Na ceste k demokracii a samostatnosti


Za začiatok prelomových zmien sa pokladá 17. november 1989. V tento deň sa v Prahe, podobne ako 16. novembra v Bratislave, uskutočnila študentská manifestácia. V dôsledku brutálneho zásahu proti nej sa ako reťazová reakcia začal mohutný celospoločenský pohyb. Jeho prejavom boli protestné zhromaždenia, aktivity občanov v kultúrnych a verejných inštitúciách, na vysokých školách, v úradoch a závodoch. Celoštátny generálny štrajk ukázal, že existujúci režim stratil podporu nielen obyvateľstva, ale aj armády a bezpečnosti.
Vedenie komunistickej strany sa pokúšalo zachrániť svoje pozície tým, že robilo výmeny funkcionárov. Bolo však už neskoro. 29. novembra 1989 prijalo Federálne zhromaždenie zákon o zrušení vedúceho postavenia komunistickej strany v štáte a spoločnosti.
Na federálnej i republikovej úrovni sa vytvorili vlády národného porozumenia. Novým prezidentom republiky sa stal bývalý disident Václav Havel. Do politického života sa vrátil aj Alexander Dubček, ktorý sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia.
V Československu sa po štyridsiatich rokoch obnovil systém parlamentnej demokracie. Jej základ tvorili vznikajúce politické strany a hnutia, ktoré reprezentovali záujmy rozličných vrstiev a skupín spoločnosti. Tieto strany a hnutia sa uchádzali o hlasy občanov v prvých porevolučných voľbách v júni 1990. Na Slovensku najlepšie výsledky dosiahla Verejnosť proti násiliu a v Čechách Občianske fórum. Obe tieto hnutia sa však čoskoro rozdelili. Vzniklo z nich viacero politických strán.
Pád komunistického totalitného režimu v Československu vošiel do povedomia svetovej i domácej verejnosti ako „nežná" ä „zamatová" revolúcia. Tieto prívlastky dostala pre pokojný a nekrvavý priebeh. Jej významným dôsledkom bob aj postupné zrušenie satelitného pomeru Československa voči Sovietskemu zväzu. Jeho vojská po viac ako dvadsiatich rokoch odišli z nášho územia. Revolúcia viedla aj k podstatným zmenám v hospodárskom živote. Novými zákonmi sa začali odstraňovať krivdy, ktoré spôsobil bývalý režim občanom. Celý hospodársky život sa menil a prispôsoboval systému, aký sa osvedčil vo vyspelých krajinách Európy a sveta. Tento proces však nebol jednoduchý a bezbolestný. Odrazil sa v znížení životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva.
Revolučné premeny zákonite opäť nastolili na Slovensku citlivú a stále neuspokojivo riešenú štátoprávnu otázku. Politickí predstavitelia Slovenska a Českej republiky viedli takmer tri roky spory a rokovania o vzájomnom vztahu v spoločnom federatívnom štáte. Vo voľbách roku 1992 zvíťazili tak na Slovensku, ako aj v Česku tie politické strany a hnutia, ktoré sa rozhodli riešiť túto otázku pokojným rozdelením federatívneho Česko-Slovenska a vytvorením samostatných štátov.
V júli 1992 prijala SNR Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. V septembri 1992 schválila Ústavu Slovenskej republiky. Vzápätí nato slovenskí a českí poslanci vo Federálnom zhromaždení väčšinou hlasov prijali zákon o rozdelení Česko--Slovenska na dva samostatné štáty.
1. januára 1993 vstúpila do svetovej rodiny samostatných štátov Slovenská republika. Uznali ju všetky krajiny sveta i medzinárodné politické a hospodárske organizácie. Vo februári 1993 bola pred sídlom OSN v New Yorku vztýčená bielo-modro-čer-vená zástava so znakom dvojkríža na trojvrší.