Umŕtvená spoločnosť


1969 v januári sa v Prahe upálil vysokoškolák Jan Palach na protest proti okupácii a nastupujúcej normalizácii spoločenských
a politických pomerov
v apríli sa prvým tajomníkom ÚV KSČ stal G. Husák. Od roku 1975 bol aj prezidentom.
1970 previerky členov KSČ. Na ich základe vylúčili z KSČ 400 000 členov
1970 v Torontě (v Kanade) vznikol Svetový kongres Slovákov
1977 vznikla občianska iniciatíva Charta 77
Okupácia Československa cudzími vojskami v auguste 1968 znamenala opätovné upevnenie totalitného režimu a neobmedzenej vlády komunistickej strany. Vylúčili z nej a vzápätí prenasledovali tisíce funkcionárov i radových členov.
Na čelo samovládnej strany sa dostal slovenský politik Gustáv Husák. Spočiatku vzbudzoval nádeje, že aspoň sčasti zachová demokratické vymoženosti z roku 1968. Ved v 50. rokoch sa stal sám obeťou nespravodlivého obvinenia z buržoázneho nacionalizmu a bol uväznený. S jeho menom sa spájalo úsilie o federatívne usporiadanie štátu.
Gustáv Husák sa však úplne podriadil príkazom Moskvy. So svojimi blízkymi spolupracovníkmi „odštartoval" normalizačný proces, ktorého výsledkom bol model „reálneho socializmu".
Československo sa opäť stalo poslušným satelitom Sovietskeho zväzu. Jeho vojská zostali na našom území. Navyše tu vybudovali raketové základne s atómovými zbraňami. Všetky reformy z roku 1968 sa postupne likvidovali a demokratizačný proces sa označil za kontrarevolúciu.
Vo verejnom živote začali čistky. Ľudia, ktorých komunistická strana označila za protisocialistické živly, nemohli zastávať žiadne verejné funkcie. Prepúšťali ich zo zamestnania. Odobrali im cestovné pasy a nesmeli verejne vystupovať. Tieto obmedzenia sa dotkli aj ich príbuzných. Najviac to pocítili deti, ktoré obyčajne nemohli študovať na vysokých školách. Takýto postup bol otvoreným porušovaním občianskych a ľudských práv.
Celá spoločnosť bola opäť pod kontrolou Štátnej bezpečnosti. Každý prejav nespokojnosti alebo nezávislého myslenia sa pokladal za nepriateľský a protištátny. Znovu sa začali politické procesy, aj keď nie s takými krutými rozsudkami ako v 50. rokoch. Mnohí občania, tak ako po roku 1948, emigrovali do západnej Európy alebo USA. Po roku 1968 odišlo z Československa 200 000 ľudí.
Upevnenie nedemokratického systému ovplyvnilo aj federatívne usporiadanie štátu. Princíp federácie ostal iba na papieri a všetka moc sa sústredila v rukách vládnucej komunistickej strany.
Normalizačný proces sa prejavil aj v stagnácii hospodárskeho života. Jeho vývoj čoraz viac zaostával za vyspelými krajinami, čo sa nepriaznivo odrážalo na životnej úrovni obyvateľstva. Jeho veľká časť s existujúcimi pomermi síce nesúhlasila, ale sa im viac či menej prispôsobila. Občania sa utiahli do súkromia a prestali sa zaujímať o politický život. Takéto postoje, umŕtvujúce spoločnosť, vyhovovali vládnej moci, ktorej nešlo o podporu verejnosti, ale nestrpela ani akýkoľvek odpor.
Napriek tomu existovali prejavy nesúhlasu s politikou „normalizačného procesu". Už v januári 1969 domácou i svetovou verejnosťou otriasla samovražda pražského študenta Jana Palacha. Upálil sa, aby vyburcoval svedomie spoluobčanov. Roku 1977 vznikla v Prahe občianska iniciatíva Charta 77, ktorá sa svojimi výzvami obracala na vládne kruhy. Upozorňovala na nedostatky vo verejnom živote, poukazovala na porušovanie občianskych a ľudských práv.
Na Slovensku sa odpor voči metódam „reálneho socializmu" prejavil najmä medzi katolíckymi veriacimi, ktorí sa dožadovali ústavou zaručených náboženských slobôd a práv. v skupinách ochrancov prírody a nezávislej inteligencie. Odporcovia režimu, ktorí sa nazývali disidenti, tajne vydávali a rozširovali tzv. samizdatové knižky, brožúrky a prevolania. Komunistická strana a jej štátny aparát odpovedali na ich činnosť zostreným prenasledovaním a surovými zákrokmi, ktoré vyvrcholili v rokoch 1988-1989.v