Telesný vývin
Prvým viditeľným signálom dospievania je telesná premena, pre ktorú je charakteristický rýchly rast a vývoj sekundárnych pohlavných znakov. V tejto súvislosti je dôležitým pojmom sekulárna akcelerácia. Týmto termínom sa označuje celkové urýchľovanie biologického dozrievania v priebehu storočia. Dospievanie dnes nastupuje v skoršom veku ako u minulých generácií, urýchľuje sa rast, skôr sa objavuje prvá menštruácia u dievčat. Súvisí so zlepšujúcimi sa podmienkami života, kvalitnejšou výživou, predlžujúcou sa školskou dochádzkou, lepšou dostupnosťou informácií.
Telesné a psychické dospievanie nemusí prebiehať súčasne. Ak telesný vývin predbieha vývin psychický, môže byť zdrojom negatívnych pocitov a dospievajúci takúto zmenu nemusí adekvátne zvládať. Týmto problémom trpia najmä dievčatá, pretože v priemere dospievajú skôr ako chlapci (Vágnerová, 2005).
„Telesná premena môže mať subjektívne rôzny význam, pubescent môže byť na svoje dospievanie pyšný alebo sa zaň môže hanbiť. Zmena detského tela je sprevádzaná i zmenou správania ľudí, s ktorými je pubescent v kontakte. Sociálna reakcia na nový zovňajšok sa zabudovává do identity dospievajúceho.“ (Vágnerová, 2000, str. 211-212).
V adolescencii dochádza k zmene uvažovania. Podľa Piagetovej teórie nastáva štádium formálnych logických operácií. Myslenie dospievajúcich prestáva byť viazané na konkrétnu realitu, sú schopní uvažovať hypoteticky. Tento nový spôsob myslenia je nevyhnutný pre pochopenie učiva na mnohých predmetoch v škole.
Adolescenti myšlienkovo experimentujú s rôznymi pojmami, uvažujú o viacerých možnostiach a kombináciách. Môžu tak problém vidieť z niekoľkých možných hľadísk, uvažovať o alternatívnych riešeniach a vybrať to, ktoré sa im v danej situácii javí ako najvhodnejšie.
„Nástup formálnych operácií umožňuje tiež nový spôsob morálneho hodnotenia. Objavujú sa častejšie mravné súdy, ktoré berú ohľad na druhého. Zo zorného uhla druhého človeka sa teraz jedinec dokáže pozerať aj sám na seba. Tak je možné väčšie uplatnenie vzájomnosti (reciprocity) ako princípu spravodlivosti. Nový spôsob myslenia dovoľuje pozerať na seba a na svoj život i na svoje pocity a myšlienky akoby zvonka, analyzovať ich a kriticky posudzovať. Nové zameranie pozornosti na svoje cítenie, myslenie a konanie je dôležitým znakom dospievania vôbec.“ (Langmeier, Krejčířová, 1998, str. 148).
„Menia sa i charakteristiky pamäte, a to ako krátkodobej, tak i dlhodobej. S pribúdajúcim vekom a životnými skúsenosťami sa prirodzene zvyšuje i kvantita informácií uložených v dlhodobej pamäti.“ (Macek, 2003, str. 46).
Zmeny hormonálnych funkcií v dospievaní so sebou prinášajú nielen telesnú premenu, ale i určitú emočnú labilitu. Táto je výrazná najmä v prvej fáze adolescencie. „Emočné reakcie pubescenta sú v zrovnaní s predošlým obdobím nápadnejšie a zdajú sa byť vo vzťahu k vyvolávajúcim podnetom menej primerané. Zmena emočného prežívania sa navonok prejavuje väčšou impulzivitou a nedostatkom sebaovládania“ (Vágnerová, 2000, str. 214-215).
Typická pre toto obdobie je zvýšená introvertovanosť. Dospievajúci sa vo svojich pocitoch často nevyzná, no zo strachu z nepochopenia alebo výsmechu si ich necháva pre seba, odmieta ich prejavovať navonok a niekomu sa zdôverovať. Sebahodnotenie je kolísavé, dospievajúci sú neistí a zraniteľní (Vágnerová, 2000).
„Stredná a neskorá adolescencia sú charakteristické odoznievaním náladovosti a vysokej lability, a zároveň pribúdaním a diferenciáciou silných zážitkov, ako i jejich integráciou do nových kvalít. Zvláštny význam získavajú emócie a city súvisiace s erotickou sférou života, estetické city a mravné cítenie.“ (Macek, 2003, str. 48).
Identitu môžeme jednoducho definovať ako prežívanie a uvedomovanie si samého seba (Hartl, Hartlová, 2000). „Bežne sa rozlišuje osobný a sociálny aspekt identity. Prvý čerpá predovšetkým z intímnej sebareflexie a sebahodnotenia. Podstatné je vedomie vlastnej jedinečnosti, neopakovateľnosti a ohraničenosti voči druhým. Sociálny aspekt identity je pocit začlenenia, spolupatričnosti a kontinuity vo vzťahoch i čase.“ (Macek, 2003, str. 63).
Psychoanalytik Erik Erikson považoval vytvorenie pocitu vlastnej identity za hlavnú vývinovú úlohu v adolescencii. Mladý človek sa snaží odpovedať si na otázky kto je, kam patrí, kam smeruje, vyrovnať sa s požiadavkami spoločnosti a nájsť si v nej svoje miesto. Hľadanie vlastnej identity je procesom aktívnym, dospievajúci skúša rôzne postoje, mení záujmy, experimentuje s rôznymi sociálnymi rolami a snaží sa dosiahnuť svoj ideál. „Adolescent si pri pokuse o vytvorenie integrovaného konceptu sebapoňatia môže sám na sebe vyskúšať mnoho presvedčení, rol a spôsobov správania, môže si ich upraviť alebo sa ich vzdať. Hoci Erikson tento aktívny proces sebaurčenia spájal s pojmom kríza identity, veril, že je kľúčovou súčasťou zdravého psychosociálneho vývinu. V ideálnom prípade by mala byť táto kríza vyriešená medzi 20. a 25. rokom veku, aby sa jedinec mohol posunúť k ďalším vývinovým úlohám. Keď je tento proces úspešný, hovoríme, že človek získal vlastnú identitu, keď neúspešný, nastáva konfúzia identity.“ (Atkinson, 2003, str. 102).
James Marcia (1980, cit. dľa Atkinson 2003) empiricky skúmal Eriksonove myšlienky a dospel k názoru, že existujú štyri statusy identity:
1. dosiahnutá identita – ľudia s týmto statusom aktívne hľadali svoje určenie vo svete
a úspešne prekonali krízu identity;
2. prebratá identita – títo ľudia neprešli krízou identity, prijali názory a presvedčenia svojho rodinného prostredia;
3. moratórium – tento status obvykle prináleží mladým ľuďom uprostred krízy identity, kedy sa snažia vyriešiť konflikt medzi očakávaním rodičov a svojimi vlastnými plánmi;
4. difúzia identity – v podstate označuje to isté, čo Eriksonova konfúzia identity, jedinec nemá vytvorený pocit vlastnej integrácie, stabilné sebapoňatie.
„Mnohí adolescenti prijímajú identitu, ktorá vyplýva z kontextu rodinného príbehu, prípadne akú im ponúkajú iní alebo aká vyplýva zo spoločenského kontextu. Erikson i Marcia považujú tento variant za ochudobňujúci, pretože nie je výsledkom vlastného úsilia a realizáciou vlastnej predstavy. Samostatne vytváraná identita býva originálnejšia, konzistentnejšia a v budúcnosti bude pravdepodobne lepšie odolávať rôznym tlakom.“ (Vágnerová, 2000).