Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš



Ekonómia sa definuje ako vedná disciplína, ktorá skúma najvšeobecnejšie súvislosti ekonomického života spoločnosti, zaoberá sa sledovaním výrobných faktorov a prerozdeľovaním ekonomických statkov medzi ekonomické subjekty. Pojem ekonómia pochádza z gréckeho slova „oikos“ – dom, „nemein“- riadiť.

Vznikla v druhej polovici 18. storočia. Pri jej zrode stáli dvaja významný anglický ekonómovia – Adam Smith s publikáciou „Skúmanie o podstate a príčinách bohatstva národov“ a David Ricardo s dielom „Zásady politickej ekonómie a zdaňovania“. Ekonómia je dnes veľmi významnou vedou, ktorá sa študuje aj u nás na mnohých univerzitách. Základným pojmom celej ekonómie je „ekonomika“. Všeobecne sa dá ekonomika chápať ako istá hospodárska činnosť, ktorej cieľom je uspokojovať potreby ekonomických subjektov (ekonomické subjekty sú napr.: domácnosti, firmy, štát).


Ekonómia má pri tom dve úrovne a to sú:

 

  1. Mikroekonómia - skúma správanie sa ekonomických subjektov a ich spoločné vzťahy (cenotvorba, ciele a plány na ich splnenie, spotrebiteľské rozhodovanie sa a pod.)

  2. Makroekonómia – zaoberá sa ekonomikou ako celkovým systémom – vzťahy medzi národnými ekonomikami, skúmanie globálnych ekonomických javov (stúpanie a klesanie nezamestnanosti, národohospodárske výsledky a pod.).


 

Podľa prístupu k ekonomickým problémom rozlišujeme:

 

  1. Pozitívnu ekonómiu – skúma a analyzuje skutočný stav ekonomiky. (Nehodnotí ich však).

  2. Normatívna ekonómiu – skúma a aj hodnotí isté ekonomické problémy, pričom ponúka ich riešenie. Samozrejme prihliada aj na etickú či sociálnu problematiku.


 

Ekonomické statky – predstavujú ich všetky hmotné, ale aj nehmotné veci, ktoré majú istú cenu (tovar, práva, informácie, nehmotné licencie a pod.). Aby bola istá hmotná či nehmotná vec ekonomickým statkom musí spĺňať nasledovné podmienky:


  1. užitočnosť – vec musí byť pre človeka atraktívna, aby bol človek motivovaný k tomu aby si ju zaobstaral.

  2. cennosť (vzácnosť) – znamená to, že daného statku je nedostatok a človek, ktorý ho chce získať bude musieť vynaložiť istú námahu, aby ho získal. Bude sa musieť niečoho vzdať, aby danú vec získal.


 

Vzácnosť ekonomického statku znamená aj to, že využitie statku na istý účel vylučuje použitie tohto statku na iný účel. (Napr. keď dám jedno euro za čokoládu, nemôžem toto euro použiť na nákup mäsa. Vzdal som sa tým jedného účelu v prospech iného, ktorý je pre mňa v danú chvíľu atraktívnejší a potrebnejší.)

 

Služby – je taký druh statku, ktorý nie je materiálny. Rozlišujeme pri tom vecné služby – sú také, ktoré sú zamerané hlavne na obnovu, opravu alebo na vzniknutie hmotného statku (jedná sa napr. o stavanie domu, opravu strechy, či zavedenie elektrickej energie a pod.) a osobné služby – ktoré sú zamerané na starostlivosť o človeka (strihanie vlasov, operovanie nádoru, skrášľovanie procedúry a pod.). Služby sú neskladovateľné a neskaziteľné, neviditeľné statky.


Výroba – je premena istých statkov na iné statky.


Výrobné faktory – sú výrobnými vstupmi (ekonomickými zdrojmi) Výrobné faktory môžu byť výsledkom predchádzajúcej výroby (faktory sekundárne), alebo nie sú výsledkom predchádzajúcej výroby (faktory primárne). Medzi výrobné faktory patria:


  1. Práca – je to čas, pri ktorom pracovník za istú mzdu vyrába dané statky. Práca je v ekonomike limitovaná počtom pracovníkov, časom, ale aj mzdou za odvedenú prácu.

  2. Pôda – je produktom prírody. V hospodárstve krajiny je tiež limitovaná a to predovšetkým rozlohou tej ktorej krajiny. Podľa využiteľnosti sa pôda rozdeľuje na poľnohospodársku pôdu, pôdu určenú na ťažbu a pôdu určenú na zástavbu. Cena danej pôdy sa určuje podľa typu – teda od jej rozlohy alebo úrodnosti (bonity).

  3. Kapitál - sú to také statky, ktoré ešte neboli spotrebované a slúžia na ďalšie využitie – hlavne na výrobu. Kapitál má rôzne formy môže byť tak peňažný ako aj portfóliový (cenné papiere), komoditný (tovar na spotrebu), produktívny (stroje a budovy).


 

Spotreba: konečné použitie statkov na uspokojenie potrieb človeka. Spotrebu rozdeľujeme na verejnú, pri ktorej sa uspokojuje potreba štátu, alebo je taká, ktorú poskytuje štát všetkým (školstvo – vzdelávanie, armáda – obrana a pod.) a súkromnú pri ktorej sa uspokojuje individuálna potreba jednotlivca či nejakej firmy.

 

 

 

Vývoj ekonomického myslenia


Už v období staroveku môžeme badať prvé náznaky ekonomického myslenia. Toto myslenie bolo však zatiaľ veľmi neucelené. Prapočiatky siahajú už do obdobia antického Grécka. Tu sa zoznamujeme s ekonomickými názormi Xenofóna, Platóna a Aristotela. V starovekom Ríme sa naopak stretávame s ekonomickými názormi bratov Gracchovcov, Cicera, Seneca. Istú ucelenosť týmto názorom dáva až v období stredoveku sv. Tomáš Akvinský, ktorý sa pokúsil o veľmi jednoduchý výklad pojmov ako "úver", "obchod", "peniaze", či "cena".


Ekonomické myslenie sa plne rozvíja až v období novoveku, kedy sa začínajú rozširovať trhy a nastáva prudký rozvoj výroby a obchodu. Mestá začínajú naberať na svojom význame. Tento rozvoj sa začína v období 15-16. storočia. Toto obdobie nie je len obdobím rozvoja obchodu ale aj obdobím rozvoja ekonomických teórií.


V tomto období vzniká v Anglicku nová ekonomická teória tzv. "Merkantilizmus". Jeho cielom je uskutočnovanie záujmov panovníka a zabezpečnie bohatstva danej krajiny. Toto bohatstvo má zabezpečovať predovšetkým prílev drahých kovov do krajiny a zamedzenie vývozu týchto kovov (prostredníctvom vysokých ciel a poplatkov). Prílev drahých kovov má byť zabezpečený prostredníctvom zahraničného obchodu. Štát podporuje manufaktúry, ktoré vyrábajú predovšetkým na vývoz. Naopak sú dovážané jedine tie suroviny, ktoré sa v danom štáte nenachádzajú, no sú nevyhnutne potrebné. Merkantilizmus sa presadil predovšetkým v Anglicku (predstaviteľom bol T. Mun), Francúzsku (J. B. Colbert) a Rakúsko-Uhorsku (Mária Terézia a Jozef II.).


V 18. storočí sa vyvinula vo Francúzsku nová ekonomická teória tkz. "Fyziokratizmus". Hlavným predstaviteľom tejto teórie bol F. Quesnay. Fyziokratizmus kladie za hlavný zdroj ekonomiky pôdu a poľnospodársku výrobu. Jedine poľnohospodárstvo dokáže vyrobiť krajine bohatstvo. Prírodné bohatstvo a poľnohospodárska výroba je teda garancia bohatstva krajiny. Quesnay rozdelil spoločnosť na tri triedy a to:


  1. vlastníci pôdy

  2. podnikatelia a pracovníci v poľnohospodárstve

  3. sterilná trieda – pracovníci v iných odvetviach (remeslá a priemysel)


 

V 17. storočí dochádza k rozvoju "klasickej ekonómie"akovednej disciplíny. Predstaviteľ je W. Petty (1623-1687), ktorý tvrdí je hlavným zdrojom bohatstva je výroba. Daľší zástanca A. Smith (1723-1790) tiež tvrdí, že hlavným zdrojom bohatstva štátu je výroba. Určuje a popisuje tri základné dôchodky štátu a to sú: renta, mzda, zisk. Smith je zástancom hospodárskeho liberalizmu a teda slobody podnikania. D. Ricardo (1772-1823) k teórii Pettyho a Smitha ešte doplnil, že hlavným zdrojom bohatstva je práca, ktorá je nevyhnutne spojená s výrobou. Hodnota výrobku je určovaná na základe množstva vynaloženej práce. Taktiež definuje teóriu komparatívnych výhod, ktorá hovorí, že krajina má vyrábať také výrobky, na ktorých výrobu sa využíva čo najvyššia produktivita práce. Daľším predstaviteľom klasickej ekonómie je J. B. Say. Tento ekonóm opisuje teóriu vrýobných faktorov. Na výrobu je nevyhnutné aby bol zabezpečený kapitál, práca, pôda. Dôležité je aby bola zabezpečená aj mzda, cena pôdy, zisk. K. Marx – tvrdí, že robotník vyrába hodnoty, ktoré nie sú dostatočne ohodnotené. Navyše kapitalista si zisk z predaja týchto hodnôt privlastní. To považuje Marx za vykorisťovanie pracujúcich.


 

Neoklasická ekonómia je ekonómia, ktorá vznika v 19. storočí. Dôležitým bodom tejto ekonomiky je analýza správania sa spotrebiteľa pri uspokojovaní potrieb. Predstaviteľom je A. Marschall. Platí tu tzv. paretovo optimum – je to istý stav ekonomiky, kedy jeden nemôže vylepšiť svoju situáciu bez toho aby nezhoršil situáciu toho druhého. V tomto type ekonomiky sa presadzuje hospodársky liberalizmus. Práve paretovo optimum je považované za stav kedy je ekonomika v optimálnom stave.

Na prelome 19. a 20. storočia definoval J. M. Keynes príčiny nestability kapitalistickej trhovej ekonomiky spôsobené nedostatočným dopytom (Keynesova makroekonomická teória). Podľa neho je totiž nevyhnutné aby štát zasahoval do chodu ekonomiky tzv. fiškálnou, úverovou či peňažnou politikou. To má spôsobiť multiplikačný efekt: Štát má povinnosť vytvárať takú politiku, ktorá zabezpečí efektívny dopyt, ktorý následne zvýši zamestnanosť ako aj objem výroby a zároveň spôsobí nárast dôchodkov (napr. miezd). Hlavným dielom Keynesa bolo "Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí".

V 20. storočí sa vyvíja "monetarizmus" – predstaviteľom tejto ekonomickej teórie je M. Friedmann, ktorý je zároveň nositeľom nobelovej ceny za ekonómiu. Táto teória vychádza z predpokladu, že príčinou hospodárskych problémov v trhových vzťahoch je zásah štátu do ekonomiky. Štát by mal zasahovať do chodu ekonomiky jedine prostredníctvom emisnej banky. Dôležitý činiteľ ekonomiky je množstvo peňazí v jej obehu.

 

 

Ekonómia ponuky – cieľom je výrábať rýchlejšie efektívnejšie a racionálnejšie – inakšie povedané treba ozdraviť ekonomiku. Spôsob ako to dosiahnuť je vytvorenie takých daňových zákonov, ktoré nebudú dávať šancu na daňové úniky, zvyšovanie motivácie práce, motivácia k zavázdaniu inovacií a minimálny zásah štátu do ekonomiky.

 


Typy ekonomík


Na svete existuje viacero typov ekonomík. To čo ich odlišuje je odpoveď na základné ekonomické otázky a zároveň ich filozofia. Základné otázky, ktoré musí zodpovedať každý typ ekonomiky sú:


  1. Čo vyrábať: je to jednoduchá otázka, ktorá má informovať o tom čo sa bude vyrábať, aké statky, aké služby sa budú ponúkať. Rieši aj to z akých surovín sa bude vyrábať.

  2. Ako vyrábať: rieši problém kto bude vyrábať (či to budú firmy súkromné alebo firmy štátne), aká sa využije energia, ako sa skombinujú suroviny, aká výrobná sila sa uprednostní (strojová alebo mechanická), či sa bude modernizovať staré, alebo staré nahradzovať novým (napr. technológie).

  3. Pre koho vyrábať: Pre koho je daná služba alebo výrobok určený. Je dôležité určiť, či sa vyrába pre zahraničný trh, alebo trh domáci a pre akú skupinu ľudí je daná vec či služba určená.


Podľa odpovedí na tieto otázky rozlišujeme nasledovné typy ekonomík:


  1. Inštinktívna ekonomika: je to ekonomika ktorá sa vyskytovala prvotnopospolnej, otrokárskej a feudálnej spoločnosti. Je to ekonomika založená na tradíciách a zvykoch. Ide pri tom o primitívne hospodárenie. V súčasnosti ju možno vidieť v dedení remesla v rodine.


  1. Príkazová ekonomika: Je to taký typ ekonomiky, ktorý funguje na základe administratívno-direktívnych pokynov. Celá ekonomika je riadená z istého centra, ktoré predstavujú jednotlivé riadiace orgány štátu. Najväčší nedostatok tejto ekonomiky je to, že funguje na základe štátneho plánu, ktorý je vytýčený na niekoľko rokov dopredu (známe päťročnice - desaťročnice) a absolútne nerešpektuje potreby zákazníkov. Je to ekonomika prebytkovo-nedostatková, lebo na jednej strane sa produkujú služby a produkty, ktoré zákazníci nedokážu v danom obsahu spotrebovať a na strane druhej je veľa oblastí v ktorých tovary chýbajú a je po nich dopyt, ktorý sa žiaľ nedá uspokojiť. (Je príliš mnoho oblečenia – ale málo áut). V takomto type ekonomiky neexistuje súkromný sektor a teda sa stáva ekonomika konkurencie neschopnou a nemá žiadnu motiváciu sa modernizovať – tým sa radikálne znižuje jej efektívnosť. Takýto typ ekonomiky sa vyskytoval v krajinách východného bloku a teda aj v Československej republike pred rokom 1989. Dnes môžeme takýto typ ekonomiky vidieť na Kube alebo Číne (tu sa ale vyskytuje už aj súkromný sektor a dochádza k zmenám v ekonomickom systéme).


  1. Trhová ekonomika: Je to ekonomika, ktorá sa vyskytuje aj dnes vo svete. Jej vznik sa datuje do 19. storočia. Podnetom na jej vznik bol obrovský nárast a rozvoj priemyslu. Je to taký typ ekonomiky, ktorý garantuje slobodu podnikania a voľnú súťaž, pričom je všetko riadené jedine trhovým mechanizmom. Všetko sa rozhoduje na základe vzťahu dopyt a ponuka. Ak je dopyt väčší ako ponuka cena stúpa, ak je ponuka väčšia ako dopyt ide cena dolu. Ak dopyt sa rovná ponuke tak cena je rovnovážna (equilibrium), naopak, ak je dopyt a ponuka v nerovnováhe vzniká trhová cena (aktuálna cena na trhu). Táto ekonomika chráni súkromný sektor. Podnikatelia sa v tejto ekonomike snažia udržať si svojich zákazníkov. Preto modernizujú a vyvíjajú nové metódy a postupy. Takýmto spôsobom posúvajú jednotlivé firmy ekonomiku krajiny na vyšší stupienok. Zvykne sa to nazývať aj ako princíp neviditeľnej ruky. Tento princíp definoval A. Smith.


  1. Zmiešaná ekonomika: Je to taký typ ekonomiky, ktorý je spojením tak trhových charakteristík s riadením a príkazmi zo strany štátu. Štát ovplyvňuje napr. objem dovezených tovarov (clá a poplatky), určuje minimálnu sadzbu daní a v niektorých krajinách stanovuje výšku minimálneho platu (aj na Slovensku). Štát stanovuje príkazy, predpisy a zákony v strategických oblastiach ako je energetika (regulácia cien plynu, oleja, nafty či benzínu a pod.), dopravné spojenie, výstavba škôl a nemocníc, rovnako stanovuje zákony na zmiernenie sociálnych nerovností. Takéto hospodárstvo sa preto zvykne označovať aj ako sociálne trhové hospodárstvo.



Otázky na zopakovanie:


  1. Definujte samostatnú vedu - ekonómiu

  2. Z akých pojmov pochádza pojem "ekonomika a ekonómia"?

  3. Kedy sa prvykrát stretávame s istým ekonomickým myslením?

  4. Aká je to klasická ekonómia ?

  5. Čo je mikroekonómia a makroekonómia?

  6. Aké sú tri základné ekonomické otázky?

  7. Aké druhy ekonomík poznáme (definujte aj podľa čoho ich takto delíme)?

  8. Čo znamená paretovo optimum?

  9. Čo sú ekonomické statky?

  10. Ako sa definujú služby?

  11. Čo patrí medzi výrobné faktory?


Použitá literatúra:


  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005