Koniec kolonializmu


Druhá svetová vojna natoľko oslabila koloniálne veľmoci Veľkú Britániu a Francúzsko, že národom, ktoré boli od nich závislé, už nemohli dlhšie bránifJ aby sa osamostatnili. Veľká Británia pochopila, že si nebude môcť udržať svoju koloniálnu ríšu. Zmierila sa s tým a snažila sa rôznymi dohodami dať týmto uda-j lostiam pokojný priebeh, uzavrieť s novými štátmi obojstranne prijateľné zmluvy a začleniť ich do Britského spoločenstva národov.
Tak si po vojne vymohla nezávislosť „perla britskej koruny" - India. Tento obrovský ázijský subkontinent bol od konca 18. stor. britskou kolóniou. Už od kon-l ca 19. stor. sa v Indii prejavoval odpor proti kolonizátorom. V medzivojnovom období bol hlavným predstaviteľom protibritského odporu Mahátmá Gándhi, hlásateľ pasívneho odporu, občianskej neposlušnosti, protestu bez násilia.
Počas druhej svetovej vojny londýnska vláda sľúbila Indii nezávislosť. Stalo sa tak až po vojne roku 1947. V nezávislej Indii sa však vzápätí prejavili rozpory medzi rôznymi etnickými (národnými) a náboženskými skupinami, ktorých obe-j ťou sa stal aj Mahátmá Gándhi. Na území niekdajšej britskej kolónie vznikli dva štáty - India a Pakistan. Z východného Pakistanu sa roku 1971 oddelil Bangladéš. Indii sa podarilo napriek veľkému sovietskemu tlaku úspešne lavírovať medzi obidvoma blokmi. Tým sa stala vzorom pre mnohé africké a ázijské štáty, ktoré sa nechceli dať vtiahnuť do silového pola superveľmocí.
Francúzsko sa zachovalo úplne inak. Hoci bolo vojnou ešte viac oslabené ako Veľká Británia, pokúsilo sa obnoviť svoje koloniálne postavenie. Francúzsku Indočínu - oblasť dnešného Vietnamu, Laosu a Kambodže - obsadili počas dru-1 hej svetovej vojny Japonci. Po ich porážke sa tu Francúzi pokúsili obnoviť svoje koloniálne panstvo.
Situácia však bola úplne iná ako pred vojnou. Proti japonskej okupácii sa vytvoril veľmi silný domáci odboj a jeho vodcovia sa po vojne nehodlali nečinne prizerať, ako sa v ich vlasti obnovuje francúzsky kolonializmus. Navyše, na ázijskej scéne sa po vojne objavila nová veľmoc - Čína. V tom čase patrila do bloku vedeného Moskvou a podporovala komunistické krídlo národnooslobodzovacieho hnutia v Indočíne. V ňom bola totiž záruka, že sa Indočína bude orientovať na Peking a Moskvu.
Tieto rozpory vyústili do vojny v Indočíne. v ktorej boli napokon Francúzi porazení. Kambodža a Laos dosiahli úplnú nezávislosť, ale Vietnam bol rozdelený na dve časti: na Vietnamskú demokratickú republiku na čele s komunistom Ho Či Minom a na Južný Vietnam s proamerickou vládou. Ho Či Mínové partizánske jednotky však dálej operovali v južnej časti krajiny, čo napokon viedlo k dlhotrvajúcej vojne. Na strane južného Vietnamu vstúpili do vojny USA. Vietnamská vojna (1965-1973) sa skončila ústupom amerických síl z tejto oblasti a zjednotením Vietnamu pod komunistickou vládou.
Rozdeleným štátom bola aj Kórea. Severná Kórea pripadla po porážke Japonska do sovietskeho bloku. Južná Kórea do amerického bloku. V júni 1950 vtrhli do Južnej Kórey severokorejské vojská. Keď po niekoľkých dňoch dosiahli hlavné mesto Soul. prišli Južnej Kórei na pomoc vojenské oddiely USA a OSN. Vzápätí poskytla Severnej Kórei pomoc Čína. A tak sa kórejská vojna pretiahla na tri roky. Po komplikovaných mierových rokovaniach sa medzi oboma štátmi určili nové hranice na 38. rovnobežke. Južná Kórea získala územie s rozlohou 3800 km2.
Rozklad koloniálneho systému v Afrike bol podstatne pokojnejší. Jednotlivé národy sa postupne vymaňovali spod koloniálnej nadvlády. Najprv si vymohli samosprávu, potom autonómiu a napokon úplnú samostatnosť. Dramatický priebeh mala dekolonizácia len v Alžírsku, Kongu a v Angole.