Dve tváre komunistickej totality


Nastolenie komunistickej vlády spôsobilo výrazné zmeny v živote slovenskej spoločnosti. V hospodárskej sfére sa prešlo na prísne centrálne riadenie. Podľa sovietskeho vzoru sa vytvárali päťročné plány, ktoré často obsahovali nesplniteľné ciele.
Priemysel sa spočiatku prednostne orientoval na ťažbu rúd, výrobu ocele, zbraní a tovaru, ktorý súvisel s potrebami zbrojenia. Zanedbávala sa výroba spotrebných predmetov, čo vyvolávalo zásobovacie ťažkosti a nedostatok tovaru každodennej potreby. Prebiehal proces industrializácie - spriemyselňovania. Postavili sa desiatky nových tovární. Vyrábalo sa v nich však draho a často nekvalitne. Výroba sa neriadila potrebami trhu, ale vopred určeným plánom.
Budoval sa najmä strojársky, chemický a zbrojársky priemysel. Neskôr sa však v slovenských továrňach sériovo vyrábali aj dôležité moderné výrobky, napr. televízory a chladničky. Rozvíjala sa aj tradičná drevárska, sklárska a textilná výroba Ľudia, ktorí mali zaistenú prácu, sa uspokojovali s horšími pracovnými, mzdovými i životnými podmienkami. Mnohí verili, že po splnení prvých päťročníc sa ich postavenie zlepší.
V poľnohospodárstve nastal tzv. proces kolektivizácie (združstevňovania). Roľníkov, ktorým v rokoch 1945-1948 štát pridelil pôdu, teraz nútil, aby vstúpili do družstiev, kde mali spoločne hospodáriť. Kolektivizácia sa uskutočňovala prevažne násilnými metódami. Väčšina roľníkov jej nedôverovala a bránila sa. Režim lámal odpor roľníkov prenasledovaním. „Dedinských boháčov-kulakov" zatvárali, vysťahovali do pohraničia, alebo im predpisovali vysoké a nesplniteľné dávky, ktoré mali odovzdať pre štátny výkup. Jednotné roľnícke družstvá (JRD) boli na začiatku stratové, pracovná disciplína nízka a štát ich musel podporovať veľkými peňažnými dávkami. Ich ekonomický prínos sa začal prejavovať až v 60. rokoch. Tisíce roľníkov zbavených pôdy odchádzali do miest, kde vo fabrikách nachádzali zamestnanie a väčšie sociálne istoty.
V polovici šesťdesiatych rokov prvýkrát v dejinách Slovenska bolo viac občanov zamestnaných v priemysle než v poľnohospodárstve. Počet obyvateľov miest prudko narastal. V mestách rástli bytové sídliská vybavené moderným príslušenstvom, na dedinách sa stavali nové domy. Celé slovenské územie bolo elektrifikované. Spriemyselňovanie Slovenska spôsobilo v porovnaní s predchádzajúcim obdobím zvyšovanie životnej a kultúrnej úrovne väčšiny obyvateľov. „Hladové doliny" boli dávnou minulosťou. Životná úroveň však nedosahovala stupeň, aký existoval vo vyspelých štátoch Európy. Vedenie komunistickej strany podľahlo ilúzii o vlastných úspechoch a vyhlásilo, že v Československu je už socializmus dobudovaný.
Problémy a metódy totalitného režimu však dalej pretrvávali, hoci už neboli také kruté a viditeľné ako po roku 1948. Postavenie Slovenska v republike ostalo nedoriešené, nerovnoprávne. Od roku 1950 viedla komunistická strana sústavný boj proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu. Za jeho prejav boli označené všetky slovenské úsilia o rovnoprávnosť v štátoprávnej, hospodárskej i kultúrnej oblasti. Obete boja proti „buržoáznemu nacionalizmu" skončili vo väzeniach či v pracovných táboroch.
Napriek totalitnému režimu sa Slovensko stávalo modernou priemyselnou krajinou.