Od autonómie k súčastnosti

Priamym dôsledkom mníchovskej dohody bola aj Viedenská arbitrái nemeckej a talianskej vlády v novembri 1938. Podľa nej muselo Slovensko pätinu svojho územia (s 800 tisíc obyvateľmi) odovzdať Maďarsku. Na južnom Slovensku žilo okrem maďarského obyvateľstva vyše štvrť milióna Slovákov. Na zahranom území bola dočasne nastolená vojenská diktatúra. Pre všetkých obyvateľov priniesla okupácia prudký pokles životnej úrovne a pre slovenských občanov navyše aj tvrdý národnostný útlak. Na okyptení Slovenska sa podieľalo aj Poľsko. Na Orave a na Spiši si prisvojilo 226 km2 s 4280 obyvateľmi.
Pripravované jubilejné oslavy dvadsiateho výročia ČSR sa tak zmenili na prejavy smútku, strachu a beznádeje. Úrady sa namiesto osláv museli starať o tisíce utečencov zo zabraných území. Tí si zo svojich predchádzajúcich domovov odnášali iba to. čo mohli narýchlo zabaliť a odniesť.
Postupujúci územný rozpad štátu sa premietal aj do jeho vnútorných pomerov. Obyvatelia boli sklamaní z postoja bývalých spojencov i z dovtedajšieho politického systému. Prezident republiky E. Beneš sa vzdal svojej funkcie a odišiel do cudziny. Novým prezidentom sa stal Emil Hácha.
Na Slovensku vzala iniciatívu do svojich rúk najsilnejšia politická strana - Hlinková slovenská ľudová strana (HSI1S). Po rokovaní v Žiline 5. a 6. októbra 1938 vyhlásila slovenskú autonómiu. K tomuto vyhláseniu sa v Žiline pripojila aj väčšina politických strán.
V praxi autonómia znamenala nové postavenie Slovenska v rámci česko-slovenského štátu. Ústavný zákon o autonómii Slovenska prijal na svojom poslednom zasadnutí v novembri 1938 aj česko-slovenský parlament. Slovensko dostalo úradný názov Slovenská krajina. Malo svoju vlastnú vládu na čele s Jozefom Tisom. V decembri 1938 bol zvolený prvý slovenský parlament - Snem Slovenskej krajiny. Slovenské obyvateľstvo prijalo štátoprávne zmeny s určitými nádejami.
Autonómne Slovensko však vzniklo a vyvíjalo sa v tieni hrozby ďalšej agresie hitlerovského Nemecka, ktoré sa pripravovalo na úplné zničenie Česko-Sloven-ska. Tisová vláda si uvedomovala, že západné štáty mníchovským rozhodnutím prepustili stredoeurópske štáty nemeckej záujmovej sfére. Podľa toho uskutočňovala vnútornú aj zahraničnú politiku.
Vo vnútornej politike sa to prejavovalo zosilnením skupiny radikálnych politikov HSĽS na čele s Vojtechom Tukom, Alexandrem Machom a Ferdinandom Ďurčanským. Tí sa nechceli uspokojiť s autonómiou a usilovali sa o vytvorenie samostatného slovenského štátu.
HSĽS ako najsilnejšia politická strana sa pokladala za jedinú skutočnú reprezentantku slovenského národa, a preto má právo na neobmedzenú vládu. Pod nátlakom pohltila väčšinu politických strán alebo ich zakázala. Aj voľby do Snemu Slovenskej krajiny zorganizovala tak, že sama zostavila jedinú kandidátku a zo 63 poslancov si prisvojila 50 miest. Vytvorila aj vlastné ozbrojené oddiely -Hlinkovú gardu.
Dochádzalo k porušovaniu základných občianskych práv - slobody tlače, zhromažďovania a prejavu. Svoje počínanie HSĽS pred verejnosťou zdôvodňovala potrebou jednoty slovenského národa, ktorý sa mal takto ubrániť pred vonkajšími i vnútornými nepriateľmi. V tom čase sa začal aj dobrovoľný či vynútený odchod tisícov českých štátnych zamestnancov zo Slovenska.