Umenie "salónov a ulíc"

Umenie po druhej svetovej vojne bolo oveľa pestrejšie ako kedykoľvek predtým. Ešte tvorili umelci, ktorí sa preslávili medzi dvoma vojnami, ale už sa začala presadzovať aj nová generácia.
Najväčším prekvapením na prvých povojnových výstavách sa stali obrazy, ktoré priťahovali pohľady divákov rôznofarebnými plochami, skvrnami a čiarami, ale nevyjadrovali nič konkrétne, nemali nijaký osobitný zmysel. Na niektorých obrazoch sa farby prelínali, inde akoby do seba prudko narážali. Neurčité obrazce sa striedali so záhadnými, fantastickými tvarmi. Neraz dominovali celému obrazu len stopy po rýchlom, dramatickom ťahu štetca. Tento štýl maľby sa často prirovnáva k detskej čmáranine. Práve preto, že tieto obrazy neznázorňovali nič konkrétne, dostal nový umelecký štýl názov abstrakcionizmus. Jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol Jackson Pollock [džekson polok).
V šesťdesiatych rokoch sa rozšíril z Ameriky nový smer - pop-art. Pop bolo skratkou slova populárny, čo napovedalo, že umenie vťahuje do svojich výtvorov populárne, ľudové, širokými vrstvami bežne používané predmety, ale aj zbožňované idoly, napr. filmové hviezdy. Pop-art bol nielen návratom od abstraktného ku konkrétnemu, ale aj deklarováním toho. že do umenia môže patriť všetko: hamburger, kúsok torty, fotografia, plagát atď. Mnohé diela pop-artu sa ponášajú na dadaizmus asi tak, ako sa niekedy vnuci podobajú na svojich starých rodičov. Medzi najslávnejších predstaviteľov pop-artu patrí Anďy Warhol. Motívy jeho obrazov tvoria napríklad rôzne navrstvené konzervy alebo kartóny, celé série obrazov filmových hviezd, ktorým dal označenie superstar.
Aj architektúra nadobudla po vojne nový vzhľad a štýl. Kým vojnou zničená Európa musela riešiť základné problémy rozbombardovaných miest, lacno a rýchlo stavať, v USA bolo dosť peňazí na netypické umelecké stavby. Mnohé z nich projektovali európski architekti, ktorí sa už v medzivojnovom období pokúšali presadiť nové smery v architektúre. Najslávnejšími sa stali Nemec Ludwig Mies [míz) van der Rohe, švajčiarsky Francúz Le Corbusier a Američan Frank Uoyd Wright [vrajtj1.
Najmasovejším umením po druhej svetovej vojne sa stal film. Spolu s televíziou dokázal spopularizovať filmové hviezdy oveľa viac, ako to medzi vojnami dokázali rozhlas a tlač. Organizovali sa filmové festivaly v Cannes, v Benátkach, Karlových Varoch a iných mestách. Filmy a filmové hviezdy významne ovplyvňovali myslenie a cítenie ľudí na celom svete. Prostredníctvom televíznych obrazoviek prichádzali do všetkých príbytkov.
V povojnovom období mal veľký úspech najmä taliansky film, ktorý čerpal námety z vojny, ale aj zo života celkom obyčajných ľudí ťažko sa pretĺkajúcich biednymi povojnovými pomermi. Film „vyráža do ulíc" a vracia človeku rolu byť stredom sveta. Táto filmová škola sa nazýva neorealizmus. Najznámejším neo-realistickým filmom sa stal film Zlodeji bicyklov od režiséra a herca Vittoria de Si-cu (siku). Taliansky film si aj v nasledujúcich rokoch udržal popredné postavenie vo svete. Vdáčí za to najmä vynikajúcim režisérskym osobnostiam, medzi ktorými si svetové uznanie získal predovšetkým „kúzelník filmového plátna" Federico [fe-deriko] Felllni. V šesťdesiatych rokoch dominovali v Európe filmy francúzskej novej vlny. Zrodila antihrdinov typu Jean Paul [žán pól) Belmonda vo filme Na konci s dychom, ako aj takých režisérov ako Jean Luc Godard [žán lúk godar] a Francois Truffaut [fransoa trúfo). V tomto období sa presadila aj českosloven-