Rimania na našom území

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

V období prelomu letopočtov nastali v našej oblasti významné zmeny – politické, hospodárske, spoločenské aj kultúrne. Veľký rozmach keltskej moci bol zastavený a zlomený novými činiteľmi: od severu postupujúcimi germánskymi kmeňmi a prienikom Rímskeho impéria do Podunajska, kde v našom susedstve zriadili dve provincie – Panóniu a Norikum.

Územie Slovenska sa v tomto období stalo pomedzím dvoch kultúrne rozdielnych svetov: rímskeho impéria a tzv. barbarského sveta. Osídlenie Slovenska sa kultúrne aj etnicky rozpadlo na štyri oblasti: juhozápadné Slovensko s prevažne germánskym osídlením, zóna pri Dunaji s rímskym osídlením, severné a stredné Slovensko s domorodým osídlením tzv. ľudu púchovskej kultúry a východné Slovensko s pretrvávajúcim osídlením keltsko – dáckym.

Rimania obsadili iba pomerne úzky pás tiahnúci sa pozdĺž ľavého brehu Dunaja, ktorý zaberal len nepatrnú časť juhozápadného Slovenska. Na oboch brehoch rieky začali budovať systém pevností a strážnych veží – Limes Romanus. Na severnej hranici Panónie stáli štyri tábory: Vindobona (Viedeň), Carnuntum (Petronell, Deutsch Altenburg), Brigetio (Szöny) a Aquincum (Budapest-Tabán), hranice ďalej spevňoval rad táborov ako Gerulata (Rusovce), Ad Flexum (Mosonmagyaróvár), Arrabona (Gyor), či Solva (Ostrihom).

Okrem toho, že v týchto staniciach sídlili vojenské posádky, zohrávali významnú funkciu aj v diaľkovom obchode. V rímskej dobe nadobudla veľký význam jantárová cesta, prechádzajúca územím juhozápadného Slovenska, ktorá spájala Jadran s Pobaltím.

Limes Romanus

K tomuto obdobiu sa viažu aj prvé zmienky rímskych historikov (Tacitus, Cassius Dio, Ammianus Marcelinus) o našom území. Germánske kmene Markomani a Kvádi vytvorili pod vedením Marobuda voľne organizovaný kmeňový zväz, nazývaný v antických prameňoch Marobudovo kráľovstvo. Bolo organizované na báze vojenskej demokracie a rozkladalo sa na území od stredného Nemecka po stredný Dunaj.

Marobud

Rímske légie na územie Slovenska po prvý raz pravdepodobne vstúpili roku 6 n. l. a začali proti Marobudovi veľkoryso kombinovaný útok, ktorý však musel byť prerušený kvôli povstaniu podrobených kmeňov v Dalmácii a Panónii a Rimania uzavreli s Marobudom mier. Prerušenie výpravy znamenalo dočasné upevnenie Marobudovho kráľovstva, vnútorné rozpory (obratne podporované Rimanmi) však v roku 19 spôsobili Marobudov pád a krátko potom (asi v roku 21) i pád jeho nástupcu Katvalda. Početné ozbrojené družiny, sprevádzajúce zosadených vládcov do exilu Rimania preventívne presídlili na ľavý breh Dunaja medzi Moravu a Váh a ako ich vodcu ustanovili Kváda Vannia. Vanniovo kráľovstvo malo slúžiť ako bariéra proti ostatným germánskym kmeňom, tlačiacim sa zo severozápadu do strednej Európy. Vanniove snahy o centralizáciu moci však viedli k vnútornej nespokojnosti obyvateľstva. Naviac dohady o bohatstve, ktoré Vannius získal dlhoročným vyberaním cla z tovarov prevážaných po jantárovej ceste, dávkami vymáhanými od podrobených susedných kmeňov, ako aj lúpežami a vojenskou korisťou, pobádali k útoku susedné kmene Lugiov a Hermundurov. Po spiknutí vo Vanniovej rodine (jeho synovci Vangio a Sido sa spojili s hermundurským kráľom Vibiliom) zaútočili na Vannia aj Lugiovia. V roku 50 (alebo 51) bol po rozhodujúcom boji jeho osud spečatený a spolu so svojimi vernými našiel pod rímskou ochranou útočisko v Panónii. Aj jeho nástupcovia (spomínaní synovci) zachovávali voči Rímu klientskú vernosť. Kvádska moc vzrastala, Kvádi prenikli ďalej na juhovýchod a pravdepodobne už pred koncom 1. storočia mali obsadené nielen Ponitrie, ale aj dolné Poiplie a Pohronie až k Dunaju. Až počas vlády Domiciána odmietli v roku 89 poskytnúť Rímu pomoc vo vojne s dáckym Decebalom. V tom istom roku proti nim Domicián vyslal trestnú výpravu, ktorá sa však skončila neúspechom a Markomanom a Kvádom sa tak prvýkrát podarilo striasť sa cudzej kontroly a patronácie. V rokoch 92 a 97 Kvádi podnikli spoločne s Markomanmi a Sarmatmi lúpeživé vpády do Panónie a súčasne prinútili k poplatníckej závislosti keltských Kotínov a illýrskych Osov, usídlených v dolinách stredného Slovenska. To urýchlilo rímske rozhodnutie prikročiť k výstavbe predpolia severopanónskeho limitu. O ich stavebnej aktivite v 2, storočí, predovšetkým za cisára Traiana, svedčia zvyšky stavieb a zlomky tehál so značkami I., X., XIV. a XV. légie, objavené v Iži, Bratislave, na Devíne a v Stupave. Vojenské jednotky usídlené v spomínaných staniciach mali za úlohu chrániť rímsku hranicu pred neočakávanými útokmi a zároveň zabezpečovať južné úseky jednotlivých vetiev jantárovej cesty.

Gerulata, Rusovce

Za cisára Antonina Pia sa však niekedy v rozmedzí rokov 140-144 klientsky vzťah k Rímu obnovil, o čom svedčia mince s nápisom „Rex Quadis datus“ - kráľ daný Kvádom.

Počas vlády Marca Aurelia došlo na strednom Dunaji k novej situácii. Tlak germánskych kmeňov sa vystupňoval natoľko, že v roku 166 vyústil do tzv. markomanských vojen (166-180). Proti Rimanom vtedy bojovali viaceré barbarské kmene, ale hlavnými protivníkmi v nich boli opäť Markomani a Kvádi a spolu s nimi sarmatskí Jazygovia.

Marcus Aurelius

V roku 170 zaútočili Markomani a Kvádi na severopanónske hranice. Pohraničné jednotky, ktoré sa len nedávno vrátili z vojnovej výpravy proti Partom a naviac boli decimované šíriacou sa morovou nákazou ich nedokázali zadržať. Útočníci spustošili celú provinciu a tiahli na juh až do severnej Itálie. Rimania po urputných bojoch vytlačili útočníkov zo svojho územia a prešli do protiofenzívy, ktorú viedol sám Marcus Aurelius. Jeho sídlom sa dočasne stalo Carnuntum. V roku 172 tu rímske vojská prekročili po pontónovom moste Dunaj a podnikli úspešnú výpravu proti Markomanom a o rok nato uskutočnili trestnú výpravu proti susedným Kvádom, ktorej rovnako velil samotný cisár. Rímske légie sa dostali hlboko do kvádskeho vnútrozemia a preniesli ťažisko boja na územie dnešného Slovenska. Prenikli do údolia Hrona, Nitry, Váhu a Moravy, kde však narazili na tuhý odpor. Tu sa hneď na začiatku odohrala i neľútostná bitka, v ktorej obkľúčených Rimanov zachránil od zdrvujúcej porážky iba "zázračný dážď".

Zázračný dážď na stĺpe Marca Aurelia v Ríme

Rimania boli údajne v horúcom lete päť dní obkľúčení na mieste, kde nebol žiaden zdroj vody a Kvádi to hodlali využiť na ich porážku, ktorá by pravdepodobne bola nevyhnutná nebyť hustého lejaku, počas ktorého stihli Rimania napojiť nielen seba, ale aj svoje kone. V lete roku 175, po správe o vzbure uzurpátora Avidia Cassia v Sýrii, bol Marcus Aurelius donútený uzavrieť s Germánmi mier. Už o dva roky však vypukol konflikt na Dunaji s novou silou a Rimania získali prevahu až po ťažkých bojoch. Po víťaznej ofenzíve v roku 179 sa cisár rozhodol definitívne zlomiť odpor zadunajských Germánov. Územie porazených, ale nepodmanených Markomanov a Kvádov dal obsadiť početnými jednotkami (údajne o celkovej sile 40 000 mužov). O tom, ako ďaleko prenikli rímske légie, dodnes svedčí nápis na trenčianskej skale:

Rimania si však rýchlo uvedomili, že ich pôvodné plány zriadenia novej provincie Markománie sú nereálne a posun hraníc impéria by bol navyše strategicky nevýhodný. Po náhlej smrti Marca Aurelia v roku 180 jeho nástupca Commodus uzavrel s Germánmi mier. Rimania ustúpili k Dunaju a v priamej kontrole si ponechali iba úzky, 7,5 km široký pobrežný pás, čo však neznamenalo zánik ich vplyvu v kvádskom vnútrozemí.

Zadunajské germánske kmene sa po markomanských vojnách stali významným činiteľom v osudoch impéria a Rimania boli nútení čoraz častejšie si zabezpečovať mier na dunajskej hranici ústupkami, darmi a peniazmi.

Pôvodne nepriateľské germánsko – rímske vzťahy sa začali postupne meniť na spojenecké a iba epizodicky ich prerušovali ozbrojené vpády do Panónie. K vážnejším rozporom na severopanónskej hranici došlo až v polovici 4. storočia. Nakoľko sa množili nepriateľské nájazdy, hranice sa spevňovali a budovali sa i nové rímske stanice, najmä hustá línia strážnych veží na najohrozenejších miestach. V tomto období Rimania stavali na Devíne a robili úpravy v Iži, Cíferi – Páci a Milanovciach. Pravdepodobne budovali aj dosiaľ neznáme oporné body na Považí, Ponitrí a Pohroní. Svojvoľné budovanie posádkových táborov priamo na území Kvádov narazilo za Valentiniana I. v roku 374 na prudký odpor a Kvádi spojení so Sarmatmi opäť úspešne zaútočili na Panóniu. Vedenia vojenských akcií proti obom kmeňom sa ujal cisár osobne, išlo však skôr o demonštratívne ťaženie, nakoľko k nijakým väčším bojom nedošlo.

Po náhlej cisárovej smrti (zomrel r. 375 na mozgovú mŕtvicu počas mierových rokovaní v Brigetiu) Rimania uzavreli mier a rímske légie viac na územie dnešného Slovenska nevkročili.

Otázky:

1) Vymenuj 4 etnické oblasti, na ktoré sa naše územie rozdelilo na prelome letopočtov.

2) Ako sa volal kmeňový zväz vytvorený Markomanmi a Kvádmi?

3) Definuj pojem Limes Romanus.

4) Čo bolo Vanniovo kráľovstvo?

5) V ktorých rokoch sa odohrávali markomanské vojny?

Literatúra:

Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z. : Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997

Kol. autorov: Dejiny Slovenska I, Veda Bratislava, 1986

Kolektív autorov: Slovensko - Dejiny, Obzor Bratislava 1978