Rakúsky osvietenský absolutizmus.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Osvietenský absolutizmus bol 18. storočí častou formou vlády. Absolutistický (neobmedzený) monarcha presadzoval vo svojej krajine myšlienky osvietenstva. Tie sa mali realizovať pomocou reforiem, ktoré mali priniesť zlepšenie hospodárskej, sociálnej i vzdelanostnej situácie v štáte.

Osvietenstvo ako filozofický smer, myšlienkový prúd a kultúrne hnutie 18. storočia, stavajúce na racionalizme, sa zaujímalo o otázku ideálneho usporiadania štátu (spoločnosti). Podľa názorov popredných osvietenských mysliteľov sa pri spravovaní štátu mal uplatňovať princíp rovnosti jeho jednotlivých členov a prirodzené právo. Za prirodzené práva človeka považoval napríklad právo na náboženskú slobodu, či na súkromné vlastníctvo.

V Habsburskej monarchii sa osvietenské myšlienky začali uplatňovať za vlády Márie Terézie, pre ktorú bola reforma zaostalej a vojnami zničenej krajiny existenčnou nevyhnutnosťou.

Mladá Mária Terézia (1740-1780)

Mária Terézia (1740-1780) nastúpila v roku 1740 po smrti svojho otca Karola VI. na trón, ktorý sa pod ňou nebezpečne kýval. Jej otec, cisár a kráľ Karol VI. (v Uhorsku vládol ako Karol III.), totiž nemal mužských potomkov a zabezpečeniu nástupníctva svojej najstaršej dcéry venoval posledné roky svojho života. Výsledkom jeho snáh bola tzv. Pragmatická sankcia (1713), ktorá ustanovila nedeliteľnosť monarchie a nástupníctvo na trón aj „po praslici“ (umožňovala teda ženám nastúpiť na trón) v tomto poradí: 1. dcéry Karola VI. (1711-1740), 2. dcéry Jozefa I., jeho brata (1705-1711), 3.dcéry a potom sestry Leopolda I., ich otca (1657-1705) a ich potomstvo.

Sankcia narážala od začiatku na odpor: nechcela uznať šľachta ani panovníci okolitých krajín, ale postupne (za cenu mnohých ústupkov) ju uznala väčšina európskych panovníkov.

Karol VI. (1711-1740)

Napriek tomu však po Karolovej smrti vystúpili s nárokom na trón hneď viacerí pretendenti: Bavorský panovník a manžel dcéry Jozefa I., Karol Albrecht, saský kurfirst a poľský kráľ Fridrich August (takisto zosobášený s jednou z dcér Jozefa I) a Brandenburský kurfirst a zároveň pruský kráľ, Fridrich II. V rokoch 1740 - 45 prebehla vojna o rakúske dedičstvo, pri ktorej bol po vtrhnutí do Čiech a obsadení Prahy Karol Albrecht vyhlásený za českého kráľa. Vojnu ukončil tzv. Drážďanský mier, ktorý pripravil Habsburskú monarchiu o Kladsko a Sliezsko. Počas vojny kráľovná vtedy vystúpila s prosbou o pomoc pred uhorským snemom. Predstavitelia uhorskej šľachty, dojatí emotívnym vystúpením mladej kráľovnej so synčekom Jozefom na rukách, vyhoveli jej žiadosti a postavili 40 tisícové vojsko.

Uhorskí šľachtici sľubujú mladej kráľovnej obetovať „krv i život“

Hoci kráľovná bola napokon nútená vzdať sa Sliezska, na uhorskú pomoc nezabudla a zaviazala sa dodržiavať všetky šľachtické privilégiá a výsady, vrátane oslobodenia šľachty od daní. Uhorské stavy podporili kráľovnú aj v tzv. sedemročnej vojne (1756-63), do ktorej sa zapojili viaceré európske mocnosti (Prusko, Rusko, Francúzsko, Švédsko, Sasko, Anglicko), a ktorej výsledkom pre Habsburskú monarchiu bola definitívna strata Sliezska v prospech Pruska.

Korunovácia Márie Terézie v dóme sv. Martina 25.6.1741

Vyčerpávajúce vojnové konflikty len zvýraznili to, čo krajinu kvárilo už dlhé roky: silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda. Vedomá si ťaživej situácie, bola panovníčka odhodlaná začať s reformami čo najskôr; narazila však na odpor uhorskej šľachty, ktorá nebola ochotná vzdať sa výsad, získaných počas stáročí. Daňové výnosy Uhorska boli veľmi nízke a po vyčerpávajúcich vojnách panovníčka vystúpila s požiadavkou zvýšiť uhorskú kontribúciu na 4.2 miliónov zlatých ročne. Keďže prisľúbila oslobodenie uhorskej šľachty od daní, skúsila sľub obísť a vymôcť si od šľachty pravidelný ročný poplatok, ktorý by ich zbavoval vojenskej povinnosti (tú už aj tak roky plnila profesionálna žoldnierska armáda). Uhorská šľachta však návrh s rozhorčením odmietla, čo spôsobilo jej rozchod s panovníčkou.

Autorom väčšiny reforiem bol gróf Fridrich Viliam Haugwitz, ktorý presadil novú daňovú reformu a podstatne tak zvýšil štátne príjmy.

Fridrich Viliam Haugwitz (1700-1765)

Ďalším významným a blízkym poradcom Márie Terézie bol Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg, ktorý bol i učiteľom a vychovávateľom Jozefa II.

Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg (1711-1794)

Medzi blízkych poradcov panovníčky patril aj Slovák Adam František Kollár, ktorý svojimi názormi značne ovplyvnil školské reformy.

Adam František Kollár (1718-1783)

Autorom poddanskej a pozemkovej reformy v českých zemiach (raabizácie) bol Franz Anton Raab, rakúsky národohospodár.

Reformy Márie Terézie:

Reforma súdnictva. Mária Terézia zdedila krajinu so stredovekým súdnictvom, ktoré používalo mučenie a upaľovalo čarodejnice. V roku 1768 vydala nový trestný poriadok -Constitutio Criminalis Theresiana, ktorý zakazoval vynášať rozsudky nad čarodejnicami, zmierňoval telesné tresty a zrušil stredoveké mučenie. Podľa nového jednotného občianskeho zákonníka Lex Teresiana platilo, že pred súdmi sú všetci občania formálne rovní a i poddaný mal právo na obhajcu.

Reforma zdravotníctva. Novozriadené zdravotné komisie mali za úlohu chrániť obyvateľstvo pred nákazlivými chorobami a tiež mali vykonávať osvetu u prostého obyvateľstva. Podnetom k reforme bola epidémia pravých kiahní, ktorá v roku 1767 zasiahla Viedeň a o život pripravila i kráľovninu dcéru Jozefu Gabrielu. Zriaďovali sa lekárske fakulty, ktoré slúžili na vyučovanie a školenie lekárov, pôrodných asistentiek a ďalšieho odborného personálu.

Finančná reforma. Mária Terézia dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr roku 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomických 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu.

Tereziánsky urbár. Najdôležitejšou reformou Márie Terézie bola tzv. urbárska regulácia, ktorá jednotne upravovala poddanské pomery v celej krajine. Jej cieľom bolo zvýšiť produktivitu práce a platobnú schopnosť poddaných, ktorí boli často utláčaní a vykorisťovaní zemepánmi. Reforma prebiehala v rokoch 1767-72 a skončila sa vydaním celokrajinského Tereziánskeho urbára, ktorý určoval na základe držby pôdy pracovné, naturálne a finančné povinnosti poddaných. Urbár, ktorý stanovoval maximálnu hranicu feudálnej renty. Urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda v slovenských oblastiach po slovensky. Urbárska regulácia upravovala poddanské pomery až do zrušenia poddanstva.

Reforma školstva. Reforma školstva sa v Uhorsku začala v roku 1777 na základe nového organizačné poriadku pre školstvo Ratio educationis. Zavádzaním reformy poverila panovníčka svojho syna Jozefa II., ktorý bol od smrti jej manžela Františka Lotrinského (1765) jej spoluvládcom. Ratio educationis vytvoril jednotnú školskú sústavu od ľudových škôl po univerzitu. Zaviedol tieto typy škôl:

Ľudové školy (existovali v troch typoch – triviálne, hlavné a normálne školy.) Žiaci sa tu učili okrem písania, čítania, počítania aj základy hospodárenia; vyučovacím jazykom bol materinský jazyk.

Latinské gramatické školy boli štvorročné. Vyučovala sa tu latinčina, nemčina a dejepis.

Gymnáziá (dvojročné štúdium) nasledovali po latinských gramatických školách.

Univerzity a lýceá nasledovali po absolvovaní gymnázia. Na lýceu bolo dvojročné štúdium, vyučovala sa štylistika, rétorika, filozofia, gréčtina, matematika a fyzika.

Bola zreformovaná Trnavská univerzita a r. 1770 bola poštátnená. Jej presťahovanie do Budín r. 1777 spomalilo rozvoj kultúrneho a vedeckého života na Slovensku. V rokoch 1762-4 bola v Banskej Štiavnici založená Vysoká banícka škola (Banská akadémia) a v r. 1763 v Senci vznikla odborná škola Collegium oeconomicum pre budúcich úradníkov štátnej správy.

Po smrti Márie Terézie nastúpil na trón jej syn Jozef II. (1780 – 1790), ktorý bol už od roku 1765 jej spoluvládcom a podieľal sa na zavádzaní mnohých reforiem.

Jozef II. (1780-1790)

Jozef II. je dodnes považovaný za rozporuplného panovníka. Dostalo sa mu tradičnej katolíckej výchovy, no jeho učitelia mu vštepovali i myšlienky osvietenstva, ktorým dával prednosť pred náboženskou bigotnosťou. Už ako dieťa prejavoval vysokú inteligenciu, no i závažné charakterové nedostatky, ako tvrdohlavosť, opovrhovanie druhými a nedostatok empatie. Mária Terézia sa o ňom vyjadrila údajne takto: „Ako môže niekto obstáť ako panovník, keď nemiluje ľudí“. I so súrodencami mal Jozef veľmi rezervované a chladné vzťahy a z rodiny v podstate najlepšie vychádzal s otcom, ktorého smrť v roku 1765 ťažko niesol.

Izabela Parmská, prvá manželka Jozefa II.

Obe jeho manželstvá boli nešťastné: prvá, milovaná žena Izabela Parmská, zomrela krátko po pôrode mŕtveho dieťaťa na kiahne, druhú manželku, Máriu von Wittelsbach odmietal a nemal s ňou ani žiadne deti (taktiež zomrela na kiahne po dvoch rokoch manželstva).

Mária von Wittelsbach, druhá žena Jozefa II.

Keď sa po smrti Márie Terézie stal cisárom a kráľom, začal neúprosne realizovať svoje predstavy o vládnutí, čím proti sebe vytvoril odpor a vyrobil si tak mnoho nepriateľov. Uhorskú šľachtu proti sebe popudil i tým, že sa nenechal korunovať za uhorského kráľa. Za to mu prischla posmešná prezývka Kalapos kyráli – klobúkový kráľ.

Jozef II. bol mimoriadne energický a pracovitý panovník, ktorý počas svojho desaťročného vládnutia vydal asi šesťtisíc nariadení. Nariadil kompletné sčítanie obyvateľstva v ríši (podľa toho vieme, že v celom Uhorsku vtedy žilo 6,5 milióna obyvateľov). V Uhorsku sa snažil zreformovať aj územnosprávne usporiadanie, zrušil pôvodné stolice a vytvoril nové celky. Keďže bol nábožensky vlažným človekom a cirkev, tvoriaca do istej miery štát v štáte, prekážala jeho zámerom, snažil sa oddeliť štát od cirkvi. Rušil kláštory (za jeden rok ich bolo vyše 700), zredukoval počet cirkevných sviatkov, rušil púte, procesie, nariadil znížiť počet sviečok pri omšiach. Aby mal pod kontrolou výchovu nových kňazov, zakladal generálne semináre, v ktorých boli študenti vzdelávaní podľa osvietenských princípov. Kňazi mali medzi ľudom pôsobiť nielen ako „dušpastieri“, ale mali šíriť i osvetu v oblasti hygieny, výživy a vzdelávania.

Ako absolutistický panovník, ktorý zdedil obrovské súštátie pozostávajúce z krajín s rôznou hospodárskou úrovňou a kultúrou, chcel zaviesť prísnu centralizáciu, aby sa zabezpečilo plynulé a jednotné spravovanie ríše. Preto zaviedol ako úradnú reč nemčinu (v Uhorsku ňou dovtedy bola latinčina). Ku koncu svojej vlády zatiahol monarchiu do neúspešnej vojny proti Turecku.

Keď r. 1789 vypukla vo Francúzsku revolúcia, jej protináboženský a protimonarchistický charakter vystrašil panovníka natoľko, že pred smrťou odvolal takmer všetky svoje reformy.

Tolerančný patent 1781

Tie najvýznamnejšie z nich však prežili a natrvalo zmenili charakter monarchie. V r. 1781 vydal Jozef II. tolerančný patent, ktorý umožnil náboženskú slobodu evanjelikom, kalvínom a pravoslávnym a zaručil im občiansku rovnoprávnosť. Katolícka cirkev si síce zachovala privilegované postavenie, no nemohla už viac vyvíjať protireformačnú činnosť. Jozef II. zrušil aj tvrdé protižidovské opatrenia a právne zrovnoprávnil Židov s ostatnými obyvateľmi štátu. V roku 1785 Jozef II. zrušil nevoľníctvo – poddaní už neboli večne pripútaní k pôde, neboli už osobne závislí od zemepána – mohli sa sťahovať, dávať svoje deti na remeslá, štúdiá bez povolenia vrchnosti.

Keď Jozef II. zomieral, sklamaný z neúspechu svojich reforiem, žiadal si, aby sa na jeho náhrobok napísalo: Tu leží Jozef II., ktorý vo všetkom čo robil, zlyhal.“ Jeho smrť spôsobila vysoká horúčka spôsobená tuberkulózou, ktorou sa nakazil pri neustálom cestovaní. Zomrel vo Viedni 20. februára 1790.Vďaka jeho reformám sa však aj v zaostalom Uhorsku začali formovať zárodky občianskej spoločnosti.

Otázky:

1. Čo zabezpečovala Pragmatická sankcia?

2. Aké boli dôsledky vojny o rakúske dedičstvo a sedemročnej vojny?

3. Vymenuj troch poradcov Márie Terézie.

4. V čom spočívala školská reforma Márie Terézie?

5. Kedy bol zavedený Tereziánsky urbár?

6. Popíš reformnú činnosť Jozefa II.

7. Ktoré reformy Jozefa II. ho prežili?

Zoznam použitej literatúry:

kol.aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava 2000

kol aut., Dejiny Slovenska II, VEDA, Bratislava, 1987

www.slachta.com

www.wikipedia.cz