materiálneho, subjektívneho ako aj objektívneho. Subjektívne ako aj objektívne, duchovné ako aj materiálne sa vyvíjajú osobitne, ale na istej úrovni splývajú.

 

Subjektívna stránka filozofie sa venuje subjektu (transcendentálny idealizmus). Subjekt je vedomie, ktoré sa vyvíja prostredníctvom protikladov. Človek poznáva najskôr seba a potom poznáva všetko ostatné cez seba Toto je cesta poznania od subjektívneho (poznám seba) po objektívne (cez seba poznam ostatné).

Objektívna stránka filozofie sa zaoberá objektom a teda prírodou a prírodným. Nazval ju aj "Naturfilozofia". Prírodou vlastne poznávame hmotu. A podla Schellinga je hmota tiež istým druhom ducha tzv. nevedomého ducha. Príroda teda má duchovný základ. Príroda sa vyvíja cez protiklady – ich prekonávaním a sama sa núka subjektu, aby ju spoznával. Tým sa stáva osahom vedomia. Toto je teda vývin od neživej prírody až k vedomému. Je to cesta od objektívneho k subjektívnemu. Prebúdzanie nevedomého ducha k vedomiu.

 

Podľa Schellingovej teórie je subjekt a objekt len iný druh prejavu absolútneho ducha. Javia sa ako protiklady, ktoré však na istej úrovni splývajú. Vo vedomí človeka sa odzrkadľuje príroda (splynutie – v jedom vedomí je subjekt i objekt). Ideálny obraz splynutia objektívneho a subjektívneho je umelecké dielo. Práve umelecké dielo je podľa Schellinga najvyšším štádiom ľudského ducha. V ňom môžeme spoznať dokonalosť a úplnú slobodu. Obraz napr. stvárňuje objektívne vychádzajúce zo subjektívneho (Maliar maľuje objektívne ktoré má vo vedomí).

Schelling sa nám snaží svojou filozofiou naznačiť, že človek je súčasť prírody. K tomu záveru prichádzame tak cestou nevedomého ducha (objektívne – subjektívne), ako aj cestou vedomého ducha. (subjektívne – objektívne).



 

Otázky na zopakovanie:


  1. Porozprávajte o Fichteho živote

  2. Porozprávajte o Kantovom živote

  3. Aké sú tri stupňe poznávania podľa Kanta?

  4. Čo je to subjektívny idealizmus?

  5. Kde možno podľa Schellinga vidieť dokonalé splynutie objektívneho a subjektívneho?

  6. Čo je to JA a NIE JA (podľa Fichteho)?

  7. Kto napísal dielo "Fenomenológia ducha?" Čím sa tu venuje?

  8. Čo je to kategorický imperatív.

  9. Čo je to "naturfilozofia"?



Použitá literatúra:


  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005


Zdroj obrázkov:


  1. http://www.fichte.badw.de/ficht.gif

  2. http://sk.wikipedia.org/wiki/Georg_Wilhelm_Friedrich_Hegel

  3. http://germanhistorydocs.ghi-dc.org/images/00010371_Immanuel%20Kant.jpg

  4. http://www.ipedia.ro/o_stiri/632.jpg