Terminologické súvislosti

 

Napriek tomu, že adolescencia už nie je považovaná za obdobie zvratov, konfliktov a kríz (Macek, 2003), zostáva skutočnosťou, že ide o obdobie citlivé k rozvoju správania, ktoré nejakým spôsobom porušuje spoločenské normy, ohrozuje spoločnosť alebo psychické i fyzické zdravie dospievajúceho človeka. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s mnohými pojmami, ktoré takéto správanie popisujú, napr. výchovne problémové správanie, sociálna patológia, poruchy správania, delikvencia, predelikventné správanie, antisociálne správanie, rizikové správanie a pod. Ide o termíny široké, predstavujúce značne heterogénnu kategóriu rôznych typov správania. V rozličných vedných disciplínach sa používajú k popisu podobného správania, preto sa často prekrývajú.

„Pojem výchovne problémové správanie sa spája skôr s pedagogickými problémami, t.j. ťažkou vychovateľnosťou, ktorá sa prejavuje spoločensky negatívne hodnotenými spôsobmi správania a prežívania. K najčastejším formám patria: nesústredenosť, nepozornosť, klamstvá, výhovorky, podvádzanie, neposednosť, nezodpovednosť, neplnenie sľubov a príkazov, fajčenie.“ (Gecková, 1998, str. 320).

„Podľa Ondrejkoviča (2000) súhrnný pojem na označenie chorých, nenormálnych, všeobecne nežiaducich spoločenských javov je najčastejšie sociálna patológia. V súčasnosti do skupiny sociálnopatologických javov patrí najmä: kriminalita a delikvencia, patologické závislosti, samovražednosť, prostitúcia a pohlavné choroby, patológia rodiny, xenofóbia a rasizmus, agresivita a šikanovanie.“ (cit. dľa Kraus, Hroncová, 2007, str. 9-11).

„Poruchy správania je možné charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy jedinec nie je schopný rešpektovať normy správania na úrovni zodpovedajúcej jeho veku, prípadne na úrovni svojich rozumových schopností.“ (Vágnerová, 1999, str. 274). Podľa MKN-10 ide o „skupinu porúch, ktoré sa prejavujú opakujúcim sa a trvalým obrazom disociálneho, agresívneho a vzdorovitého správania“ (Hartl, Hartlová, 2000, str. 426). Často sú spájané s nepriaznivým psychosociálnym prostredím, neuspokojivými vzťahmi v rodine, zlyhávaním v škole. K prejavom patria klamstvá, záškoláctvo, úteky z domova, krádeže, bitky, šikanovanie a iné. Okrem psychiatrie sa poruchami správania zaoberá i etopédia, ktorá nimi chápe „všetky nápadné odchýlky od správania priemerného dieťaťa alebo mladistvého, ktoré majú dlhodobý charakter alebo sa často opakujú. Z hľadiska špeciálno-pedagogického sa delia na poruchy asociálne a antisociálne.“ (Klíma, Klíma, 1978, str. 41).

 

2.2 Definícia pojmu rizikové správanie

 

            V našej práci sme sa rozhodli používať pojem rizikové správanie najmä pre jeho široký obsah, ktorý pokrýva rôzne typy poruchového správania od nenápadných signálov až po závažné prejavy. K tomuto termínu sme sa priklonili i z toho dôvodu, že Brendtro, Brokenleg, van Bockern (1990) dospeli k názoru, že obsahuje najmenšiu mieru sociálnej nežiadúcosti z vyššie uvedených pojmov (cit. dľa Labáth, 2001). V literatúre sa môžeme stretnúť s rôznym vymedzením tohto pojmu v závislosti na autorovi.

„Rizikové správanie je možné vymedziť ako správanie, ktorého výsledok nie je jasný, ktoré prináša balansovanie medzi možnosťou negatívnych následkov, strát a pozitívnymi následkami, profitom. Všetky formy rizikového správania spravidla obsahujú kompromis medzi krátkodobým ziskom a potenciálnymi dlhodobými negatívnymi následkami.“ (Orosová, Gajdošová, Madarasová-Gecková, van Dijk, 2007, str. 32-33).

Kocourková a Koutek (2005) považujú „za rizikové správanie také správanie, ktoré ohrozí zdravie či život adolescenta, sťaží alebo znemožní mu separovať sa od rodičov normálnym spôsobom, skomplikuje dokončenie jeho profesijnej kvalifikácie, negatívne ovplyvní jeho identifikáciu so sexuálnou rolou, poškodí jeho sebahodnotenie a sebaocenenie v budúcnosti.“

            Labáth (2001, str. 11) hovorí v súvislosti s rizikovým správaním o rizikovej mládeži, za ktorú považuje „dospievajúcich, u ktorých je následkom spolupôsobenia viacerých faktorov zvýšená pravdepodobnosť zlyhania v sociálnej a psychickej oblasti.“

            Ďalej Labáth (2001, str. 11) vo svojej práci udáva konštatovanie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), že okrem nadmerného zneužívania návykových látok narastajú problémy mládeže v ďalších troch formách:

  • pasívnej: únikové správanie, záškoláctvo, vyhýbanie sa nárokom, v extrémnej podobe až samovražedné konanie;
  • agresívnej: delikvencia, násilie, až extrémy v podobe terorizmu;
  •  kompromisnej: prejavy instability, výkyvy v práci a v sociálnom živote.

 

Macek (2003) rozdeľuje rizikové správanie na dve skupiny. Prvú tvorí správanie, ktoré nejakým spôsobom poškodzuje fyzické alebo psychické zdravie adolescenta, v druhej ide o správanie spojené s negatívnym vplyvom a ujmou druhých, teda s ohrozením spoločnosti. Hamanová (2000) rozlišuje rizikové správanie v psychosociálnej oblasti, v oblasti reprodukčného zdravia a v oblasti zneužívania návykových látok.

Z uvedeného môžeme zovšeobecniť, že „rizikové správanie je sociálnym konštruktom, zahŕňajúcim rozmanité formy správania, ktoré nemusia byť nutne taxatívne vymedzené. Sú však identifikované ako tie, ktoré spôsobujú zdravotné, sociálne alebo psychologické ohrozenie jedinca samotného alebo jeho sociálneho okolia, pričom ohrozenie môže byť reálne alebo predpokladané.“ (Širůček, Širůčková, Macek, 2007, str. 477).

Do oblasti rizikového správania adolescentov môžeme zaradiť (Durkin, 1995, Schulenberg, Maggs, Hurrelman, 1997, cit. dľa Macek, 2003):

 

  • predelikventné správanie a páchanie trestnej činnosti;
  • agresiu, násilie, šikanu a týranie (vrátane rasovej neznášanlivosti a diskriminácie

niektorých skupín);

  • užívanie drog (vrátane alkoholu a fajčenia);
  • sexuálne rizikové správanie (vrátane predčasného materstva a rodičovstva);
  • poruchy príjmu potravy;
  • samovražedné pokusy a dokonané samovraždy.

 

Niektorí autori k týmto formám zaraďujú nebezpečné riadenie motorových vozidiel (Harré, 2000) alebo rizikové športové aktivity (Smith, Ptacek, Smoll, 1992, cit. dľa Širůček et al., 2007).

            Bolo preukázané, že jednotlivé prejavy sa často vyskytujú spoločne. Jessor a Jessor (1977, cit. dľa Širůček et al., 2007, str. 477) ustanovili termín „syndróm problémového správania“ podľa ktorého je pravdepodobné, že adolescent, ktorý sa správa rizikovo v jednej či viacerých oblastiach života, bude mať tendenciu repertoár rizikového správania ďalej rozširovať.

V súčasnosti je rizikové správanie v adolescencii mnohými autormi považované za normatívnu súčasť vývoja. „Tento názor sa opiera o skutočnosť, že rizikové správanie v adolescencii je veľmi rozšírené – až 50 % adolescentov sa v priebehu dospievania zapojí aspoň do jednej z foriem rizikového správania (Dryfoos, 1990; Smart et al., 2004), má určité typické prejavy – fajčenie marihuany, vandalizmus (Silbereisen, Noack, 1988; Bonino, Cattelino, Ciairano, 2005) a po dosiahnutí dospelosti v prevažnej väčšine samo odoznie (Moffit, 1993; Moffit et al., 2001; Moritz, LeBlanc, 2005).“ (cit. dľa Blatný et al., 2006, str. 297-298).