Slovensko vstupovalo do nového štátu bez vlastného národného školstva. Roku 1918 tu v zlých materiálnych podmienkach živorilo 270 ludových cirkevných škôl, kde sa ešte učilo po slovensky. Preto jednou z prvých a najdôležitejších úloh česko-slovenského štátu na Slovensku bolo obnovenie a budovanie slovenských škôl.
V krátkom čase sa poslovenčili alebo otvárali nové ľudové, stredné, odborné a učňovské školy. Popri sebe existovali štátne, cirkevné i súkromné školy. Zlepšila sa disciplína v školskej dochádzke a ustupovala negramotnosť obyvateľstva.
Pre zvyšujúci sa počet slovenských škôl však najmä spočiatku chýbali učitelia, učebnice i školské priestory. Preto štát, cirkvi a obce. postavili alebo prispôsobili desiatky budov pre potreby škôl. Najvážnejší bol nedostatok učiteľov pre všetky stupne škôl. Na poslovenčených alebo novovzniknutých učiteľských ústavoch vyrastali kvalitní slovenskí pedagógovia. Na Slovensko však prichádzalo aj veľa učiteľov z Čiech, ktorí najmä spočiatku pomohli pri výchove a vzdelávaní slovenských žiakov. Niektorí českí učitelia, podobne ako ďalší českí štátni zamestnanci, však nie vždy rozumeli slovenským pomerom. Len časť z nich sa stotožnila so slovenským národnoemancipačným úsilím.
Rozvoj slovenského školstva nemal len pedagogický, ale aj širší kultúrny význam. Učitelia najmä na dedinách a v menších mestách boli organizátormi tamojšieho kultúrneho života. Veľký význam pre rozvoj umeleckého života na Slovensku mal vznik Hudobnej a dramatickej akadémie (konzervatória) a Školy umeleckých remesiel (ŠUR) nazývanej aj „bratislavský Bauhaus".
Roku 1919 bola v Bratislave zriadená prvá moderná slovenská vysoká škola -Univerzita Komenského, ktorá mala tri fakulty - filozofickú, právnickú a lekársku. Pri univerzite, ktorá vychovala stovky príslušníkov slovenskej inteligencie, vznikla Učená spoločnosť Šafárikova, organizujúca vedecký výskum na Slovensku. Napokon roku 1937 vznikla v Košiciach Vysoká škola technická, ktorá sa neskôr presťahovala do Bratislavy.