Sexualita je dôležitou súčasťou identity adolescentov, pričom informácie o nej získavajú podľa Weissa a Zvěřiny (1999, cit. dľa Blatný et al., 2005) najmä od kamarátov a z médií. Rodina a škola sú oproti tomu slabým zdrojom informácií.
V súvislosti s tým Macek (2003) uvádza, že dostatočnú informovanosť o pohlavnom živote a jeho rizikách získavajú adolescenti väčšinou až na strednej škole. To považuje za problém, pretože mladí ľudia začínajú sexuálne žiť v čase, keď ich informovanosť o možnom nebezpečenstve (napr. sexuálne prenosné choroby) je veľmi nízka. Uvádza, že „podľa dotazníkového šetrenia z roku 1996 malo skúsenosť s pohlavným stykom asi 5 % štrnásťročných respondentov, viac ako štvrtina pätnásťročných, asi polovica šestnásťročných, 64 % sedemnásťročných a v osemnástich rokoch až tri štvrtiny opýtaných adolescentov. U sexuálne aktívnych (vo veku 15-18 rokov) sa ďalej zistilo, že viac ako jedna štvrtina mala skúsenosť s jedným partnerom, jedna pätina s dvomi, 17 % s tromi, 13 % so štyrmi partnermi. Päť až sedem partnerov vystriedalo celkom 15 % sexuálne aktívnych respondentov a 4 % mali osem až desať sexuálnych partnerov.“ (Macek, 2003, str. 95).
Podľa Weissa a Zvěřiny (1994, cit. dľa Weiss et al., 1996) používajú obyvatelia ČR ako najčastejšiu antikoncepčnú metódu pri prvom pohlavnom styku prerušovanú súlož (19 % mužov i žien) a kondóm (19 % mužov a 14 % žien), žiadnu antikoncepciu uviedlo 57 % mužov a 64 % žien.
V závere svojho článku Weiss, Urbánek, Procházka (1996) uvádzajú, že nižší vek prvého pohlavného styku súvisí s celkovým životným štýlom. Adolescenti, ktorí fajčia, konzumujú alkohol a drogy a správajú sa rizikovo i v iných oblastiach začínajú svoj sexuálny život skôr, striedajú viac partnerov a častejšie sa u nich vyskytujú pohlavne prenosné choroby.
Okrem pohlavne prenosných chorôb je závažným rizikom možnosť otehotnenia partnerky. I keď je zákonná hranica pre koitarché u nás stanovená na 15 rokov, dospievajúci v tomto veku ešte nie sú dostatočne zrelí na výchovu detí. Preto mnohé predčasné tehotenstvá končia interrupciou, čo môže mať ďalšie neblahé dôsledky na psychické i fyzické zdravie ženy.
Potreba potravy patrí medzi základné biologické potreby, udržiava človeka nažive, je však ovplyvnená i psychosociálne. Potrava môže slúžiť ako kompenzácia nedostatku lásky, pocitov neúspechu, pomáha vyrovnávať sa so záťažou. Poruchy príjmu potravy sú spojené s poruchami postoja k jedlu i s poruchou postoja k vlastnému telu (Vágnerová, 1999). Macek (2003, str. 113) uvádza, že „poruchy príjmu potravy sú syndrómom podmieneným osobnostne, sociálne i kultúrne. Súvisia s problémami s identitou, s nechuťou či neschopnosťou zvládnuť vývinové úlohy adolescencie a so strachom z dospelosti“. Rozoznávame dve formy: mentálnu anorexiu a mentálnu bulímiu.
Mentálna anorexia je porucha charakterizovaná vedomým obmedzovaním príjmu jedla s úmyslom schudnúť. Človek je poháňaný patologickým strachom z priberania na hmotnosti, ktorý nie je ovládateľný vôľou. Postihuje najmä dospievajúce dievčatá a mladé ženy, u chlapcov sa vyskytuje zriedkavo (najčastejšie udávaný pomer je 10:1). Medzi typické prejavy patrí aktívne odmietanie potravy, nadmerná fyzická aktivita, nápadná strata hmotnosti a iné.
Pre mentálnu bulímiu je typická neodolateľná túžba po jedle, ktorá spôsobuje opakujúce sa záchvaty prejedania. Prehnaná kontrola telesnej hmotnosti potom vedie k snahe zmierniť následky prejedenia, najčastejšie pomocou zvracania či užívaním laxatív.
Macek (2003) uvádza, že podľa výskumov v 90. rokoch sa poruchy príjmu potravy týkali 1-6 % populácie dievčat a mladých žien. Príčiny ich vzniku môžu byť rôzne, najčastejšie ide o vzájomné pôsobenie biologických, psychických i sociálnych faktorov.
Sebapoškodzovanie a samovražedné konanie
Sebapoškodzovanie je termín, ktorým označujeme vedomé, zámerné autodeštruktívne správanie, pri ktorom dochádza k poškodeniu telesnej integrity, no nemá suicidálny cieľ. Najčastejšie sú používané ostré predmety (nože, sklo, žiletky), ktorými si dospievajúci spôsobujú rezné rany na rôznych častiach tela. Často sa objavujú aj popálenia zapaľovačom či cigaretou. Býva sem zaraďované i predávkovanie liekmi, u ktorého ale nesmie byť zrejmý úmysel zomrieť. Najčastejším motívom býva hnev na seba samého či úľava od napätia, často sa vyskytuje u osôb závislých na návykových látkach (Koutek, Kocourková, 2003, 2005).
Samovražedné konanie v adolescencii predstavuje závažný problém, pretože pri ňom dochádza k porušeniu zdravia, ohrozeniu vývinu, prípadne k smrti. Ohrozuje veľkú časť adolescentov a je druhou najčastejšou príčinou úmrtia v tomto veku. Rozlišujeme tieto formy: suicidálne myšlienky, suicidálne tendencie, suicidálny pokus a dokonané suicidum.
Suicidálny pokus, nazývaný aj demonštratívny, je u dospievajúcich osôb pomerne častý. Jeho cieľom nie je zomrieť, ale skôr upozorniť na seba. Vo väčšine prípadov ide o volanie o pomoc v situácii, ktorú dieťa alebo adolescent nevie riešiť iným spôsobom.
Suicidum (samovražda) je oproti tomu definované ako sebapoškodzujúci akt s následkom smrti, ktorý je spôsobený sebou samým s vedomým úmyslom zomrieť. Chaloupka (1983, cit. dľa Kraus, Hroncová, 2007, str. 205) člení spôsoby samovrážd u detí a mládeže takto:
- otrava pevnou alebo tekutou látkou,
- otrava plynom,
- obesenie, uškrtenie, udusenie,
- utopenie,
- strelnou zbraňou alebo výbušninou,
- rezným, sečným alebo bodným nástrojom,
- skokom z výšky,
- iným spôsobom.
Na otázku, čo vedie mladých ľudí k ukončeniu života, je ťažké odpovedať. Koutek a Kocourková (2003) uvádzajú štatistiky, podľa ktorých bola v roku 2000 určená motivácia asi u 40 % dokonaných samovrážd. Najčastejším motívom bolo duševné ochorenie, zdravotné problémy, telesná vada, rodinné konflikty a problémy, osobné konflikty a problémy. Impulzom k samovražde býva často pocit sklamania a zúfalstva, neriešiteľnosť ťaživej životnej situácie.