Rodina ako jeden z faktorov ovplyvňujúcich rizikové správanie
Rodina ako najstaršia ľudská spoločenská inštitúcia vznikla z potreby svojich potomkov chrániť, učiť, pripravovať ich pre život a tieto potreby sú aktuálne dodnes (Matějček, 1994). Rodina poskytuje priestor pre významné procesy vo vývoji jedinca. V rodinnom prostredí sa utvára dôvera v samého seba i v druhých ľudí, formujú sa modely správania, postoje k spoločnosti, osvojujú sa rôzne formy komunikácie. Umožňuje dieťaťu základnú orientáciu v okolitom svete a úspešné zaradenie sa do spoločnosti. Rodina znamená pre dieťa základnú životnú istotu, poskytuje mu zázemie, podporu a pomoc a je to práve ona, ktorá pôsobí ako regulátor nežiaducich činností, ako sú rôzne abúzy, či sociálna patológia (Šulová, 1998). Je najdôležitejšou sociálnou štruktúrou pre predikciu rizikového správania (Macek, 2003). Medzi faktory rodinného prostredia, ktoré súvisia s rizikovým správaním, zaraďujeme štruktúru rodiny, socioekonomický status, osobnostné charakteristiky členov rodiny, štýl výchovy, vzťahy medzi členmi rodiny a ďalšie (napr. Gecková, 1998; Macek, 2003).
Socioekonomická situácia
Od počiatku 20. storočia sa do súvislosti s rizikovým správaním dospievajúcich dával socioekonomický status rodiny, pretože väčšina mladých delikventov pochádzala z najchudobnejších a najmenej vzdelaných rodín. V súčasnosti nárast kriminálnych činov mládeže z najlepšie situovaných vrstiev ukazuje, že vzťah socioekonomického statusu a problémov v správaní je výrazne slabší ako sa predpokladalo. Viac ako vzdelanie a ekonomické možnosti rodiny je dôležitá kvalita vzťahu medzi rodičmi a ich deťmi (Matoušek, Kroftová, 1998).
Vzťah medzi dospievajúcimi a rodičmi
Vzťahy v rodine sú kľúčovým činiteľom osobnostného vývinu, ovplyvňujú správanie i emocionalitu dospievajúcich. Oslabené rodinné prostredie, konflikty, či nedostatočná väzba medzi rodičmi a deťmi potom môže viesť k problémovému správaniu mládeže.
V štúdii Snydera a Pattersona (1987, cit. dľa Matoušek, Kroftová, 1998) opisujú mladí delikventi svoje rodinné prostredie ako chladné, s minimom rodičovského záujmu, rodičov charakterizujú ako pasívnych, odmietavých, či nezainteresovaných. Podobne vnímajú svojich rodičov i mladí užívatelia drog (Macek, 2003). Nezáujem rodiča o dieťa môže podľa Nevolovej (1991, cit. dľa Verešová, Hušvétyová, 2005) významne determinovať deviantné formy správania a taktiež môže viesť k sebaodmietaniu a zníženej sebaúcte.
Podľa Geckovej (1998) dieťa potrebuje vnímať záujem rodičov, no musí to byť záujem pozitívny. Záujem spojený s odmietaním chápe ako dirigovanie, špehovanie, či obmedzovanie. Harmónia medzi rodičmi a deťmi, vzťah vzájomnosti a citlivosti má podľa Crissa et al. (2003, cit. dľa Verešová, Hušvétyová, 2005) vplyv na nižšiu mieru agresivity a problémov v správaní, vyššiu úroveň sociálnych spôsobilostí a pozitívnejšie vzťahy s rovesníkmi. Podobne i výskum Širůčka, Širůčkovej a Macka (2007) preukázal, že vnímaná vrelosť rodičov pôsobí ako protektívny faktor vo vzťahu k rizikovému správaniu.
Vo svojej štúdii Verešová a Hušvétyová (2005) zistili, že výskyt rizikového správania u dievčat je tým vyšší, čím hostilnejší sa dievčatám javia ich rodičia, najmä matka. U chlapcov sa takýto vzťah nepotvrdil. Podobný vzťah medzi vnímanou hostilitou rodičov a problémovým správaním u dievčat potvrdila i Gecková (1998). Hostilita a nedostatok citovej opory od rodičov povzbudzuje deti k užívaniu drog a k dysfunkčným copingovým stratégiám (Johnson, Padina, 1991, cit dľa Orosová et al., 2007).
Ako uvádza Cleveland, Gibbons, Gerrard, Pomery, Brody (2005), viaceré výskumy ukázali, že záujem rodičov o to, ako ich deti žijú, je spojený s nižším výskytom rizikového správania. Podobne vystupuje ako ochranný faktor i vrelosť a podpora do rodičov. U dospievajúcich, ktorí vnímajú svojich rodičov ako podporujúcich, sa menej často vyskytuje delikvencia, problémové správanie v škole a zneužívanie návykových látok. Naopak nízka podpora od rodičov umožňuje väčší vplyv rovesníkov, čo môže viesť k rozvoju rizikového správania (Parker, Benson, 2004).