Slovenské národné povstanie

Pod vplyvom udalostí na frontoch svetovej vojny a po porážke Nemecka pri Stalingrade sa začal aj na Slovensku formovať domáci odboj. Bol namierený predovšetkým proti totalitnému režimu a spojenectvu s nacistickým Nemeckom.
Spočiatku mal formu letákových akcií, poskytoval pomoc prenasledovaným občanom a posielal správy do zahraničia, kde sa formoval československý odboj.
Od roku 1942 sa začali na Slovensku tvoriť prvé ozbrojené partizánske skupiny. Rôzne smery odboja však dlho nemohli nájsť spoločnú reč. Demokratický, občiansky odboj sledoval obnovenie Československej republiky. Spoliehal sa pritom na pomoc mnohých dôstojníkov slovenskej armády, ako aj na spoluprácu s viacerými predstaviteľmi hospodárskeho života a administratívneho aparátu slovenského štátu.
Predstavitelia komunistického odboja sa spočiatku neorientovali na obnovenie ČSR. Chceli vytvoriť „sovietske Slovensko", ktoré sa malo stať súčasťou Sovietskeho zväzu.
Po dlhých sporoch a diskusiách obe krídla postupne prekonali vzájomnú nedôveru a spojili sa. Roku 1943 tajne vytvorili najvyšší odbojový orgán - Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá postupne zjednotila domáce odbojové sily.
SNR v decembri 1943 prijala svoj program Vianočnú dohodu. V nej vyhlásila, že cieľom odboja na Slovensku je obnovenie demokratického Československa, v ktorom bude uznaná samobytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávne postavenie s českým národom. Vianočná dohoda požadovala odstránenie antidemokratic-kých zákonov a totalitných praktík používaných v režime Slovenskej republiky. Tieto ciele chcela SNR dosiahnuť prostredníctvom ozbrojeného povstania.
Hlavnou ozbrojenou silou v povstaní mali byť slovenskí vojaci, ktorí vo vhodnom okamihu mali obrátiť zbrane proti Nemecku. V armáde pripravovalo povstanie vojenské ústredie, ktoré vzniklo na jar 1944 a spolupracovalo so SNR. Myšlienkou vojenského odporu sa zaoberal dokonca aj člen vlády - minister obrany Ferdinand Čatloš. V povstaní sa rátalo aj s partizánskymi oddielmi.
Ozbrojený odpor na Slovensku vypukol 29. augusta 1944, keď slovenské územie začali obsadzovať nemecké vojenské a policajné jednotky. V povstaní proti nemeckým okupantom bojovala asi 60-tisícová slovenská armáda a okolo 18 000 partizánov. Medzi nimi bolo aj niekoľko tisíc cudzích štátnych príslušníkov - Rusov, Čechov, Francúzov, Ukrajincov, Juhoslovanov, Bulharov, Poliakov atď.
Povstanie malo celonárodný charakter, zachvátilo dve tretiny vtedajšieho územia Slovenskej republiky a bez pomoci civilného obyvateľstva by nebolo možné. Centrom povstania bola Banská Bystrica, kde sídlila aj Slovenská národná rada. ktorá prebrala na povstaleckom území celú zákonodarnú a výkonnú moc. SNR vyhlásila obnovenie Československej republiky a uznala prezidentskú funkciu E. Beneša v zahraničí. Rozhodne sa však postavila za svoj pôvodný program: uznanie samobytnosti slovenského národa a jeho rovnoprávnosti v obnovenom československom štáte.
Politický a vojenský význam povstania ocenili aj mocnosti protihitlerovskej koalície, ktoré na bojujúce Slovensko poslali vojenské delegácie a poskytovali mu aj materiálnu pomoc. Najviac zbraní, munície, vojenského materiálu, liekov atď. prišlo zo Sovietskeho zväzu, ktorý však už sledoval aj svoje mocenské ciele: politicky chcel povstanie prostredníctvom komunistov kontrolovať.
Po dvojmesačných bojoch povstaleckí bojovníci podľahli lepšie vyzbrojenej a skúsenej nemeckej armáde. V boji však pokračovali ďalej v slovenských horách.