Ultrafialové slnečné žiarenie je neviditeľná časť spektra elektromagnetického žiarenia slnka Delí sa na:

* 1. UV-C ľiarenie (100 aľ 280 nm)
* 2. UV-B ľiarenie (280 aľ 315 nm)
* 3. UV-A ľiarenie (315 aľ 400 nm)

Najškodlivejšiu UV-C časť atmosférické plyny pohlcujú úplne.

 UV-B časť je najviac absorbovaná ozónom preto množstvo dopadajúceho žiarenia v tejto vlnovej oblasti závisí od stavu ozónovej vrstvy. I keď v rámci celého dopadajúceho slnečného spektra predstavuje menej ako 2 % energie vyvoláva celý rad biologických efektov.

UV Index

Jednoduchá číselná škála na vyjadrenie hustoty toku intenzity slnečného ultrafialového žiarenia.

Hodnota 1 odpovedá hustote toku 25 mW na meter štvorcový. Podľa veľkosti indexu delíme intenzitu slnečného ultrafialového žiarenia do 4 kategórií :

0 až 3,9 - nízka
4,0 aľ 6,9 - mierna
7,0 aľ 8,9 - vysoká
od 9,0 - extrémne vysoká

UV index má výrazný ročný a denný chod. Maximálne hodnoty nadobúda na poludnie v letnom období, kedy je slnko najvyššie nad horizontom.

Denný a ročný chod súvisí s dĺžkou dráhy slnečných lúčov v atmosfére, pretože čím je dráha kratšia, tým je biologicky škodlivé žiarenie menej pohltené atmosférickým ozónom.

Hodnotu UV indexu výrazne znižuje oblačnosť. S nadmorskou výškou UV index rastie.

Škodlivý účinok ultrafialového žiarenia za slnečného počasia zvyšuje odraz od snehovej pokrývky. Zvýšená opatrnosť je potrebná pri slnení v jarnom období na zasnežených horách, pretože pokožka po zimnom období ešte nie je dostatočne adaptovaná na vyššie dávky ultrafialového slnečného žiarenia.