Klamanie

 

            Klamstvo môže byť spôsobom úniku z osobne nepríjemnej, ťaživej situácie, ktorú dospievajúci v danej chvíli nevie riešiť inak. Pravé klamstvo je zámerné, človek si uvedomuje, že nehovorí pravdu. Môže ísť o obranný mechanizmus, ktorým sa chce vyhnúť nejakým problémom alebo získať určitú výhodu. Iným prípadom sú klamstvá, ktoré poškodzujú inú osobu alebo sú zamerané na získanie osobného prospechu, pričom tým znevýhodňujú ostatných. V tomto prípade nejde o obranu v núdzi a takéto klamstvá sa spájajú s ďalšími negatívnymi prejavmi alebo osobnostnými vlastnosťami, ako sú egoizmus, či necitlivosť (Vágnerová, 1999).

 

Úteky a túlanie

 

            Útek je v podstate únikovou reakciou na ohrozujúce alebo inak neprijateľné prostredie. Ide o svojvoľné vzdialenie sa jedinca od rodiny, prípadne výchovného zariadenia. Návrat môže byť spontánny alebo nedobrovoľný.

Vágnerová (1999) rozlišuje tri typy útekov:

  • reaktívne, impulzívne úteky, ktoré sú skratkovou reakciou na nezvládnutú situáciu doma alebo v škole;
  • chronické úteky, ktoré bývajú plánované a pripravované, jedinec sa spravidla nechce vrátiť;
  • túlanie, ktoré väčšinou nadväzuje na úteky a je charakteristické dlhodobejším opustením domova.

 

Záškoláctvo

 

            Matějček (1991, cit. dľa Vašutová 2005, str. 208) charakterizuje záškoláctvo ako „komplex obranného správania únikového charakteru, ktorého cieľom je vyhnúť sa subjektívne neúnosnej záťaži, ktorú v tomto prípade predstavuje škola.“ Príčinou môže byť strach, napríklad zo zlej známky, v horšom prípade jedinec školu nenavštevuje, pretože to nepovažuje za dôležité.

 

Krádeže

 

            „Krádež je spoločensky nežiaduca činnosť, v ktorej ide o odcudzenie cudzieho majetku bez súhlasu majiteľa“ (Kraus, Hroncová, 2007, str. 296). Rozlišujeme menej závažné príležitostné krádeže, závažnejšie plánované krádeže a opakované krádeže v skupine. Patri medzi najčastejšie páchanú trestnú činnosť predelikventov a delikventov.

Vašutová (2005, str. 223) uvádza preferované druhy krádeží:

  • veci z automobilov,
  • vreckové krádeže,
  • krádeže v obchode,
  • krádeže bicyklov,
  • krádeže vo vlastných rodinách,
  • krádeže automobilov,
  • vykrádanie pivníc.

 

Agresívne správanie

 

Agresívne správanie je obyčajne charakterizované ako správanie, ktoré je vedené úmyslom niekoho poškodiť, či niekomu inému ublížiť (Baumgartner, 1995). Sklon k takémuto správaniu označujeme ako agresivitu, agresiu ako aktuálny prejav. „Agresia je útočné či výbojné konanie, prejav nepriateľstva voči určitému objektu, úmyselný útok na prekážku, osobu, predmet stojaci v ceste k uspokojeniu potreby.“ (Hartl, Hartlová, 2000, str. 22).

Pokiaľ človeku v niektorej oblasti niečo chýba alebo sa dlhšiu dobu nachádza v situácii, ktorá je pre neho nepriaznivá a nevie ju vhodným spôsobom riešiť, môže reagovať agresívne. Agresívne správanie je vtedy chápané ako spôsob odreagovania sa. Agresia ďalej môže fungovať ako kompenzácia. Ak človek nedokáže uspokojiť určitú potrebu prijateľným spôsobom, môže reagovať negatívne, čím sa zbavuje pocitu bezmocnosti (Vágnerová, 1999). 

Agresívne správanie môžeme deliť na fyzické a psychické, priame a nepriame. Medzi jednotlivé spôsoby zaraďujeme urážanie, posmievanie sa, ohováranie, poškodzovanie majetku, bitie, prepadnutie, atď.

 

Šikanovanie

 

            „Šikanu je možné definovať ako násilné ponižujúce správanie jednotlivca alebo skupiny voči slabšiemu jedincovi, ktorý nie je schopný zo situácie uniknúť a nedokáže sa účinne brániť.“ (Vágnerová, 1999, str. 283). Podľa Faltusovej (2006, str. 104) ide o „sociálne patologický jav, pri ktorom je obmedzovaná najmä osobná sloboda a sloboda rozhodovania, ponižovaná ľudská dôstojnosť a česť, mnohokrát je obetiam ubližované na zdraví či na majetku“.

            Šikanovanie je určitou formou agresie a výrazne sa rozmáhajúcim negatívnym fenoménom v spoločnosti. Je najčastejším problémom detí a dospievajúcich v školách, pričom jeho následky sú dlhodobé a prejavujú sa u obetí i páchateľov ešte i v dospelosti.

            Říčan (1993, cit. dľa Vašutová, 2005, str. 233) rozlišuje šikanovanie skryté a zjavné. Skryté má podobu sociálnej izolácie, vylúčenia obete zo skupiny rovesníkov.

Zjavné môže mať tieto podoby:

·         fyzické násilie a ponižovanie (strkanie, bitie, kopanie, ...),

·         psychické ponižovanie a vydieranie (posmievanie, nadávanie, posluhovanie, ...),

·         deštruktívne aktivity zamerané na majetok obete (trhanie zošitov, poškodzovanie šatstva).

 

Kolář je presvedčený, že „najlepšou cestou, ako zabrániť šikane, je vytvoriť v škole otvorenejšie a priateľskejšie vzťahy. Pedagógovia by mali vytvoriť sociálne programy, s ktorých pomocou by včas šikanu zachytili a účinne zastavili.“ (Vašutová, 2005).

 

Vandalizmus

 

            Vandalizmus je považovaný za bezúčelné nezmyselné ničenie vecí, pretože okrem potešenia z ničenia neprináša žiadny zisk. Ide o primitívne ničenie kultúrnych hodnôt, ktoré je väčšinou vykonávané v skupinách, často pod vplyvom alkoholu či drog.   

Príčiny takéhoto správanie nie sú zďaleka jasné, často pramení z nezvládnutej akútnej frustrácie či z protestu voči spoločnosti. Za typický prejav vandalizmu býva považované i graffiti. Treba pri tom ale upozorniť, že v tomto prípade nejde o potešenie z ničenia cudzieho majetku, ale o formu sebavyjadrenia, potreby potvrdenia vlastnej existencie či  prejav hľadania identity mládeže (Jedlička, Koťa, 1998).