Po 2. svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s radom problémov a trebalo „zabezpečiť základné životné potreby“ pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie „zabezpečenie mieru a bezpečnosti“ na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku. Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým ekonomickým a politickým nacionalizmom. V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou. Politický nacionalizmus sa stal priamou príčinou 2. svetovej vojny. Preto sa dá za jednu z hlavných príčin povojnovej európskej integrácie označiť snaha o prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr. Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu. Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce: zabezpečenie mieru na európskom kontinente prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu