Július Barč - Ivan

Narodil sa 1. 5. 1909 v Krompachoch v dvojjazyčnej učiteľskej rodine (matka bola maďarského pôvodu), jeho otcom bol Július Barč, jeho matkou Ažbeta rod. Ivanová. Vzdelanie získal v Krompachoch, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Prešove (maturira v r. 1926) a v Košiciach. Začal tiež študovať v rokoch 1926–1927 právo v Prahe, no pre zdravotné problémy musel štúdium ukončiť. Neskôr v rokokch 1928–1934 navštevoval teologickú fakultu v Bratislave. Po skončení vzdelávania pôsobil ako kaplán v Užhorode a farár v Pozdišovciach, neskôr administrátor evanjelického cirkevného zboru. Po presťahovaní do Martina redigoval periodiká (Obežník Slovenskej národnej knižnice, Slovenská národná knižnica), viedol Národné noviny, pracoval pre od roku 1942 v knižnici Matice slovenskej, kde od roku 1949 až do smrti pôsobil ako referent a katalogizátor bibliotéky. V roku 1948 sa oženil, no manželstvo mu vydržalo len tri mesiace. Ku koncu života trpel Parkinsonovou chorobou a mal psychické problémy. Zomrel 25. 12. 1953 v Martine.

Debutoval v roku 1933 knižným vydaním troch poviedok (okrem nich písal i divadelné hry), no už predtým uverejňoval časopisecky publicistické prózy (Vesna, Národné noviny). Využíva spomienky na detstvo, vyjadruje svoj súcit s utláčanými a prenasledovanými, svojim motívom dáva utopický podtext. Slovenskú drámu obohatil o nové témy a tvárne prostriedky, ale tiež podáva výpoveď o životnej a spoločenskej realite. Jeho dielo bolo ovplyvnené tvorbou svetových autorov (Henrik Ibsen, August Strindberg, Ernst Barlach, Fjodor Michailovič Dostojevskij). Až do oslobodenia bol jediným sústavne píšucim dramatikom. Venoval sa aj publicistike a próze, ktorá vyšla vo výbere Cesta myšlienky (1971). Okrem zbierok noviel a poviedok vydal aj autobiograficky štylizovaný psychologický román a filmový scenár Pieseň.

Knižný debut, zbierka poviedok Pohádka (1933) obsahuje tematicky a štýlovo rôznorodé práce Pohádka, Film, Penzia Jozefa Grubčíka. Jeho dramatickou prvotinou bola hra 3000 ľudí, ktorej podnetom bolo zatvorenie továrne v Krompachoch počas hospodárskej krízy. Hra Diktátor sa zaoberá etickými dôsledkami manipulovania osudmi iných. Za vybočenie z Barčovho naturelu sa považuje satirická komédia Mastný hrniec, ktorá čerpá z tradičných zdrojov komična. Literárna historiografia zaraďuje Barčove hry medzi drámy ideí a modelových situácií, resp. do línie oneskorenej expresionistickej drámy.





















Matka

Dráma v troch dejstvách. Napísal ju v roku 1943 Július Barč Ivan. Podľa kritikov je aj táto hra
ovplyvnená podaním, námetom i postojom autora, spisovateľom Karlom Čapkom.

Dielo Matka je psychologická dráma matky, ktorá chce ochrániť svojich synov pred konfliktom, ktorý by sa skončil smrťou mladšieho z nich Paľa a preto sa sama obetuje. Je tragickou, ale zároveň aj šťastnou matkou. Jej synovia sa navzájom nezabijú, zabijú „len“ ju. Je tiež drámou dvoch bratov, navonok podfarbená aj sociálne ( vysťahovalectvo mladšieho syna Paľa do Ameriky za prácou, ťažké pracovné podmienky v bani ), no je to hlavne o žiarlivosti ( obaja ľúbia to isté dievča ), materinskej láske a pripravenosti človeka niesť svoj kríž.

Hlavnou témou je  zobrazenie vzťahu dvoch bratov na pozadí chudobnej baníckej rodiny a láska matky k obom bratom.
Láska matky je taká silná, že obetuje svoj život, lebo chce zabrániť smrti jedného syna a tomu, aby sa druhý stal vrahom a svojou smrťou ich nakoniec zmieri. Matka je vdova, ktorej muža zabilo pri výbuchu plynu v bani. Má dar od Boha vidieť dopredu, čo sa stane. Pociťuje to ako svoj kríž, pretože si uvedomuje svoju neschopnosť zmeniť to, čo bolo dané. Nechce prijať osud, búri sa proti tomu, čo videla
„Boh chcel, aby som vždy vedela, čo je s mojimi. A splnilo sa všetko, každý môj sen. Prečo chcel, aby som vedela čo príde? Aby sa zvíjala v zármutku, pomätená od bolesti, že neviem pomôcť, že je všetko márne, len tak musí byť? Ale naveky sa nedá čušať pokorne a ponížene. Raz sa musí povedať aj jemu: Nemôže byť tak, ako ty chceš! Sama, sama musím ratovať syna."
Verí tomu, že jej mŕtvy muž ožil v synovi Janovi, a že po jej smrti ožije ona v druhom synovi Paľovi. Kvôli tomu vychováva Paľa tak, aby Janovi vo všetkom ustupoval, lebo má obidvoch synov rovnako rada. Miluje jedného syna tak veľmi, že nechce, aby zomrel, a druhého natoľko, že nechce, aby z neho bol vrah. No prečo dopustí, aby sa stal matkovrahom, ostáva pre Jana nezodpovedané. Ľudia v dedine ju nechápu, myslia si, že je bláznivá. Jediná, ktorá sa s ňou stretáva je suseda Mara, ale ani tá ju úplne nechápe. Matka je však silná osobnosť, vie sa povzniesť nad verejnú mienku, vie, že musí sama niesť svoj kríž:
„Sama musím svojou cestou. Sama pôjdem. Ale ľuďom smelo pozriem do očí. Nemám sa za čo hanbiť. Som čistá pred Bohom."

Starší z dvoch synov je Jano. Bol to mocný, tvrdý chlap. „A vlastná mať ti kedy mohla veriť? A vlastný brat? A ľudia? Lepšie ťa poznajú ako ty seba. Preto sa ti vyhýbajú. Preto si nemal a nebudeš mať kamarátov. A nikoho na svete." Nikdy nemal ozajstných priateľov a vždy dosiahol to, čo chcel. Páčilo sa mu bratovo dievča, Katka Tomková, preto brata vyštval z domu a získal aj jeho majetok. "Ty si ho odprevadil do mesta. A keď si sa vrátil, nešiel si už do roboty. Celý deň si vysedel pri stole a usmieval si sa." Potom sa klamstvom votrel do priazne Katkiných rodičov. Neodpustí bratovi, že Katka naňho nedokáže zabudnúť, hoci ten jej vrátil slovo, keď sa dozvedel, že za ňou chodí Jano. Paľa nemá rád, vyčíta mu, že v Amerike nepochodil, myslí si, že matka ho má radšej, posmieva sa mu, ironizuje, je násilnícky. Dokonca je schopný brata zabiť.

Paľo je mladší syn. Je mierny, poslušný, slabší ako Jano. Keďže matka vie, že konflikt bratov by sa skončil Paľovou smrťou, od malička vychováva Paľa tak, aby bratovi vo všetkom ustupoval. Paľo sa trápi, ale matku poslúcha. V Amerike sa mu nedarilo, pracoval kolenačky v bani a neskôr ho prepustili. Nikdy neprestal mať rád Katku, hoci jej vrátil slovo a aj kvôli nej sa vrátil domov.
"Mamka, keď som bol ešte chlapček, mal som raz peknú vyrezávanú palicu. Bol som na ňu ukrutne pyšný. Za svet by ju nebol dal. A vzal mi ju raz Jano a nikdy viac ju nevrátil. Chcel som sa s ním vtedy pobiť, hoci bol starší a mocnejší, ale oni to zakázali. Iste nevedeli, ako ma to bolelo.. Chystal som sa do Ameriky. Jano mi kúpil lístok a dal pár korún na cestu. Za to si vzal moju otcovskú čiastku. Ja som dobre vedel, že moja čiastka stojí ešte raz toľko ako ten prekliaty tiket, a keď som mal odísť, chcel som mu to povedať do očú. Ale pocítil som, že oni sa dívajú na mňa, a nepovedal som nič. Pred rokom mi napísali, že brat sa zalieča u Tomkov. Ja som mal Katku rád. Chcel som napísať Janovi, že dievča je moje a čaká na mňa. Ak mu nedá pokoj, porátame sa, keď prídem domov. Ale zasa, bolo to také čudné, musel som na nich myslieť a nenapísal som. Vrátil som Katke slovo. Ale chcel by už raz vedieť, dokiaľ to pôjde tak ďalej. Prečo som ho nesmel vtedy udrieť do tváre, prečo som mu nemohol povedať pravdu, prečo som mu nenapísal, že je podliak, keď mi chodí za dievčaťom, prečo musím trpieť aj teraz, aby sa mi posmieval, že som žobrák, keď žobráka spravil zo mňa len on. Nik by mi to nebol vedel prikázať, len oni. Len oni mi mohli zadržať ruku a umlčať ústa. Ale prečo?"

Touto hrou vstupuje do slovenskej drámy psychologický expresionizmus. Konanie postáv je vybičované, akoby v každej scéne išlo o život, postavy zažívajú silný cit, napr. materinská láska matky Pavlíčky k synom, susedy Mary k synovi, láska Katky a Paľa. Často sa v diele nastoľuje otázka života a smrti, napr. banícke nešťastie, pri ktorom zomrel Pavlíčkin muž, Jano chce niekoľkokrát skoncovať s Paľom. Postavy zažívajú hrôzu, napr. matka pred videniami a tiež v konflikte svojich synov, suseda sa bojí o život syna Martina. Dej ovplyvňujú nadprirodzené zásahy, matkine videnia.

Reč postáv zapadá do chudobného ľudového prostredia, hlavným prostriedkom je onikanie a ľudový slovosled. Charakteristiku postavy dotvárajú slová z baníckeho prostredia ( fárať, šachta ) a tiež anglické slová ( majna tiket ).

Dráma má klasické členenie na expozíciu, kolíziu, krízu, peripetiu a katastrofu.
Za matkou prichádza suseda Mara, ktorá je znepokojená, pretože chlapi v šachte opäť cítili plyn ako pred výbuchom, pri ktorom zahynul Pavlíčkin muž. Matka však susedku upokojí tým, že nemala žiadne videnie, ktoré by jej ukázalo výbuch. Aj vtedy videla dopredu, že jej muža zabije, ale nikto jej nechcel veriť. „Ľudia rozprávajú o mne, že som s čertom spriahnutá. A ja mám iba svoj kríž." Matka má však od rána zvláštny pocit, pošle susedu preč a o chvíľu má opäť videnie. Vidí svojho syna Paľa, ako sa vrátil z Ameriky a bratovi priniesol nôž. Jano sa vráti zo šichty a mať mu povie, že sa Paľo vráti. On jej neverí a žiada ju, aby to nikde nehovorila. Nechce, aby sa mu ľudia posmievali ako susedkinmu Martinovi, ktorého matka stráži, aby nezačal piť ako jej nebohý muž. Paľo sa vrátil, je toho plná dedina, ale domov zatiaľ neprišiel. „Vracia sa s holými rukami. Žobrák. Je zbiedený a slabý. Nemá nič a nikoho, len mňa." Jano ho privítal s posmechom a výčitkami, že sa vrátil ešte chudobnejší ako odchádzal. Matka však spor rázne ukončí.
 „Stojte! Ak sa tu viete hrýzť ako psy a nič vám nie je sväté, ani vaša mať, ani to, že ste bratia, ja tiež nebudem lepšia. V tomto dome ani jeden z vás nie je pánom. Tu som pánom ja! A ak odtiaľto Paľo odíde, pôjdeš zajtra ráno i ty za ním. Ak nebudem mať oboch synov, nechcem ani jedného."
Matka žiada Paľa, aby sa vzdal Katy Tomkovie a Paľo je z toho nešťastný.
„Zavýjať ani pes a vracať sa ponížene k tomu, kto ma kopol.. Preto som prešiel domov? Byť tu na posmech a ostať naveky žobrákom?“
Z krčmy sa vracia Jano a má dobrú náladu, lebo chlapi opili susedinho Martina. Paľo priniesol z Ameriky matke modlitebník a bratovi nôž. Ten istý nôž, aký sa matke zjavil vo videní, preto ho schová medzi bielizeň.
Za matkou prichádza Kata, ktorú mrzí, že Paľo často sedí v krčme. Chlapi vravia, že v Amerike nepil a myslí si, že pije kvôli nej.
„Nerozkážu mi, tetka! Jana by nebola k sebe ani pripustila, keby Paľo nebol odišiel. Ešte dnes mu poviem, že nadarmo k nám chodí
„Neprestala som Paľa ľúbiť ani potom, keď mi vrátil slovo. Ani myslieť neviem na iného."
Katka prosí matku o pomoc, chce, aby Paľo išiel k nim za paholka a svoju čiastku nechal Janovi. Matka to nechce dovoliť a Katka si myslí, že Paľa už nemá rada.
„Teraz už nikomu neuveríš, že ja svojho syna milujem. Oj, milujem, ale je to iná láska. Milovala by ho, i keby bol biedny, otrhaný, keby ho každý odkopol, keby bol vredovitý ako Lazár a ľuďom hnusilo sa vidieť ho. Ty ho miluješ preto, lebo je mladý a pekný. Ale keby dnes zomrel, o rok by si sa vydala za iného."
Kata odíde a prichádza Jano. Hľadá košeľu, medzi bielizňou nájde nôž a vezme si ho. Matka má zatiaľ ďalšiu vidinu. Vidí Jana a Paľa ako sa chystajú do bitky a ako Jano prekole Paľa. Od tejto chvíle prestáva pasívne prijímať svoj kríž a začne bojovať proti Božej vôli.
 „A keď sa to stane, nebudem mať viac synov. Jeden bude mŕtvy a druhého budem nenávidieť, ako len matka môže nenávidieť toho, kto jej zabil syna."
Nakoniec sa zverí Paľovi, ktorý sa vrátil pripitý z krčmy. Povie mu, že Kata dnes povie Janovi, že ho už nechce. Prosí Paľa, aby odišiel sám niekde preč, kde ho Jano nenájde. Paľo to nechápe a obviňuje matku, že ho vyháňa a má radšej Jana.
 „Ja som ťa urobila nešťastným. Pre mňa si stratil všetko! Som preliata matka, lebo nemôžem vziať na seba kríž svojho syna."
Paľo sa rozhodne odísť. Vtom príde Katka, ktorá ho chce zavolať na tanec a navrhne mu, aby šiel k nim za paholka, zrazu však príde Jano s nožom v ruke. Katka im prezradí, čo narozprával jej rodičom, aby zabudli na Paľa.
Matka však vyhlási, že stojí na Janovej strane a vyženie Paľa preč.
„Tu nemáš už miesta. Sama ťa vyženiem, ak sa sem vrátiš! A čo by si tu aj hľadal? Ty žobrák! Otcovskú čiastku si predal a moju nedostaneš. Zajtra ju dám prepísať na Janovo meno. Tak. A teraz všetko vieš. Môžeš ísť! Či čakáš na to, aby ťa prekliala?"

Paľo pracuje u Tomkov ako paholok a Jano nevie zniesť, že mali s Katkou ohlášky a onedlho bude svadba. Chlapi sa Janovi vysmievajú a on má pocit, že matka len naoko bola proti Paľovi. Chce ísť na tanec so susedkiným Martinom a tam  ho chce opiť. Preto matka  zavolá Maru a varuje ju. Tá sa jej však stráni, lebo si myslí, že Paľovi neprávom poškodila. Pošle Maru za synom do krčmy a chce ísť s ňou, ale pred dverami stoja Paľo s Katkou, ktorí ju prišli pozvať na svadbu. Paľo už vie, že matka bola naňho taká tvrdá preto, aby odišiel preč od Jana a odpustil jej. Nedokáže ju nenávidieť.
 „Človek sa nevracia k tomu, kto ho odkopol a zbil. Človek musí za to nenávidieť. A ja som ich chcel nenávidieť, aby ma nič neťahalo k nim, ani do tohto domu. A nemohol som mamka."
Matka našla iné východisko a Paľo už nemusí s Katkou utekať z dediny. Matka a syn sa spolu rozprávajú, no vracia sa Jano. Vysmieva sa Paľovi, že bude bohatý, keď "svokra čert vezme". Obviňuje ho aj kvôli Katke a nakoniec vysloví vetu, ktorú už matka raz počula.     „...Za to mi raz dušu dáš!" Matka zrazu zhasne lampu
„"Ako.. Ako sa sem dostali.. Nie! Teba som musel!"
„Mamka, to bola tá cesta? A ja som si myslel, že preto skríkli na Jana, lebo chceli, aby ma zabil. Preto som čakal, kým neudrie, zaťal zuby a nepohol sa, ani keď priskočil ku mne. Ale oni sa hodili na mňa. Len vtedy som vedel, čo chcú keď im preklal srdce."
Jano si uvedomil, čo spôsobil a koho vlastne bodol.
 „ Srdce.. Prekliata ruka...Prekliaty nôž! Kriste! Ako to mohli urobiť? Hodili sa na teba. A vedeli, čo ich čaká. Tak ťa milovali, že život dali za teba. Len ako to mohli chcieť, aby ich syn zabil? Ako ma mohli tak nenávidieť, že z mojej ruky prijali smrť. To nech mi povedia ešte!"

Mŕtvej matke sa podarilo to, čo sa nepodarilo živej. Zmierila svojich synov. Jano už vie, čo robil zle, aký bol tvrdý a priznáva svoju chybu. Paľo si uvedomil, že mŕtva matka ožila v ňom a chce sa ísť udať žandárom.
„Nechcel som žiť ako oni. Ale ich láska nemohla umrieť s nimi. Musí žiť. A nech žije odteraz vo mne. Oznámim žandárom, že ja som ich zabil. A to vyznám aj pred súdom. Zabil som ich pre moju čiastku. Zato, že ju dali tebe."
Prichádza suseda a Jano sa jej prizná, že zabil matku. 
„Teba učili trpieť. Mnou mohol otriasť len víchor! Mamka, ja idem. Hľadať niekoho, kto moju dušu oslobodí."

Trojdejstvová hra Matka nadväzuje na tradície antickej drámy. Kladie dôraz na nadľudskú silu materinskej lásky a má teologický rozmer. Matkine predtuchy upozorňujú na otázku fatálnosti, resp. slobodnej vôle človeka. Matkina obeta vyrovnáva pomer síl medzi synmi – medzi „silným“ Janom, dedičom Otcovského, a „slabým“ Paľom, dedičom Materinského princípu.