Po vláde kráľa Archeláa, ktorá sa skončila roku 399 pred n.l. jeho zavraždením, nastalo v Macedónii obdobie zmätkov. Rýchlo sa striedajúci králi sa zamotali do sporov v Tessálii, kde sa zrazili s Tébanmi. Utrpeli porážky a Macedónii hrozil rozklad. Zachránil ju Filippos II., ktorý sa roku 359 pred n.l. zmocnil vlády, keď jeho brat Perdikkas III zahynul v boji so vzbúreným kmeňom Lynkéstov. Filippos okamžite zabil najnebezpečnejšieho z tých, kto si na trón robil nárok; svojho nevlastného brata.


Alexandrova matka Olympias bola dcérou krála Epeira, z oblasti dnešného Albánska. Jej rodina odvodzovala svoj pôvod od Achilla. Jeho syn Neoptolemos založil ich kráľovský rod s Andromaché, vdovou po Hektorovi, ktorú Neoptolemos získal po vyplienení Tróje.


Krátko po Korintskom kongrese, na ktorom vznikol zväz všetkých gréckych štátov – korintský spolok, z popudu Filippa II., roku 338/7 pred n.l., začal Filippos II. s prípravami k vojne s Perziou. Poslal do Malej Ázie svoje vojsko vedené Attalom a Parmenionom. Ale neočakávaná smrť Filippa II., ktorý bol zavraždený na svadbe svojej dcéry Pausanias v roku 336 pred n.l., zostali tieto plány neuskutočnené.


Po smrti Filippa II. sa Macedónskym vládcom stáva jeho syn Alexander III. (gr.Alexandros), 356-323 p.n.l. narodený v znamení leva. Vošiel do dejín s prímením Veľký.


Narodil sa v meste Pelle, vraj tej istej noci, ako bol zapálený Artemidin chrám v Efeze. Na celej Alexandrovej postave leží pečať jeho doby i toto prostredie v ktorom vyrástol - vládnuce triedy polobarbarského štátu, ktorý vkročil na cestu rozsiahlych výbojov a dostal sa v tej dobe do čela helénskeho sveta. Alexander bol neskoršie popisovaný ako predčasne vyspelé a bystré dieťa.


Plutarchos uvádza bez podrobností dlhý zoznam učiteľov. Keď dorástol do veku siedmeho roka a jeho detstvo podľa zvyklostí skončilo, našiel mu otec učiteľa. Bol ním Leonidas, strýko Olympiady. Leonidovi nedal nikdy najavo lásku, keď jeho dohľad skončil a jediný dar ktorý mu kedy poslal z Ázie, bol sarkastický- vrecko kadidla. Ako chlapec obetoval kadidlo vo svätyni a výstredne ním plytval. Leonidas ho za to pokarhal aby šetril vzácnymi vecami do doby, kým bude sám pánom zeme. Vzal si teda Leonidove slová k srdcu.


Plutarchos ďalej hovorí, že Alexander už od detstva túžil vyniknúť a pestoval filotimiu, lásku ku cti. Dostal aténsku výchovu, jeho učiteľom bol Aristoteles, ktorý mal na svojho žiaka veľký vplyv. Tam strávil tri roky a Aristoteles sa postaral aby si Alexander osvojil všetko potrebné z filozofie, histórie a politiky, prírodných vied a umení. Na rozlúčku mu venoval osobitne komentovaný exemplár Íliady, ktorý potom vraj vždy vozil so sebou.


Vždy si pamätal, že to jediné, čo si zaslúži sebelásku, je to, čomu sa dnes hovorí superego: ona „intelektuálna duša“, ktorá sa musí vycvičiť, aby ako kráľ vládla všetkým nízkym chúťkam, aby odvrhla medze smrteľnosti a bažila len po cti, vznešenosti a sláve. Toto kúzlo zanechal po sebe tento význačný učenec. Alexander sa neraz vyjadril, že Filippovi vďačí za to, že žije, a Aristotelovi za to, ako žiť. V osemnástich rokoch, už velil jazde na ľavom krídle macedónskeho vojska v bitke pri Chaironei. Ešte predtým začal Filippos zasväcovať syna do záležitosti štátnej správy. V rannom veku si Alexander osvojil názory a morálne návyky vládnutia na dvore.


Situácia na macedónskom dvore bola značne zložitá: prebiehal tu boj medzi rôznymi skupinami šľachty. Jednu z týchto skupín tvorila hlavne šľachta z Dolnej Macedónie, pretože práve Dolná Macedónia bola kedysi jadrom okolo ktorej sa zjednotili ostatné oblasti. Mnohí predstavitelia dolnomacedónskej šľachty boli Filippovými dôverníkmi a zaujímali dôležité miesta na dvore a vo vojsku. Okolo Alexandra sa začína zoskupovať mládež zo šľachtických rodov hlavne z Hornej Macedónie. Tak sa vytvára kruh Alexandrových priateľov a dôverníkov. Z nich vyšli neskoršie najenergetickejší a najschopnejší činitelia z obdobia, kedy bola dobývaná Ázia.


V roku 337 pred n.l. boli v dôsledku bojov v dvorných kruhoch Alexander i niektorí jeho priatelia dokonca nútení Macedóniu opustiť. Ovšem zakrátko sa Filippos so synom zasa zmierili.Po zavraždení Filippa vznikli dvorské intrigy s novou silou. Avšak Alexander sa nemilosrdne vysporiadal s uchádzačmi o trón z rad svojich príbuzných i s niektorými vojvodcami macedónskej armády. Alexander zahájil svoju vládu tradične macedónskym spôsobom – odstránil tých ktorí ohrozovali jeho nástupnícke právo . Plutarchos a Diodóros sa zhodujú v tom , že vyhľadal a potrestal spiklencov, ktorí zosnovali otcovu smrť. Jeho najvýznamnejšou obeťou bol Alexandrov bratranec Amyntas, syn Perdikka III., ktorý bol podľa bežných pravidiel nástupníctva vládnucim kráľom. Popri Alexandrovej vláde vedľa dvorských intríg a možných nepokojov v Macedónií, hrozilo i dávne nepriateľstvo a odpadnutie thrácko - ilýrskych kmeňov na severe a na juhu zasa protimacedónske hnutie v Grécku.


Alexander obnovil spojenectvo medzi gréckymi štátmi a Macedóniou a na jar v roku 335 tiahol na sever – do Thrácie. S thráckmi sa vysporiadal veľmi kruto a potom zamieril ďalej, až za Dunaj proti Ghétom. Celé ťaženie opísal veľmi podrobne jeden očitý svedok, najskôr Ptolemaios. V tej dobe nebol ešte v najvyššom velení, lebo Alexander mohol svojich priateľov povolať späť z vyhnanstva, až po Filippovej smrti.